Denník N

Robím si svoju prácu zodpovedne?

Aj bez dozoru?

 

Scenár života je pre každého človeka iný, nakoniec by sme však všetci mali skončiť v práci (je jedno či ako šéfovia, podnikatelia alebo zamestnanci) – či už ako skladateľ, spevák kapely alebo člen pedagogického zboru. Mnoho ľudí prichádza o svoju prácu často i svojou vinou. Nevážia si ju. Pracujú pokiaľ nad nimi „sviští bič“. Keď nad nimi nik nestojí, užívajú si pokoj a „ťažkú pohodičku“. Nakoniec príde šéf a žiada vykonanú prácu a vtedy je na svete problém – ako ukázať výsledok svojej práce keď žiaden nie je? Ak má dar reči, niekedy sa mu to podarí zahovoriť.

Takto si pamätám jedno plánovacie stretnutie na tábor – s kamarátom sme mali za úlohu vymyslieť program pre deti na celý deň – namiesto plánovania sme skočili na pivo a dohodli iba dve základné veci z toho celého. Prišli sme na stretnutie a hlavný vedúci vraví, aby sme odprezentovali náš deň. Postavili sme sa a suverénne sme predstavili program cez dve základné veci. Skončilo to super, verili, ako to máme skvele premyslené – no prišiel večer pred našim dňom, večerná porada a tie isté slová – animátori sa tešia, aké to bude super. Všetci odišli oddychovať alebo spať. My sme ešte ďalšie štyri hodiny chystali program – na poslednú chvíľu a už sme zliepali úlohy, ktoré neboli na takej kvalitnej úrovni, ako keby sme si ich pripravili dopredu. A bum, ráno vstávame už o tri hodiny, lebo sme si naplánovali, že budeme značiť trasu, aby turistika nebola nudným pochodom. Program nakoniec dopadol perfektne, deťom sa páčilo. No bol to detský tábor, kde sme týždeň nanajvýš dva. Kde únava v ďalšie dni sa dá vydržať, prežiť.

V realite a v našej práci by sme si však nemali zvyknúť na takýto prístup. Robiť veci na poslednú chvíľu, iba vtedy keď už mi ide šéf po krku. Od našej podstaty sme leniví – to je jasné – všetko sa snažíme si uľahčiť. Na jednu stranu je to super – mnohé vynálezy sú výsledkom našej lenivosti v spojení s kreativitou a testovaním nášho výsledku. Na druhej strane strácame možnosť urobiť viac.

Ľudia, ktorí sa vypracovali od nuly a vybudovali pritom prosperujúcu firmu by mi isto dali za pravdu, že museli na sebe zapracovať v časoch, keď ostatní oddychovali. Veľkí ľudia vymenili možnosť sa „zasierať“ (ospravedlňujem sa za výraz – no iný by nebol dostatočne výstižný), „hecli“ sa a napredovali. Ani jeden film neopisuje človeka, ktorý by robil svoju prácu naplno len vtedy, keď ho niekto kontroluje.

Dokážme svoju samostatnosť, ukážme, že prácu, ktorú nám zverili vieme spraviť na stále vyššej a vyššej úrovni. Áno, zo začiatku je niekto pri nás, od koho sa musíme učiť, kto nás zaúča.  Zo začiatku sme v skúšobnej dobe, ktorá rozhodne, či ostaneme alebo odchádzame. Ak máme niečo skutočne rádi, ak máme radi svoju prácu, robím ju poriadne, stávam sa stále lepším, učím sa a napredujem. Naša „samostatnosť v práci“ je v tíme vždy vítanou, lebo robíme to, na čo by sme mali byť vo firme „najväčšími profíkmi“. Staňme sa skutočne najväčšími profíkmi – nielen v práci ale aj v rodinných pozíciách – ak sme otcovia rodín, makajme na tom, takisto vo vzťahu k manželke, priateľom, …

Teraz najčítanejšie

Juraj Šimkovič

Som obyčajný chalan z malého mesta, žijúci v hlavnom meste našej krajiny. Za posledný rok sa mi podarilo vyhecovať sa a snažím sa každým dňom skvalitňovať svoju osobnosť a odovzdávať svoje myšlienky. Momentálne som športovým manažérom, predchádzajúcim zamestnaním som bol vychovávateľ v ŠKD v Bratislave. Vyštudovaný sociálny pedagóg a vychovávateľ. Rád sa inšpirujem, no ešte radšej by som v budúcnosti inšpiroval a pomáha druhým k zlepšeniu kvality života.