A. Sapkowski: Zaklínač (Čitateľský denník 55 — 62/2022)
„‚Lidé,‘ otočil Gerald hlavu, ‚si s oblibou vymýšlejí nestvůry a hrůzy. Sami si pak připadají méně odporní. Když se zpíjejí do němoty, podvádějí, kradou, bijí ženu opratěmi, moří hladem stařenku, ubíjí sekerou do pasti lapenou lišku anebo prostřílejí šípy posledního jednorožce na světě, rádi si namlouvají, že horší než oni je přece jen mora, kradoucí se za rozbřesku do chalupy. Pak je jim nějak lehčeji u srdce. A lépe se jim žije.‘“
Zatiaľ čo mojou minuloročnou výzvou bolo prečítať kompletné dielo H. P. Lovecrafta, na rok 2022 som si dal za úlohu zdolať príbehy Bieleho vlka — zaklínača Geralda z Rivie. Viac než tritisíc strán strávených niekde medzi Nilfgaardom a Wyzimou ma tak sprevádzalo posledných dvanásť mesiacov. A bolo to ako na hojdačke.
Knihy o Zaklínačovi tvoria tri nerovnaké celky. Tým prvým sú poviedky zozbierané v zväzkoch Posledné přání a Meč osudu. Sapkowski v nich na začiatku deväťdesiatych rokov predstavil postavu bielovlasého bijcu príšer; nájomného lovca putujúceho z miesta na miesto vykonávajúc tak svoje krvavé remeslo. Gerald, mlčanlivý samotár podobný Elricovi z Melniboné či Solomonovi Kaneovi, zabíja strygy, wywerny, ghúlov, zmokov a ďalšiu háveď známu zo slovanskej mytológie — pretože práve ňou sa Sapkowski značne inšpiroval.
Jeho poviedky sú navyše plné odkazov na klasické rozprávky a vtipne pracujú s ich hlavnými motívmi. Objavíte v nich Krásku a zviera, Malú morskú pannu, Snehulienku alebo aj Martinka Klingáčika — a to v podobe obzvlášť cynickej či tragickej. Gerald totiž rokmi zisťuje, že tie najväčšie príšery sa, neprekvapivo, skrývajú najmä v ľuďoch.
Tieto voľne prepojené príbehy sú veľmi svižné, vtipné, chŕlia originálnymi nápadmi a sympatickými postavami (trpaslíci a ich spôsob vyjadrovania sú nezabudnuteľní). Mihnú sa v nich aj témy ako rasizmus, predsudky či náš vzťah k prírode, Sapkowski chce ale v prvom rade svojich čitateľov baviť poctivou fantasy so všetkým, čo k nej patrí — budovaním rozsiahleho sveta, mágiou, putovaním a súbojmi. A bohatou zásobou slovanských archaizmov.
Moju radosť z poviedok však schladil druhý autorov celok venovaný Zaklínačovi — pentalógia románov o Geraldovi a Ciri. V nich Sapkowski podľahol pokušeniu všetkých súčasných fantasy autorov, a síce napísať masívnu ságu s priehrštím postáv, motívov a zapísaných strán. Čo sa mu veľmi nepodarilo.
Nie každý je Tolkien a málokto dokáže ukočírovať tak rozsiahly projekt. Sapkowski je silný poviedkar a presne to by si zaslúžila aj jeho sága — skrátenie piatich románov do podoby piatich poviedok či prinajlepšom noviel. Naozaj sme potrebovali celú jednu knihu o Geraldovom putovaní z bodu A do bodu B?
Pachuť z nastavovanej kaše mi ale na záver tohto poľského dobrodružstva napravil záverečný, tretí celok — samostatný román Bouřková sezóna, v ktorej sa autor k zaklínačovi vrátil po rokoch. Uzavretý príbeh o tom, ako Gerald pátra po svojich ukradnutých mečoch, je návratom k priamočiarej fantasy. A aj keď by mohol byť napísaný svižnejšie — a ani zďaleka nedosahuje kvalitu pôvodných poviedok — stále dopadol lepšie ako vy-viete-ktorá-časť-Sapkowského-tvorby.
Na záver teda: poviedky berte ako povinnosť pre každého Stredoeurópana, Bouřkovú sezónu ako milú jednohubku a románovú ságu uprostred ako časovú výplň určenú skalným žánrovým fanúšikom čakajúcim na ďalší diel Piesne ľadu a ohňa.
A. Sapkowski: Zaklínač I. — II.
Leonardo, 2011
342 / 394 strán
*
90 %
A. Sapkowski: Zaklínač III. — VII.
Leonardo, 2011 — 2012
316 / 342 / 352 / 456 / 559 strán
*
65 %
A. Sapkowski: Zaklínač — Bouřková sezóna
Leonardo, 2014
368 strán
*
70 %
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.
Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.
