Denník N

Bolo pre mňa ťažké vôbec pomenovať, že som gej. Aj teraz, keď to hovorím, zvyknem stíšiť hlas

Fotografia z filmu Modlitby za Bobbyho (Prayers for Bobby) © Lifetime Television.
Fotografia z filmu Modlitby za Bobbyho (Prayers for Bobby) © Lifetime Television.

Lukáš je môj dlhoročný kamarát, s ktorým sa dá vždy príjemne porozprávať. Tento usmievavý a milý chalan mi pomôže zakaždým, keď to potrebujem. Rád hráva spoločenské hry a tancuje, chodí do prírody a pôsobí tiež ako dobrovoľník. Aj keď homosexualita nie je duševná porucha a Lukášovi sexuálna orientácia sama o sebe nespôsobuje utrpenie, trápia ho diskriminujúce a nenávistné prejavy ľudí voči gejom.

Ako ťa vníma okolie, ktoré vie, že si gej?

Povedal som to zatiaľ len kamarátom, pri ktorých som si bol istý, že sú v tejto veci otvorenejší a podporia ma. Vnímajú to priaznivo. Nemal som po coming oute žiadne problémy ani som z ich strany nezachytil nijakú negatívnu emóciu. Berú ma stále rovnako a v našom vzťahu sa nič nezmenilo. Väčšina kamarátov však nevie, že som gej. Zatiaľ som o tom povedal dokopy asi desiatim ľuďom.

Nepovažuješ tento rozhovor za ohrozujúci?

Keď som sa o možnosti urobiť s tebou rozhovor dozvedel, bol som nadšený. Nebojím sa, lebo v budúcnosti by som o sebe aj tak chcel povedať všetkým. Vnímam to ako dobrú príležitosť, aby iní videli, ako celú situáciu prežívajú ľudia z LGBTI+ komunity. Bude to moje svedectvo a som tomu rád. Ide o kontroverznejšiu tému, ktorej nie sú otvorení všetci. Niekto je veľmi prijímajúci, iný sa k tejto téme stavia neutrálne, ďalší zas odmietavo.

LGBTI+

Ide o skratku, ktorá zahŕňa lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí. Znamienko plus na konci symbolizuje ďalšie variácie, ktorými sa ľudia identifikujú na základe sexuálnej orientácie či rodovej identity. Pri gejoch, lesbách a bisexuálnych ľuďoch sa neodporúča používať termín homosexuál, pretože sexualizuje a stigmatizuje uvedenú skupinu. Vo vzťahoch LGBTI+ ľudí  je dôležitá aj citová a láskyplná príťažlivosť. Viac sa o citlivom a rešpektujúcom používaní pojmov súvisiacich s LGBTI+ dočítate tu: https://dennikn.sk/3061833/ako-hovorit-o-lgbti-ludoch-spravne-a-s-respektom-strucny-manual-otazky-a-odpovede/ S ďalšími zaujímavými pojmami sa môžete oboznámiť tu: https://www.gender.gov.sk/aktivity/temy/prava-lgbti-ludi/

Súčasťou textu sú ilustračné zábery z úspešných filmov, ktoré sa zaoberajú LGBTI+ komunitou a môžu divákovi poskytnúť komplexnejší náhľad do problematiky.

Ako si prežíval svoj coming out?

Bol som v bare so štyrmi spolužiačkami a jedným spolužiakom z výšky a zrazu to zo mňa vyletelo. Nemal som vtedy dobré obdobie a už dlhšie som rozmýšľal, že to chcem niekomu povedať. Ich reakcie boli krásne, veľmi ma podporili. Hneď ma objali. Celé to bolo milé.

Pri ostatných kamarátkach a kamarátoch bol môj coming out zložitejší. Aj keď som vedel, že moju orientáciu akceptujú, stále som sa bál. Bolo pre mňa ťažké vôbec pomenovať, že som gej. Aj teraz, keď to hovorím, zvyknem stíšiť hlas. Nebol to však žiaden problém. Všetci to prijali úplne super.

Ostatní kamaráti, ktorí nevedia, že som gej, zvyknú mať občas poznámky, či už mám nejakú priateľku. Ale celkovo som sa u nich nestretol s nepríjemnými alebo urážlivými poznámkami na adresu LGBTI+ ľudí.

Vyoutovať sa

Slangové slovné spojenie, ktoré sa bežne používa najmä v LGBTI+ odkazuje na anglický výraz coming out. Označuje v širšom zmysle proces, počas ktorého človek spoznáva, akceptuje a verejne priznáva svoju identitu. V prípade LGBTI+ výraz označuj momenty, keď osoba prvýkrát povie ostatným, že je gej, lesba alebo transrodový človek.

Si z katolíckej rodiny. Vedia tvoji rodičia, že si gej?

Zatiaľ nie. Pri nich mám oveľa väčšie obavy, že môj comig out nedopadne dobre. Asi sa to nestretne s pochopením. Najviac sa bojím, že sa pohneváme a prestaneme sa rozprávať. Že bude krik, plač a negatívne emócie. Nad všetkým už dlhšie rozmýšľam, a keďže počítam s najhorším možným scenárom, každý lepší bude príjemným prekvapením.

Aké majú tvoji rodičia názory na LGBTI+ ľudí?

Rodičia sú kresťania a nesúhlasia s gejmi, lesbami a celou zmienenou komunitou. Ani nevnímam, že by sa ich názor v priebehu času menil. Otec hovorí, že ak by mali gejovia alebo lesby deti, budú z nich ďalší gejovia a lesby. Podľa mojich rodičov si gejovia vybrali svoju orientáciu sami a nerozumejú takému rozhodnutiu.

Keď prídem domov, často sa ma pýtajú, či už mám frajerku. Možno sa to nezdá, ale táto otázka vie veľmi ublížiť. Naznačuje totiž, že iná možnosť neprichádza do úvahy. Vždy odpoviem, že nie, prípadne prejdem na inú tému. A takto to ide dokola. Je to dosť zraňujúce. Čiastočne je to aj dôvodom, prečo nechodievam z Bratislavy domov tak často.

Fotografia z filmu Vymazaný chalan (Boy Erased) © Focus Features.

Kedy si zistil, že ťa priťahuje rovnaké pohlavie?

Asi v siedmom ročníku na základnej škole. Vtedy som si začal uvedomovať, že sa mi páčia chlapci. Nevedel som to však presne pomenovať. Vravel som si, že možno sa zmením. V nasledujúcich rokoch som však videl, že som na tom rovnako.

Chalani vždy nadšene rozprávali, ktoré dievča sa im páči. Ja som nikdy nebol taký, mohol som len skonštatovať, že áno, je pekná, a to bolo všetko. Párkrát som sa v tom období dokonca snažil ísť von s dievčaťom, ale nikdy som pri tom nič nepocítil.

Na strednej spolužiaci stále riešili dievčatá a rodičia častejšie prichádzali s otázkami, či už mám priateľku. Keď bola v televízii informácia o Dúhovom Pride v Bratislave, vždy mali poznámky. Nerozumeli, prečo sa s niečím takým musí chodiť do ulíc. Keď rodičia povedali niečo kritické na LGBTI+ komunitu, pomyslel som si, že to predsa rozprávajú o mne. Veď ja som takýto. Človek sa potom pozrie do zrkadla a vidí v ňom to, čo vravia ostatní.

Bol si schopný vnútorne prijať seba samého?

V tom čase som nemal rád sám seba. Až oveľa neskôr, na začiatku prvého ročníka na vysokej škole konečne prišlo sebaprijatie. Uvedomil som si, že sa už nezmením. Bol to dlhoročný proces. Veľmi mi pomohol práve spomínaný coming out pred spolužiačkami a ďalšími kamarátkami a kamarátmi. Uľavilo sa mi, keď ma podporili a začali o tejto téme bez problémov rozprávať. Teraz som už sám so sebou v pohode. Som to jednoducho ja a viac sa nezamýšľam, čo by bolo keby. Dosť sa mi uľavilo a cítim sa oveľa lepšie.

Stretávaš sa vo svojom okolí s nenávistnými či diskriminujúcimi reakciami?

Priamo na mňa nie. Zatiaľ som sa s nikým nedržal na ulici za ruku a väčšina ľudí nevie, že som gej. Skôr ma mrzí, keď čítam napríklad komentáre na Facebooku. Výzvy, nech si gejovia prejavujú náklonnosť jedine v súkromí. Prípadne domnienky, že sme si svoju orientáciu sami vybrali a môžeme sa zmeniť. Či dokonca teórie, že máme v úmysle zničiť spoločnosť a chceme zmeniť všetky deti na gejov a lesby. Pracoval som s mládežou a na kresťanských táboroch, kde som dohliadal na desiatky detí a žiadne z nich som nezmenil na geja či lesbu.

Snažím sa takéto názory nečítať. Poviem si dobre a idem ďalej. Ak však pri niekom vnímam priestor na diskusiu, rád sa porozprávam. Nemusíme mať všetci rovnaké názory a za každých okolností sa zhodnúť. Napríklad pri otázke registrovaných partnerstiev či svadieb a adopcii detí. Je to dlhodobý proces, ale treba sa o tom rozprávať. Ak však niekto trvá na svojom názore a nevie si vypočuť aj druhých, rozhovor stráca význam.

Ako sa s takým niečím vyrovnávaš?

Zvyknem kývnuť hlavou a povedať si, že to snáď časom bude lepšie. Zdá sa mi, že nerobím dosť pre našu komunitu, ešte stále nie som úplne vyoutovaný a z toho dôvodu je to zložitejšie. Uvidím, ako sa veci zmenia, keď už budem sám so sebou celkovo v pohode a budem mať priateľa. Rád by som sa s ním prechádzal po meste a držal ho za ruku.

Fotografia z filmu Daj mi tvoje meno (Call Me by Your Name) © Sony Pictures Classics.

Čo by ti s úplným coming outom mohlo pomôcť?

Ani neviem. Asi stále čakám na nejakú perfektnú udalosť, pri ktorej si poviem: Áno, teraz to príde. Alebo si stále vravím: Keď sa stane toto, už to poviem. Mám veľa rôznych keď. Som samostatný a mám vlastnú prácu, nepotrebujem finančnú podporu od rodičov. Možno by som im mal o sebe povedať, aj keď sa kvôli tomu prestaneme rozprávať a pokazia sa vzťahy v rodine. Pomohlo by mi, keby sa v spoločnosti začalo o gejoch plnohodnotne komunikovať. Aby už nešlo o kontroverznú tému. Všetky nové veci so sebou spočiatku prinášajú istú kontroverziu, avšak keď sa o nich dostatočne rozpráva, stanú sa bežnými. Ak by nás viacero ľudí považovalo za prirodzenú súčasť spoločnosti, LGBTI+ ľudia by o sebe ľahšie rozprávali.

Si teraz s niekým vo vzťahu?

Pred časom som stretol jedného chalana. Už asi mesiac si píšeme a niekoľkokrát sme sa stretli. Z môjho pohľadu to vyzerá veľmi nádejne. Uvidím, ako sa to vyvinie. Možno ma inšpiruje a poviem si: Dobre, už je čas ísť s kožou na trh.

Mal si v minulosti priateľa?

Áno. Keď som bol prvák na výške. Išlo o chalana z mesta, odkiaľ pochádzam. Pred začiatkom vzťahu sme sa už dlhšie poznali. Postupne sme si začali viac písať a stretávať sa. Po čase som sa mu zdôveril so svojou orientáciou a on prezradil, že aj on je gej. Bol prvý, komu som o sebe povedal. Postupne sa naše stretávanie preklopilo do vzťahu. Na verejnosti sme však nedávali najavo, že spolu chodíme. Náš vzťah dlho nevydržal. V tej dobe som už brigádoval a chodil do školy v Bratislave. Domov som chodieval raz za dva týždne, ale kvôli nemu som začal chodiť každý týždeň. Obidvaja sme mali svoje problémy a nakoniec sme sa dohodli, že náš vzťah ukončíme. Neprechovávame k sebe zášť. Jednoducho nám to nevyšlo.

Ako si predstavuješ ideálny vzťah?

Asi tak, že by sme sa spolu veľa smiali. Chodili by sme do kina, na turistiku alebo preležali celý víkend pri seriáloch a nič neriešili. Nemuseli by sme sa stále len rozprávať, niekedy je pekné byť spoločne ticho a len tak sa prechádzať. Chcel by som, aby sme si rozumeli a boli spokojní. Vedeli sa zabaviť a možno si zahrať spoločenské hry. Super by bolo ísť aj s ďalšími kamarátkami a kamarátmi von. Zbaliť batohy a niekam len tak vycestovať. V minulosti som si našiel dobrovoľnícky program, pobalil si veci a na tri týždne išiel pomáhať na farmu do Maďarska.

Niektorí ľudia si myslia, že gejovia sú promiskuitní. Je to podľa teba pravda?

Poznám veľa hetero mužov, ktorí majú sklony k promiskuite. A poznám aj veľa gejov, ktorí túžia po trvalých vzťahoch. Podľa mňa je názor, že všetci gejovia sú promiskuitní, mýtus. Mne napríklad striedanie partnerov nevyhovuje. Ja osobne si nezáväzný vzťah neviem predstaviť. Ale nesúdim iných.

Čo vravíš na názor, že homosexualita je choroba a dá sa vyliečiť?

Tak dlho som v sebe bojoval a dúfal, že moja sexuálna orientácia sa dá zmeniť… Ale zjavne to nie je možné. A ukazuje sa, že človek by sa o to ani nemal pokúšať. V prvom rade homosexualita nie je choroba, takže nie je čo liečiť.

Ako sa pozeráš na konverznú terapiu, ktorá je v mnohých krajinách stále ponúkaná?

Je to smutné a nepochopiteľné. Ide o naozaj necitlivé praktiky. Ako som už podotkol, homosexualita nie je choroba. Mnohým ľuďom pokusy o konverziu nielenže nepomáhajú, ale vyslovene škodia. Odchádzajú z tejto takzvanej liečby traumatizovaní. A niektorí sa následne pokúsia o samovraždu. Neviem si predstaviť, že by som niečo také musel absolvovať.

Konverzná terapia

Vo všeobecnosti ide o rôzne druhy „terapií“, ktoré sa pokúšajú liečiť homosexualitu. Pri jednej z metód si liečená osoba má predstavovať sexuálny akt s rovnakým pohlavím a následne, že do miestnosti vstúpili jej rodičia. V kresťanských kruhoch sa ako liečba používa modlenie. Odborníci z Ligy za duševné zdravie uvádzajú: „Všetky takéto snahy sú hrubým zásahom do identity človeka a jeho duševného zdravia, navyše ho môžu závažne poškodiť. Žiadna takáto forma terapie nie je u nás ani v Európe uznaná za formu psychoterapie.“ Vedci z oblasti psychológie, psychiatrie a sexuológie sa dnes zhodujú, že homosexualita nie je duševnou poruchou a sexuálna orientácia sa nedá zmeniť žiadnou terapiou. Ide o prirodzenú variáciu ľudskej sexuality.

Darí sa ti svoju sexuálnu orientáciu zosúladiť s vierou?

Začal som viac nad všetkým rozmýšľať. Nechcem len slepo prijímať. Aktívne počúvam kázne a reflektujem, čo som počul. Pustil som sa sám do čítania Biblie. Boh je predsa láska a milosrdenstvo. Aj v kázňach sa vraví: Miluj blížneho svojho. Nekradnem, platím dane, robím dobrovoľnícku činnosť a snažím sa byť k druhým ľuďom milý a pochopiť ich. Prečo by ma mali ľudia odsudzovať kvôli tomu, do koho sa zaľúbim alebo s kým žijem, keď nikomu neubližujem.

Slovensko sa nachádza v rámci Európskej únie na chvoste, čo sa týka tolerancie voči LGBTI+ komunite. Sme svedkami nenávistných prejavov aj v parlamente.

Komu by sme ublížili, keby sme mohli mať registrované partnerstvá alebo sobáše? Nebudem predsa nikomu kradnúť ženu alebo manžela. A čo sa týka adopcie detí, zo žiadneho dieťaťa nevyrastie gej alebo lesba, pretože má takých rodičov.

V mnohých krajinách Európy už gejovia a lesby možnosť registrovaného partnerstva alebo svadby majú. Ďalej je tu problém možnosti nahliadnutia do zdravotného záznamu. Ak by som sa s rodičmi pohneval a neprijali by ma takého, aký som, aj tak by len oni mali možnosť nahliadnuť v kritickom prípade do môjho záznamu. Nie môj partner, ktorý ma akceptuje, rešpektuje a je so mnou celý čas.

Čo ťa najviac hnevá na súčasnej situácii na Slovensku?

Hnevajú ma prázdne sľuby, ktoré nám dávajú politici. A že cirkevné inštitúcie používajú výroky z Biblie, ktoré sú proti gejom a lesbám, pričom iné si zas nevšímajú. V Biblii sa píše, že ak dieťa neuposlúchne svojich rodičov, malo by byť ukameňované. To v právom štáte, samozrejme, nie je možné a ani to nik nevyžaduje a neodvoláva sa na tento výrok. Pričom na biblický výrok, podľa ktorého by mal byť muž ukameňovaný, keď ľahne s iným mužom, pravidelne referujú mnohí. Vnímam to ako nekonzistentný výklad Biblie. Nekritizujem však samotnú Bibliu.  Vznikla pred dvetisíc rokmi a chápem, že niektoré myšlienky sa bezprostredne viažu na historický kontext, vtedajšiu spoločnosť a normy.

Dvanásteho októbra sa udial tragický teroristický útok, pri ktorom pred Teplárňou zomreli dvaja mladí ľudia, Matúš a Juraj. Ako si sa dozvedel o tomto čine?

Akurát vtedy som išiel z práce a chvíľu po útoku mi napísala spolužiačka, pýtala sa, či som v pohode. Spočiatku som bol šokovaný a zároveň smutný. Úplne to na mňa doľahlo na druhý deň, keď som začal počúvať rozhovory a čítať vyjadrenia. Až vtedy mi naozaj došlo, že sa útok reálne stal. Som presvedčený, že páchateľ, mladý chlapec, vyrastal v nenávistnom prostredí. Doplatili na to, žiaľ, práve Matúš a Juraj, pričom Radka bola postrelená. Vtedy som upadol do určitej beznádeje. Pýtal som sa sám seba, kam to na Slovensku speje, keď sa dejú takéto veci. Niektorí ľudia neboli vo svojich vyjadreniach ani schopní tento hrozný čin konkrétne pomenovať, prípadne nespomenuli mená Matúša a Juraja. O tom, že boli gejovia, sa často hovorilo len veľkou okľukou.

Práve teraz je čas, aby sme neprestávali bojovať za svoje práva a ideály. Podnik Tepláreň bol pre mnohých gejov a lesby útočiskom, aj pre tých, ktorých možno rodiny neprijali. Mohli prísť a cítiť sa bezpečne. Teroristický útok nám tento pocit bezpečia zobral… Na druhej strane, mnohí ľudia napísali pekné vyjadrenia. Potešila ma aj naša prezidentka Zuzana Čaputová. Bolo vidieť, kto to myslel úprimne a kto chcel z celej situácie len niečo vyťažiť.

Bol si na pochode, ktorý nasledoval?

Išiel som na pochod a prekvapilo ma, koľko ľudí sa ho zúčastnilo. Stretlo sa nás tam okolo 16-tisíc. Škoda, že kvôli takej tragickej udalosti. Ako sa išlo od Teplárne na Námestie SNP, bolo vidieť celú ulicu plnú ľudí. Kráčali a kráčali, nemalo to konca. Potešilo ma, koľkí ľudia reagovali na situáciu a odsúdili teroristický čin. Na pochode som videl aj rodiny s deťmi. Ukázalo mi to, že nie sme sami. A podobné akcie sa konali aj v ďalších veľkých mestách. Pochod sa uskutočnil aj v meste, odkiaľ pochádzam. Má približne 30-tisíc obyvateľov.

Iniciatíva Ide nám o život vyzvala vládu, aby vytvorila bezpečné prostredie pre LGBTI+ ľudí a zrovnoprávnila ich s celou spoločnosťou. Čo na to vravíš?

Iniciatívu som podporil svojím podpisom, ale je dôležité, ako sa s tým ďalej bude pracovať vo vláde a v parlamente. K takýmto záležitostiam treba pristupovať postupne. Možno nie každý bude so mnou súhlasiť, ale podľa mňa by nás podporilo viac ľudí, keby mali komplexné informácie. V spoločnosti musí prebehnúť konštruktívny dialóg, aby sa veci vysvetlili. Objavila sa ďalšia vlna ľudí, ktorí urobili coming out. Niekto môže mať geja či lesbu za suseda či v rodine, a nevie o tom. Možno, keď si ľudia s LGBTI+ komunitou spoja konkrétnych známych, o ktorých vedia, že sú v pohode a nikoho neohrozujú, dialóg začne napredovať rýchlejšie.

Bojím sa, aby naše snahy nestroskotali na radikálnejších požiadavkách, ktoré mnohí na Slovensku zatiaľ nie sú schopní prijať a pochopiť. Ale rozumiem, že mnohí z LGBTI+ sú nahnevaní a majú toho všetkého dosť. Neraz chcú odísť z krajiny, lebo inde sa žije lepšie. Ale kto to tu potom zmení, keď všetci odídeme?

Počul si o poslednom incidente, ktorý sa stal v Skalici na koncerte kapely Slobodná Európa? Ich hostí zo skupiny Berlin Manson napadli po vyvesení dúhovej vlajky.

Ide o ďalšie sklamanie. Násilné prejavy voči LGBTI+ ľuďom sa opakujú, aj keď nemajú také fatálne následky, ako po teroristickom útoku spred dvoch mesiacov na Zámockej. Potešilo ma, že členovia kapely napriek zraneniam koncert dokončili a nenechali sa touto agresiou zastrašiť.

Ktoré filmy s témou LGBTI+ ti pomohli vyrovnať sa so skutočnosťou, že si gej?

Určite Modlitby za Bobyho. Ide o jeden z mojich najobľúbenejších filmov s LGBTI+ tematikou. Je z kresťanského prostredia, trochu smutný, ale na konci veľmi pekný. Hlavnou postavou je matka mladého geja, ktorá nevedela prijať svojho syna. Chcela sa s ním modliť a vyliečiť ho. Postupne si začala uvedomovať všetky súvislosti a bojovať za práva LGBTI+ komunity.

Zaujímavý je aj film Vymazaný chalan ktorý rieši práve otázku konverznej terapie. Môj ďalší obľúbený film má názov Daj mi tvoje meno. Ide o ľúbostný príbeh, odohrávajúci sa v Taliansku v rámci jedného leta. Je z archeologického prostredia, s úžasným soundtrackom a kamerou.

Čo ťa podporuje v tvojej ceste životom?

Asi vedomie, že nie som na všetky problémy sám. A že mám okolo seba ľudí, o ktorých sa môžem oprieť a pomôžu mi. Niekedy ma vedia povzbudiť úplné maličkosti. Napríklad, keď sa usmejem na predavačku v obchode, ktorá sa usmeje späť, a hneď je deň krajší. Také drobnosti, ktoré vôbec nie sú drobnosťami.

Fotografia z filmu Modlitby za Bobbyho (Prayers for Bobby)  © Lifetime Television.

Text: Miroslava Knapíková

Jazyková korektúra: Dušan Šuster

Fotografie: Daj mi tvoje meno (Call Me by Your Name) © Sony Pictures Classics, Modlitby za Bobbyho (Prayers for Bobby)  © Lifetime Television, Vymazaný chalan (Boy Erased) © Focus Features

Tieto príbehy sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na FacebookuInstagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondent si neželal zverejniť svoje priezvisko. Názory respondenta rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.