S Jašom môžete prispieť na pomoc nechceným a týraným psíkom a naučiť sa niečo o ľudových remeslách

Soňa Uriková vyštudovala filmovú scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. V kontexte slovenskej literárnej tvorby nie je neznámou autorkou. V spisovateľských začiatkoch získala viacero ocenení v literárnych súťažiach (napríklad Poviedka, Medziriadky), okrem toho získala aj ďalšie ocenenia (Cena Nadácie Tatra banky za umenie, Cena Ivana Kraska). K literárnej tvorbe pre dospelých čitateľov patrí jej knižný debut – zbierka poviedok Živé ploty (2015) a tiež zbierka poviedok Dôvod na radosť (2022). Jej prvou knihou pre deti je Jašo na jarmoku (2020), ktorú vydalo vydavateľstvo Ahaslovakia. Podľa tiráže knihy stojí za jej námetom (a aj grafickým dizajnom) vydavateľ Tomáš Kompaník.

Hlavnými postavami príbehu sú Barborka a psík Jašo. Príbeh je vyrozprávaný striedavo z perspektívy obidvoch. Jašo s Barborkou sa ocitajú na jarmoku po tom, ako ich mama po drobnej nepleche pošle preč. Keď sa Jašo na jarmoku stratí, spoznávajú obaja tradičné ľudové remeslá. Barborka pochopí, že najskôr vyrábali čipky ľudia, až potom stroje. Detskí čitatelia sa naučia, ako sa psík smeje a že nie každá medovnikárka je ježibaba. Pochopia výklad frazeologizmu „remeslo má zlaté dno“ a dozvedia sa, ako sa volá patrónka kováčov, alebo čo sú to opletáky či škáfa. Príbeh je vystavaný na jednoduchej zápletke stratenia sa a opätovného nájdenia sa. Šťastný koniec detskému čitateľovi predznamená kováčska podkova, ktorá nosí šťastie – a Barborka s Jašom sa konečne nájdu a vrátia naspäť domov.

Na záver knihy je spísaný zoznam tradičných ľudových remesiel: medovnikárstvo, čipkárstvo, majolikárstvo, drotárstvo, tkáčstvo, rezbárstvo, kováčstvo, košikárstvo a kožušníctvo. Tento zoznam a „slovníček“ rekapituluje, aké remeslá Jašo s Barborkou objavili v Uličke starých remesiel, a zároveň spĺňa poznávaciu funkciu vďaka krátkym popisom remesiel. Deti sa môžu viac dozvedieť o tom, ako sa niektoré výrobky kedysi vyrábali.

Práve zmieňované poznanie, že kedysi sa výrobky robili ručne a v menšom počte, kým dnes ich za nás vyrábajú stroje vo veľkom množstve, je pointou knihy. Učí deti o našej histórii a kultúre. To ju približuje ku knižkám s environmentálnymi témami. Pomalší životný štýl,  poctivá lokálna výroba a tradičné spôsoby výroby sú témy, ktoré v časti spoločnosti zaujímajúcej sa o udržateľnosť rezonujú. Okrem toho v knihe vidím aj ďalší environmentálny rozmer, ktorý je zároveň posolstvom knihy, a ktorý tiež súvisí s udržateľným nastavením: poukázanie na skutočné priority a hodnoty. Hodnotou je nielen zmieňovaná ľudská práca a úsilie venované výrobe, ale aj vedomé rozhodnutie nebyť sebeckým človekom. Koncept nesebeckosti – dobrovoľnej skromnosti je kľúčom k udržateľnému spôsobu života. V knižke sú to drobné zmienky, ktoré zároveň dieťa vychovávajú: prioritou nie je zábava na kolotočoch, ale priateľstvo so strateným kamarátom; aj keď sa medovník zlomil, je venovaný z lásky, vďaka ktorej sa dokážeme podeliť o to, čo máme. A, samozrejme, základné posolstvo knihy o adoptovanom psíkovi: adoptovať zvieratko z útulku. Siahnutie po čomkoľvek „z druhej ruky“ namiesto kupovania (nového), „oprašovanie“ starého alebo branie si inšpirácie z minulého, poctivého a kvalitného (tým myslím tradičné výrobky) namiesto vytvárania nového a často menej kvalitného než kedysi – to všetko predstavuje udržateľnejší prístup k životu. Napokon dodám ešte jedno poučenie z príbehu: nehnevať sa, ale vážiť si, že sú všetci v poriadku.

Kniha má tvrdú väzbu a je vytlačená na papieri Fedrigoni (taliansky udržateľnejší papier). Je určená pre deti predškolského veku a začínajúcich školákov. (Vzadu na obálke je uvedené odporúčanie deťom vo veku 5 a viac rokov.) Kniha sa dostala do výberu najlepších kníh v Martinuse – Knihy roka 2020. Ku knihe vyšlo aj pexeso. Príbeh o Jašovi a Barborke sprevádzajú veľmi pekné ilustrácie Dominiky Šikulincovej.

Na záver prezradím, čo sa dočítajú čitatelia tejto knihy: Jašo je skutočný pes. Osvojil si ho vydavateľ knihy vďaka Československému kastračnému programu, keď dobrovoľníci zachránili Jaša zo zlých podmienok a prostredníctvom inzerátu mu hľadali nový domov. V knihe je odkaz na zmienený Československý kastračný program a Združenie za práva zvierat, ktoré bojujú s problémom nekontrolovaného množenia túlavých zvierat a pomáhajú nechceným a týraným zvieratám. Čitateľ tak presne vie, ktoré organizácie kúpou knihy podporí, aby opäť raz o niečo menej zvieratiek skončilo vyhodených vo vreci. Túto metaforu nájdeme aj v knihe, keď stratený Jašo na jarmoku prevrhne prútený kôš, ktorý ho privalí a následne si naň sadne košikár: „Kvôli hluku okolo nepočul, ako pod prevrhnutým košom kňučí Jašo. (…) Veselo sa pri tom usmieval na ľudí, ktorí chodili okolo, a nikto z nich nevedel o psíkovi pod košom.“ Hoci mohla kniha o adoptovanom psíkovi väčšmi rozvinúť tento dôležitý motív, bude užitočným čítaním, keď aj vďaka nej prejavíme väčší záujem o tých nepovšimnutých „pod košom“.