Ťažký život študenta
Dnes by som sa s vami rada podelila o jednu z mojich nedávnych skúseností – musím povedať , že nie úplne príjemných.
Nikdy som nebola prototyp dokonalého vzorného študenta so samými jednotkami. Sama neviem ako, ale dokázala som ešte aj popri deťoch vyštudovať vysokú školu a teraz si dokončujem štúdium MBA, z čoho sa nesmierne teším. Zároveň si ešte dopĺňam štúdium na ďalšej škole. Áno, je toho akosi dosť a musím povedať, že už nie som najmladšia a „v mojom veku“ to štúdium už ide ťažšie. Popri tom je ešte potrebné si plniť aj iné pracovné a rodinné povinnosti. Ale to, s čím som sa stretla nedávno v škole, ma nepríjemne prekvapilo. Mali sme skúšku. Poctivo prihlásení cez študentský portál sme prišli do školy. Ešte musím napísať, že tomu predchádzalo, že hodina skúšky zo strany prednášajúcej sa menila asi tak 3x..
Všetci študenti sme čakali na chodbe školy, kým nám skúšajúca otvorí učebňu. Ako je nám, Slovákom, „také naše“, tak sa všetci študenti tlačili do učebne, aby si chytili „dobrý flek“ na skúšku. Podotýkam, že sa nebavíme o študentoch vo veku od 15 -19 rokov ale o dospelých ľuďoch vo vekovom rozpätí od 25 – 60 rokov, kedy mi už takéto konanie príde zvláštne. To ale nebolo až také nevídané, ako správanie skúšajúcej. Posadali sme si do lavíc, kedy nás skúšajúca začala sekírovať, aby sme si sadli do radov, jedno miesto medzi radmi nechali voľné, aby sme sa nerozprávali, aby sme si odložili všetky veci. Odpočítala presný počet testov a poslala po prvom v rade, aby sme si to podali dozadu, ale aby sme sa opäť nerozprávali a neotáčali . . . pripadala som si ako 15-ročný študent v období komunizmu, kedy sme ešte panie učiteľky volali súdružkami.
Div, že od nás skúšajúca nechcela, aby sme si dali ruky za chrbát. Počas testu sa prechádzala ako najväčší strážca pokladov s neustálymi upozorneniami. Správala sa k nám ako k 5-ročným deťom, ktoré ešte nevedia, čo sa v škole môže a čo nie. Verte, že som nemala a doteraz nemám slov. Čo ma ale asi prekvapilo najviac, že všetci študenti na skúške, okrem mojej maličkosti, nepovedali ani slovo. Ja som samozrejme mala pripomienky k jej správaniu, čo som jej aj povedala. Ale . . . všetci ostatní ticho a poslušne sedeli a poslúchali. A na to som už naozaj nemala slov. Som tiež učiteľka a učím študentov od 15 -20 rokov, ale nikdy som sa k svojim študentom nesprávala tak, ako som ja zažila nedávno. Vždy sa snažím k študentom, ako aj k ľuďom, pristupovať ako seberovný partner a nie nadradene. Študenti sa veľakrát učia od nás a veru aj my od nich. A tiež som si niečo odniesla z tejto skúsenosti – odniesla som si to, že táto vyučujúca nám ukázala, ako sa nemá k ľuďom a študentom správať, ako sa nemá prednášať, keďže čítať si len prezentáciu a tú prepisovať do zošita si dokáže študent aj sám a nepotrebuje k tomu učiteľa. Učiteľ má podľa môjho názoru učiť tak, aby to, čo učí, aj vedeli študenti použiť v praxi. Aby vedeli poznatky použiť v bežnom živote.
Aký máte na to názor vy? Čo hovoria vaše skúsenosti?
