Denník N

Medzi maliarstvom a žurnalistikou

Profesionálne celý život osciloval medzi novinárskym a maliarskym povolaním. Výzorom pripomínal Marcella Mastroianniho. Dobre sa s ním diskutovalo. Vyznačoval sa prenikavým kultúrnym a historickým rozhľadom. Máloktorý výtvarník jeho generácie sa natoľko venoval vzdelávaniu ako on. Aj preto bol príjemným spoločníkom a skvelým diskutérom. V jeho ateliéri, chaotickom, no paradoxne rozkošnom, až ľúbivom, sa človek cítil príjemne, polahodne. Tohto roku si pripomíname jeho nedožité 90. výročie narodenia. Maliara, ktorý bol posledným východoslovenským umelcom, čo bol roku 1989 menovaný kedysi prestížnym titulom zaslúžilý umelec – Štefana Makaru (1925 – 2005).

Záujem o výtvarné umenie rozvíjal na michalovskom Učiteľskom ústave (1942-1946) pod vplyvom pedagóga Teodora Jozefa Moussona. Študentské maľovanie paralelne rozvíjal s literárnymi pokusmi. Po maturite chlebík dedinského učiteľa iba nahryzol. Na meštianskej škole v Malčiciach vydržal do januára 1947. Po vojenčine sa už za katedrou neobjavil. Prijal miesto redaktora v košickom rozhlase a popritom maľoval. Neskôr krátko študoval maľbu na bratislavskej VŠVU u Čemického a Matejku. Prvýkrát sa maliarsky prezentoval koncom roka 1954 na prehliadke východoslovenských autorov ako bytostný krajinár. „Vždy som mal pocit, že tu u nás na rovine akosi nepatríme k tej romantickej krajine pltníkov, drevorubačov a bačov, ktorých obdobie romantizmu dosadilo v národnej kultúre namiesto rytierov. Obdivoval som Benku, nemal som však odvahu namaľovať tú našu zemplínsku krajinu. Oddávna sa mi žiadalo k tomu čosi povedať štetcom, začleniť naše široké horizonty do vertikálnej slovenskej krajiny.“

Medzníkom bol pre neho rok 1961. Bola založená tvorivá skupina košických a prešovských výtvarníkov Roveň (iniciátor skupiny Alexander Eckerdt, Juraj Daňo, Andrej Gaj, Július Machaj, Štefan Makara, Mikuláš Rogovský). Realitu redukovali na geometrizujúce proporčné vzťahy. Aj Makara – v tom čase bol redaktorom Východoslovenských novín – začal zjavne negovať vtedajší povinný model objektívnej reality. S príslovečnou, jemu vlastnou maliarskou ľahkosťou vybudoval osobitý model zobrazovania zemplínskej nížiny, rurálnej architektúry a tiež mestskej civilizácie, pričom z ich pozadia prenikal Makarov vnútorne čistý, poetický svet. Zaujímavú vrstvu predstavujú jeho práce, v ktorých nachádzame prvky informelu či recyklovaného umenia (recykled art). Sľubný rozlet skupiny Roveň bol normalizačným procesom zastavený a rozplynul sa ako obláčik cigaretového dymu.

Neskoršia práca novinára-reportéra mu umožňovala, aby na stránkach novín sa venoval výtvarnému umeniu, výskumom archeológov, národopisnému svojrázu aj prírodným zvláštnostiam kraja. Podobne orientoval svoje pôsobenie v televízii. Bol scenáristom, inokedy režisérom mnohých umeleckých dokumentov, napr. Ladislav Medňanský, Kto bol Tivadar Csontváry, Tu žil Majster Pavol a i. Popri novinárskej práci nachádzal potrebný čas aj na maľovanie. Pokračoval v poeticko-realistickom zobrazovaní rodného Zemplína (narodil sa v Ložíne v rodine keramikára). Mnohé z miest, čo namaľoval, už dnes nejestvujú. „Som krajanom básnika Pavla Horova, istý čas bol aj mojím riaditeľom v rozhlase. On písal o vysokom letnom nebi, ja som ho maľoval. Všetky symboly, ktoré spomínal vo svojich básňach, možno nájsť aj na mojich obrazoch. Chcel som sfilmovať jeho básnickú zbierku o Zemplíne, ale prišiel rok 1968 a nestihli sme to. Učil ma aj na meštianke, neskôr sme spolu boli v rozhlase. Dá sa povedať, že sme boli priatelia, hoci bol o generáciu starší.“

Teraz najčítanejšie