Skeptikov sprievodca Fenoménom: Časť prvá, Za komfortnou zónou – USS NIMITZ

Vo svete informácií, či už protichodných alebo súhlasných, mnohokrát prepletených so subjektívnym názorom, sa stretávame s témami, ktorým sa venujeme s entuziazmom, povrchne ich ignorujeme alebo ich bez väčších emócii prijímame ako súčasť nášho každodenného bytia a nevenujeme im prehnanú pozornosť. V našom ponímaní jednoducho existujú a nič viac nás o nich nezaujíma. V poslednej dobe sme boli mnohokrát svedkami tém, ktoré spoločnosť rieši so zápalom, či už na jednom alebo na druhom konci spektra. Každú z týchto horúcich tém však za určitý čas nahradí ďalšia a tá predchádzajúca upadne do zabudnutia.

V rámci tohto blogu sa však chcem venovať téme, ktorá sa až pričasto stretáva so strachom, posmeškami, odmietaním či priam fanatickým popieraním. Na rozdiel od aktuálneho diania je to niečo, čo nás sprevádza už desaťročia, no až teraz začína byť svetová verejnosť konfrontovaná s realitou. A preto, akokoľvek šialene to znie, poviem to úplne „po lopate“:  „Neidentifikovateľné lietajúce objekty“ (ďalej len ako Fenomén) sú skutočné a vykazujú charakteristiky, ktoré sa javia byť dekády, stáročia, prípadne tisícročia vzdialené nášmu chápaniu fyziky a inžinierstva. Zároveň je však nevyhnutné povedať aj „B“, a to, že existencia Fenoménu absolútne neznamená, že ide automaticky o nejakú mimozemskú civilizáciu. Dôvod pre toto tvrdenie je jednoduchý, skrátka na to neexistujú dostatočné dôkazy z verejne (a pravdepodobne aj neverejne) dostupných zdrojov. Napriek tomu sa však Fenoménu začína venovať viac pozornosti, ako medzi laickou, tak i medzi odbornou verejnosťou, keďže masa dôkazov v konfrontácii s popieraním jeho existencie je už neúnosná.

Pred tým než tento blog zavriete a nikdy sa k nemu nevrátite, pretože to celé označíte za konšpirácie, nonsens, prípadne hoax, si prečítajte aspoň nasledujúce riadky. Ak už nič iné, úplne mi bude stačiť, ak sa tento príbeh dostane do Vášho povedomia a ostane tam kým v spleti svetového spravodajstva nenarazíte na niečo podobné, prípadne niečo neuvidíte, a kto vie, možno to hneď neodsuniete do zabudnutia.

Dôvody, pre ktoré som sa rozhodol potenciálne riskovať, že ma začne sprevádzať silná stigma, ktorá je s touto témou (ne)pochopiteľne spájaná, sú dva. Ten prvý je čisto osobný a druhý je skôr globálny.

Do mája 2022 som žil vo svete, v ktorom žije väčšina z vás. Existovalo v ňom len to dobré, neutrálne a zlé. Jednoducho to, čo spolu všetci zdieľame; to, čo by som nazval konsenzuálnou realitou. A nič viac. Moja rigidná viera vo veci, ktoré sú preskúmané a podložené vierohodnými dátami bola natoľko neochvejná, že mi trvalo takmer 5 dlhých rokov (od decembra 2017) kým sa moja racionálna myseľ konečne rozhodla vôbec pozrieť sa na informácie, ktoré boli koncom roka 2017 zverejnené jedným z najprestížnejších svetových médií The New York Times, a to rovno na ich titulnej strane. Článok z názvom „Glowing Auras and ‘Black Money’: The Pentagon’s Mysterious U.F.O. Program,“ som tak, ako mnoho iných ľudí, len letmo preletel a v mysli založil ako niečo, čo znie zaujímavo, no nevenoval som tomu takmer žiadnu pozornosť. Koniec koncov, prečo by som mal? Nešlo predsa o niečo, čo ovplyvňovalo môj každodenný život, tak prečo zbytočne plytvať drahocennou energiou?

Trvalo mi dlhé roky, kým som sa k tomu článku vrátil a odhodlal sa konfrontovať svoju (našu) realitu s realitou, ktorú daný článok a udalosti odohrávajúce sa v americkej spoločnosti po jeho zverejnení obrátili naruby. Dodnes sa vo mne búri časť môjho racionálneho „Ja,“ ktorá nedokáže úplne prijať holé fakty, ktoré sú, okrem iného, popísané v hlavnej časti tohto blogu.

V tomto bode považujem za nevyhnutné upozorniť na fakt, že vychádzam iba z podložených a overených zdrojov, nakoľko sa v mojom živote nič mimoriadne nestalo,  nikdy som žiadny lietajúci tanier nevidel, no s prichádzajúcim letom som v roku 2022 jednoducho vnútorne dozrel do bodu, keď som si bol schopný povedať, že sa do toho ponorím tak kriticky, ako mi to len moje vedomosti a zručnosti dovolia. Mojou osobnou intenciou je teda previesť tých zopár možných čitateľov tohto blogu mojím postupným prerodom z neústupčivého skeptika na kritického skeptika, ktorému fakty nedovolili prísť k inému záveru, ako k tomu, že Fenomén je skutočný a rozhodne nie je iba otázkou Spojených štátov, no jeho dosah je globálny.

Neviem sa úplne rozhodnúť, či je čas na otvorenie takejto diskusie v rámci súčasnej geopolitickej svetovej situácie, resp. situácie na Slovensku tým najnevhodnejším alebo práve naopak, tým najlepším. Nie som si totiž v rámci osvety v súvislosti s témou Fenoménu istý, či by to v prípade postupnej akceptácie jeho existencie viedlo k spoločenskému zomknutiu alebo k ešte niečomu horšiemu; niečomu, čo sa tu od vypuknutia COVIDU-19 prejavuje čoraz vypuklejšie – našej tendencii úplne vytesniť a ignorovať veci, ktoré naša myseľ nie je schopná komplexne poňať. Tento spôsob „vyrovnávania sa“ s realitou je totiž v (nielen) slovenskej spoločnosti nebývalo pervazívny a spôsobuje to nemalé problémy, ktoré momentálne vidíme v našej krajine sami. Keďže som sa k písaniu tohto blogu predsa len odhodlal, je pravdepodobnejšie, že sa prikláňam k tomu, že si ľudia začnú konečne uvedomovať fakt, že túto planétu s najväčšou pravdepodobnosťou zdieľame s inteligenciou, ktorá je nášmu chápaniu mimoriadne vzdialená, no možno je to len moje zbožné prianie. Aj napriek tomu, čo píšem vyššie, nedá mi nedodať, že mojim cieľom nie je polarizovať už aj tak polarizovanú spoločnosť. Prostredníctvom tohto blogu nebudem presadzovať svoje subjektívne názory. Pokúsim sa Vám iba zosumarizovať niekoľko faktov a predostrieť môj spôsob uvažovania. Zvyšok je na Vás.

Prípad, ktorý ma utvrdil vo fakticite Fenoménu je nepochybne jeho najlepšie verejne zdokumentovanou manifestáciou, ktorá bola verifikovaná, potvrdená, priznaná americkým námorníctvom a príslušnými úradmi, a dodnes ju nikto na svete nedokázal vierohodne vyvrátiť. Tým prípadom je priamy stret stíhacích pilotov amerického námorníctva s neidentifikovaným lietajúcim objektom pri pobreží San Diega (Kalifornia) v roku 2004.

V novembri 2004 sa konalo rutinné námorné cvičenie útočnej skupiny plavidiel amerického námorníctva, ktorej centrom bola obrovská lietadlová loď USS Nimitz poháňaná nukleárnou energiou. Okrem Nimitzu sa na mori plavili dva torpédoborce, USS Higgins a USS Chafee, útočná nukleárna ponorka USS Louisville a raketový krížnik USS Princeton. Vo vzduchu s nimi bolo aj radarové lietadlo E-2 Hawkeye. Cvičenie sa konalo pred vyslaním tejto útočnej skupiny na Stredný východ. Počas incidentu, ktorý po jeho zverejnení o 13 rokov neskôr postavil zo stoličiek množstvo ľudí po celom svete, boli vo vzduchu štyri stíhacie stroje typu F/A-18 Super Hornet, špičkové nadzvukové lietadlá, ktorých pilotmi boli, okrem iných, David Fravor a Alex Dietrich. Počasie bolo slnečné a more bolo úplne pokojné. Ale poporiadku.

Počas celého námorného cvičenia s pilotmi komunikovali radarový operátori z Princetonu, ktorý disponoval systémom Aegis Spy-1, jedným z najmodernejších radarových systémov na svete. Je schopný zaznamenať a sledovať objekty o veľkosti tenisovej loptičky až do výšky 24 km. Tento systém je súčasťou nukleárneho dáždnika NATO a chráni nás pred prípadným útokom jadrovými zbraňami zo strany znepriatelených mocností. Fungovať teda musí naozaj bezchybne. Radarovým operátorom v deň incidentu bol Kevin Day, ktorý neskôr povedal, že počas niekoľkých dní opakovane zaznamenávali na radare desiatky objektov, ktoré menili letovú výšku, smer a rýchlosť. Nie však hocijako, ale prvý krát ich zaznamenal vo výške 24 km nad morom (maximálny dosah radaru), načo niektoré z nich klesli na výšku 8,5 km nad morom. Následne však zaznamenané objekty klesli buď tesne nad alebo pod úroveň mora, čo im trvalo len neuveriteľných 0,78 sekundy. Po okamžitom zastavení sa smerovali na juh rýchlosťou približne 185 km/h kým nezmizli z radaru.

Čo nám však všetky tieto čísla nepovedajú? Neuveriteľné veci. Podľa mojich rýchlych a laických prepočtov môžeme odhadnúť dva zásadné parametre. Jedným je rýchlosť objektov a druhým je gravitačná sila pôsobiaca na objekty pri ich klesaní a okamžitom zastavení. Rýchlosť objektov nám udáva vzdialenosť, ktorú prešli klesaním a čas, za ktorý to urobili. Z tohto prepočtu dostaneme rýchlosť viac ako 39 000 km/h a gravitačnú silu rovnajúcu sa 1416 G. Podotýkam, že tento prepočet je pravdepodobne podhodnotený, ako sa je možné dozvedieť v publikovanom vedeckom článku, ktorý veľmi podrobne rozoberá správanie sa objektov z roku 2004. Jedna vec je však istá, či už ide o vyše 1000 G alebo 5000 G, vo výsledku je to jedno, pretože maximálna gravitačná sila, ktorú človek fyzicky zvládne je 9 G, aj to po tvrdom tréningu a len na niekoľko sekúnd. Akýkoľvek človek by bol pri vyššie uvedených gravitačných silách úplne rozmliaždený. A akýkoľvek človekom vyrobený súčasný stroj, o ktorom vieme, by sa roztrieštil pôsobením trenia vo vzduchu, o vode ani nehovoriac. Konzervatívny odhad rýchlosti objektov sa rovná približne rýchlosti raketoplánu pri prekonávaní zemskej gravitácie. Rozdiel medzi raketoplánom a zaznamenanými objektmi je zásadný a úplne očividný – raketoplán je podstatne väčší, jeho trajektória je priama, nemá schopnosť ráznejšieho manévrovania (prudkého už vôbec nie), ani prudkého zastavenia, vznášania sa, resp. veľkej variácie v rýchlosti.

Po dlhých dňoch objavovania sa a miznutia neidentifikovaných objektov na radare Princetonu sa Kevin Day rozhodol, že zistí čo sa deje. Počas cvičenia oznámil pilotom pozastavenie akcie a odklonil ich na iné miesto. Nakoniec sa piloti ocitli na určených koordinátach a začali hľadať zaznamenaný objekt okolo seba. Neskôr na mori zbadali rozčerenú hladinu a videli pod ňou objekt v tvare kríža, čo Fravor veľkosťou a tvarom prirovnal k spadnutému Boeingu 737. Okrem rozčerenej hladiny však uvideli aj čosi iné. Čosi, čo navždy zmenilo ich životnú trajektóriu a nabúralo ich zmysel pre realitu. V tesnej blízkosti hladiny totiž zbadali objekt, ktorého existencia vo vzduchu nedávala žiaden logický zmysel. Fravor to tvarom prirovnal k cukríku tik tak, čo sa vo verejnom diskurze aj uchytilo. Akurát, že tento konkrétny tik tak sa nemal ako držať vo vzduchu, pretože, ako vypovedali piloti, ktorí s ním prišli do kontaktu, objekt nemal absolútne žiadne povrchové výstupky, ako krídla, chvost, okná, rotory alebo akýkoľvek iný viditeľný spôsob pohonu. Išlo „jednoducho“ o belavý hladký elipsovitý trojdimenzionálny objekt o dĺžke približne 17 metrov a šírke 3-4,5 metra.

V momente keď ho piloti zbadali, uvedomili si, že sa nesprával staticky, no chaoticky a bleskurýchle (v tomto prípade doslova) sa priam neuroticky pohyboval všetkými možnými smermi. Fravor tento pohyb prirovnal k pingpongovej loptičke prudko hodenej do skleneného pohára. Stíhačky okolo celej scenérie začali krúžiť, až sa napokon Fravor rozhodol pozrieť si objekt z blízka. V okamihu keď začal letieť smerom k tik taku, sa objekt otočil priamo naňho a začal prudko stúpať, kopírovať jeho manévre, až prešiel popred kokpit stíhačky a jednoducho mu zmizol spred jeho očí, ako aj z radaru. Následne ich opäť kontaktoval Princeton a oznámil im, že objekt sa znova objavil na radare a čaká na nich presne (dĺžka, šírka aj výška) na mieste označovanom ako „CAP point,“ teda na vopred dohodnutých a utajených koordinátach, o ktorých vedela len úzka skupina ľudí. Piloti zároveň uviedli nemenej dôležitú informáciu – pri obrovskej akcelerácii a rýchlosti objekt nevydával žiaden hluk a zjavne nebol ovplyvnený ani trením vo vzduchu, keďže nespôsobil sonický tresk, ktorý spôsobujú  všetky lietajúce objekty pri prekonaní rýchlosti zvuku bez výnimky. Zároveň za objektom neboli badateľné žiadne kondenzačné stopy.

Obe stíhačky sa následne vrátili na palubu USS Nimitz, kde panovala nervózna atmosféra. Napokon, asi po hodine a pol, z lode vyštartovali ďalšie stroje, ktoré sa pokúsili objekt nájsť. Tretím známym pilotom, ktorému sa aj podarilo natočiť zverejnené video tik taku, bol Chad Underwood. Dané video je nasnímané pomocou zariadenia známeho ako ATFLIR (Advanced Targeting Forward-Looking Infrared), čo je multi-senzorická, elektro-optická zameriavacia infračervená kamera, zo vzdialenosti okolo 15-20 km. Na prvý pohľad je video chaotické, rozmazané a nevýrazné, no obsahuje aj podrobný rozbor podstatných nuáns záznamu. Zároveň je potrebné podotknúť, že tieto zariadenia na palube stíhacích strojov neboli vyvinuté za účelom snímania cieľov, ale slúžia na presné navádzanie rakiet, čo je, okrem veľkej vzdialenosti, hlavným dôvodom zníženej kvality záznamu. Zaujímavé je aj to, že objekt nedovolil radaru na palube stíhacieho lietadla ho zaznamenať a, podľa Underwooda, ho aktívne rušil.

Skúsme si teda celú dôkaznú situáciu pre lepšiu ilustráciu v krátkosti zhrnúť. V novembri 2004 sa konalo cvičenie amerického námorníctva, na ktorom sa zúčastnila tá najmodernejšia technológia, ktorú mala v tom čase americká armáda podľa oficiálnych zdrojov k dispozícii. Počas niekoľkých dní sa v uzavretom vzdušnom a námornom priestore pohybovali objekty vykazujúce správanie, ktoré je v rámci nášho súčasného vedeckého poznania jednoducho nemožné. Predmetný objekt na videu bol zachytený minimálne troma nezávislými observačnými platformami (Aegis Spy-1, ATFLIR, vizuálne potvrdenie špičkových pilotov amerického námorníctva, ktorý sú všeobecne považovaní za najskúsenejších pozorovateľov). Slovo minimálne používam, pretože je vysoko pravdepodobné, že objekt(y) zaznamenali aj iné platformy, ktorých účasť na tomto incidente nebola z dôvodu národnej bezpečnosti zverejnená (napr. nie sú verejne dostupné údaje o tom, že ponorka USS Louisville niečo pod hladinou oceánu zachytila, pretože ide o nukleárnu ponorku, a teda všetko na nej je podriadené prísnemu stupňu utajenia, ani o tom, čo zachytilo lietadlo E-2 Hawkeye, aj keď piloti a radarový operátori neskôr potvrdili, že objekty zachytili).

O samotnom objekte(och) je možné konštatovať nasledovné:

1. zaznamenané objekty klesali obrovskou rýchlosťou vertikálne minimálne zo stratosféry až tesne nad a pod hladinu mora bez toho, aby sa roztrieštili,
2. klesanie a niektoré následné horizontálne manévre sa rovnali nepredstaviteľným rýchlostiam a obrovskej gravitačnej sile, počas ktorých dochádzalo k prudkému manévrovaniu,
3. objekty nemali žiadne povrchové deviácie, a teda boli hladkého elipsovitého tvaru, bez krídiel, chvosta a okien,
4. dokázali sa vznášať na mieste, pričom neboli statické, ale neustále sa pohybovali mimoriadne krátkymi, prudkými a rýchlymi zmenami smeru,
5. infračervená kamera nezachytila žiaden viditeľný spôsob pohonu,
6. snímaný objekt bol schopný prerušiť zameriavanie radaru stíhacieho lietadla, teda je možné, že aktívne rušil daný systém (čo je, mimochodom, v rámci americkej vojenskej doktríny považované za možný akt vojny),
7. podľa výpovedí pilotov, na nich po ich priblížení objekt reagoval tým, že sa prudko otočil v smere jedného z nich a okamžite mu vyštartoval oproti a kopíroval jeho manévre, z čoho možno usúdiť, že daný objekt bol pod nejakou formou inteligentnej kontroly,
8. objekt vedel o utajených súradniciach CAP bodu, o ktorom vedela len hŕstka ľudí.

O samotnom pôvode objektov je možné len viac či menej uletene špekulovať, čo je v rámci dostupných informácií, viac než pochopiteľné, keďže nám známe zákony fyziky pre objekt(y) evidentne neplatia.  Každopádne, počas čítania tohto blogu na pokračovanie je potrebné mať na pamäti všetky možnosti, pretože žiadnu z nich nie je možné spoľahlivo zmiesť zo stola.

Variácie sú nasledovné:

1. Objekty sú vysoko utajovaným „čiernym programom“ (nevystopovateľné financovanie) americkej armády.
2. Objekty pochádzajú z Číny, Ruska (pri momentálnej materiálnej výbave ruskej armády na Ukrajine je to krajne nepravdepodobné), prípadne inej svetovej mocnosti.
3. Objekty sú utajovaným programom nejakej významnej súkromnej korporácie.
4. Objekty pochádzajú od ľudskej civilizácie, no z budúcnosti.
5. Objekty pochádzajú z nepovšimnutej paralelnej civilizácie žijúcej s nami na Zemi.
6. Objekty majú extraterestriálny (mimozemský) pôvod.
7. Objekty majú inter/extradimenzionálny pôvod.
8. Kombinácia dvoch alebo viacerých verzií, prípadne rozličné variácie jednotlivých možností.

 

Mojou intenciou počas písania tohto blogu je, že sa budem snažiť nenabádať čitateľa k žiadnej z uvedených hypotéz, napriek tomu, že postupom času niektoré z nich logicky a racionálne posuniem do úzadia. Pokúsim sa tu teda jednoducho popísať príbeh zložený z faktov, vedeckých poznatkov, erudovaných hypotéz a kredibilných svedectiev, ktorý pre pár z Vás, dúfam, povedie k objektívnej osvete podloženej racionálnou argumentáciou; teda aspoň tak racionálnou, ako to téma tohto charakteru umožňuje. Upozorňujem však čitateľov na to, že postupom času to bude oveľa zvláštnejšie ako čokoľvek, čo som tu doteraz predostrel a pokiaľ si teraz myslíte, že akceptovať existenciu Fenoménu je náročné, je to nič v porovnaní s tým, čo sa posledné desaťročia dozvedáme o jeho povahe.

 

Keďže by ma veľmi zaujímalo či majú aj ľudia na Slovensku skúsenosti s podobnými fenoménmi, neváhajte ma kontaktovať na e-mailovej adrese: [email protected]. Máte moje slovo, že príbehy, prípadne osobné informácie, ktoré sa mi rozhodnete sprostredkovať sa nikdy bez Vášho výslovného súhlasu nedostanú na svetlo sveta. Vopred Vám veľmi pekne ďakujem a veľmi si to vážim.