Denník N

Hniezdo

Vianočná poviedka (z knihy Mám radšej Beatles, Perfekt 2O17)

Tušil som už dávno, že darčeky nenosí Ježiško. Mal som na
to niekoľko dôvodov. Tak v prvom rade mi bolo čudné, že si
akurát na Štedrý večer musím umývať ruky po večeri, a pritom
sa všade hovorí, že ruky si treba umývať pred jedlom.
Nezvyčajné bolo aj to, že do kúpeľne ideme všetci spolu –
organizovane. A ešte viac podozrivé bolo, že tato potom
z kúpeľne vždy na chvíľu odíde. Raz odložiť riad do umývačky,
inokedy odpísať na esemesku, vždy má niečo dôležité na práci.
A mama, ktorá ma inak ustavične do všetkého súri, medzitým
hovorí – len sa nežeň, Berco, máš dosť času, poriadne si tie
ruky umy, pozri, aj pod nechtami, ako ja – a drhne si prsty kefkou.
Nuž ale najpodivuhodnejšie bolo, že Ježiško príde zakaždým
presne vtedy, keď sme všetci v kúpeľni. Akokoľvek som
sa s umývaním rúk ponáhľal, nikdy som ho nezastihol. Keď
sme s čistými, ale naozaj úplne čistými rukami vošli do obývačky,
pod stromčekom boli darčeky. Ježiško bol fuč.
Spomenul som, že som mal pre toto všetko ohľadne Ježiška
už dlhšie určité pochybnosti. Istotu som však získal minulé Vianoce.
No keď sa to tak vezme, úplnú istotu nie. Ale takmer
úplnú určite. Nastražil som naňho totiž videopascu. Ešte pred
večerou som nastavil svoj mobil na poličku medzi knihy, aby
snímal stromček. Dosť som sa s tým natrápil. Najviac práce mi
dalo vystihnúť okamih, keď bola obývačka prázdna, čo nebolo
jednoduché. U nás sme v obývačke totiž všetci nonstop. Aj
úlohy si tam zvyknem robiť. Skrátka, keď tato zašiel po pivo
do pivnice a mama bola na balkóne, nahotovil som to tak, že
stačilo iba nenápadne stlačiť play. No a to som hravo zvládol
cestou do kúpeľne. Kamera sa spustila. Pravda, nahraté video
malo mizernú kvalitu, lebo v izbe bola tma. Svietili len sviečky
na stromčeku. V každom prípade som však na základe toho
záznamu mohol usúdiť, že tieň, ktorý sa v ňom mihol, nepatril
Ježiškovi, keďže ten plešinu nemá. Vec sa teda zdala jasná,
vyriešená, a tohtoročné Vianoce som už žiadne získavanie
dôkazov neplánoval. Všetko sa však akosi skomplikovalo, a to
hneď v prvý deň –, keď sme s tatom domov doniesli jedličku.
***
„Tá je najkrajšia, pozri tato!“ kričím na parkovisku za
obchodom, kde každý rok kupujeme stromček.
„Máš pravdu, tá je úplne perfektná.“
„Dvametre päťnásť centimetrov – sedemdesiat eur,“ zahlási
predavač v zelenej vetrovke. Má červené uši.
„Vieš čo, Berco,“ zamyslí sa tato, „mám pocit, že je až príliš
dokonalá. Pamätáš sa, minulý rok sme mali jedličku s takým
krivým vrcholcom a aká bola krásna?“
„Hej,“ pritakám, „nájdime nejakú inú! Čo táto?“
„Šesťdesiat eur,“ poznamená predavač a dýchne si do dlaní.
„Je dosť vysoká do nášho bytu. A čo tamtá?“ zvolá tato
a ukáže kamsi do kúta. „Pozri, je taká zvláštna.“
„Hej,“ poviem, keď sa jej lepšie prizriem, „nemá jeden, ale
raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem vrcholcov. A my máme
doma len jeden špic.“
„Štyridsať,“ utrúsi predavač.
„To nevadí,“ povie tato, „bude to zaujímavé. Túto berieme.“
„Zabalím ju?“ spýta sa predavač.
„Jasné,“ tato sa zdá byť veľmi spokojný.
Predavač zdvihne stromček a strčí ho do takého stroja, čo
vyzerá ako delo z Vynálezu skazy. Z druhej strany vytiahne
stromček zabalený v sieťke.
„Tak čo,“ predavač sa pozrie na mňa, „zabalím aj teba?“
Nezabudol. Raz, keď som bol menší, vliezol som do toho
dela a on ma zabalil do sieťky ako vianočný stromček. Priskackal
som vtedy domov ako múmia.
„Dnes nie,“ zasmejem sa. Veď už predsa nie som malý.
So stromčekom sa brodíme poriadnou čľapkanicou domov.
Tato ide vpredu, drží stromček za kmeň, ja zvieram jeden zo
siedmich vrcholcov. Oziabajú ma prsty. Keď prídeme domov,
tato sa ani nezobuje a prenesie stromček do obývačky. Tam
s ním stojí v kabáte pri okne a kričí:
„Berco, dones stojan!“
„Aký stojan? Na noty?“
„Aký stojan, aký stojan!“ tato ešte viac zvýši hlas. „Predsa
pod stromček! Čo si spadol z duba?“
„Prečo z duba?“
„Bež už, veď sa tu uvarím!“
Odbehnem do pracovne.
„A kde je?“ zakričím odtiaľ.
„Predsa v skrini so zrkadlom, pod žehliacou doskou!“
Kto si to má pamätať? Veď Vianoce boli naposledy pred
rokom. Prinesiem stojan a položím ho na zem. Tato nadvihne
stromček a chce ho vopchať do stojana.
„Kurnikšopa!“ zanadáva. „Zabudol som ho dať ofrézovať.“
„Čo si zabudol?“ spýtam sa.
„Osekať kmeň, teraz sa tam nezmestí. Každý rok nám to
tam spravili, prečo si mi to nepripomenul?! Utekaj po sekeru!“
Vidím, že tato začína byť nahnevaný. Rozbehnem sa po
sekeru.
„A kde je?“ zakričím z chodby.
„V garáži,“ zavrčí tato.
Keď sa vrátim, tatov kabát je už hodený na gauči.
„Daj sem!“
Podám mu sekeru.
„Väčšia tam nebola?“
„Neviem, prvú som zobral.“
„Drž stromček, Berco!“
Zarúbe do kmeňa.
„Sukovité drevo,“ hundre tato.
Zarúbe ešte raz.
„Tupá sekera,“ zagáni na mňa, akoby som ju ja otupil.
Rúbe ďalej, ívery odletujú po obývačke.
„Asi by sme to mali podložiť novinami,“ zaháči sa tato, „rozlož
sem dajaké!“
„Ja nemôžem, držím stromček,“ odpoviem.
„Ja ho za ten čas podržím. Choď!“
Rozložím včerajšie noviny pod stromček, chytím stromček
a tato sa v predklone znovu zaženie sekerkou… Keď stromček
konečne stojí v stojane, tato sa vystrie a celý spotený zafučí:
„Pozri sa odtiaľ, či je rovný.“
„Rovný,“ poviem.
„Čo si sa zbláznil?!“ začujem v tej chvíli za chrbtom mamin
hlas. „To čo stváraš?“
Mama stojí vo dverách s nákupnými taškami v rukách
a pohľad jej skáče zo stromčeka na kabát, z kabáta na triesky
rozfŕkané po koberci, potom sa zadíva na sekerku v tatovej
ruke… Zo sekery jej oči pomaly skĺznu dolu na tatove
zablatené topánky. Napokon sa zahľadí na stopy na parketách.
Zle je! pomyslím si.
„To nemyslíš vážne,“mama položí tašky na zem a dá si ruky
vbok, „ja som včera poupratovala celý byt a ty si z neho spravil
dreváreň?!“
„Aj ja som upratoval, nielen ty,“ bráni sa tato, „utrel som
prach a povysával. A toto bola nečakaná situácia.“
„Hej?! A aká?“
„Kmeň nebol osekaný.“
„A prečo si ho neosekal na chodbe alebo v garáži?“
„Lebo som nevedel.“
„Čo si nevedel?“
„Že nie je osekaný.“
V tej chvíli ich prestanem počúvať. Poznám to. Budú na
seba kričať dobrú polhodinu. Vždy je to tak. Najčastejšie sa
hádajú v aute, keď šoféruje mama a tato jej do toho rozpráva,
ale aj naopak. Dívam sa na stromček. Veľmi sa mi páči.
Aj tých sedem vrcholcov sami páči. Premýšľam, na ktorý z nich
nastokneme špic. Asi na ten najmenší, nech je sranda. Vtom
si niečo všimnem.
„Pozrite, tam vnútri pri kmeni čosi je!“
Oni ma však nepočujú. Mama práve lezie po štyroch a skúma
parkety.
„Veď si nám mohol zničiť plávajúcu podlahu!“
„Dal som si noviny,“ kričí tato z chodby.
„Noviny, noviny,“ pokračuje mama, „na sekeru noviny?!“
Mama sa postaví a ukáže okolo seba:
„A tú spúšť si upraceš!“
„Už som si niekedy po sebe neupratal?“ tato sa vracia do
obývačky, teraz už bosý.
„Tisíckrát.“
„Hej? A kedy?“
„Pozrite, čo bolo v tom stromčeku!“ zvolám na rodičov
a ukazujem im chumáč machu a vetvičiek.
„Ukáž,“ zarazí sa tato, „to si kde našiel?“
„Tam pri kmeni,“ ukážem pomedzi konáre.
„Veď to je hniezdo, Berco,“ povie mama uveličene a zoberie
mi ten strapec z ruky.
„Hniezdo?“ povie tato neveriacky. „Teraz v zime?“
„No vieš,“ odvrkne mu mama, „vtáky si hniezda so sebou
neberú, keď odletia. Asi tam zostalo od leta.“
„To je určite len dajaká guča špiny,“ pokračuje tato, „pozri,
samý mach a konáriky.“
„A z čoho si myslíš, že si vtáci robia hniezda?“ poúča mama.
„Z machov, lišajníkov, vetvičiek, zo stebielok a zo všetkého,
čo sa im hodí. Toto je nefalšované vtáčie hniezdo. Pozrite,
vyzerá ako miska.“
Vidieť, že mama je učiteľka.
„Hej? A povedz mi, ktorý vták si urobí hniezdo v takej húštine
hneď pri zemi?“ nedá sa tato. „Veď tam sú hady a iná háveď.
Normálne vtáky si robia hniezdo vysoko v korunách stromov.“
„No, už len ty ich budeš učiť robiť hniezda, pozri sa radšej
okolo seba, aký chliev si tu narobil. Napríklad hýľ. Ten žije
v lese a hniezdo si robí presne takto – v kosodrevine, alebo
v mladých smrečkoch a jedličkách.“
„A ty to odkiaľ môžeš vedieť?“ dobiedza tato.
„Nuž ja som nepresedela celé detstvo pri telke ako niekto,“
vracia mama úder.
„A to si ako myslela?“ urazí sa tato. „Ja som ako chlapec
pochodil celé Nízke Tatry.“
„Mami, a ako vyzerá hýľ?“ spýtam sa.
„Trošku ako sýkorka,“ vysvetľuje mama, „len bruško nemá
žlté, ale také oranžové. A keď šteboce, tak robí takto – vijú, vijú.“
„Tak robia vlci,“ podpichuje tato.
„A sú tam vajíčka?“ spýtam sa mamy.
„Určite nie, je zima,“ vraví mama, „vajíčka sa kladú na jar,
alebo v lete.“
„Ukáž,“ vystriem ruku k hniezdu.
„No to určite,“ skríkne tato, „nepočul si, že je vtáčia
chrípka? Ja sa pozriem.“
Tato nedočkavo zoberie mame hniezdo z rúk a strčí doň
prsty.
„No, vajíčka tam nie sú, ale pozrite, čo som našiel.“
Tatovi visí medzi prstami čosi trblietavé.
„Zlatá retiazka!“ zhíkne mama. „Ukáž!“
Tato podá mame retiazku.
„Krížik,“ vzdychne mama, „aký je krásny. Pozri, Bertík.“
Keď je mama dojatá, volá ma Bertík. Podá mi ho. Musím
uznať, je fakt pekný. Leskne sa mi v dlani ako drahokam.
„Ukážeš mi ho, Berco, prosím,“ povie tato tiež akosi nežne.
„Je naozaj veľmi krásny,“ povie tato po chvíli a zavesí ho
na stromček.
„Tak, a ide sa ozdobovať,“ zvolá veselo.
„Hurá,“ pridám sa.
„Dobre,“ povie mama, „ale predtým sa bude upratovať.
Tato, dones metlu.“
Tato odbehne do chodby a po chvíľke sa odtiaľ ozve:
„A kde je?“
***

Sedeli sme pri stole. Bolo už po večeri a ja som sa tešil na
darčeky. Díval som sa na našu ozdobenú jedličku a vtom mi
padol zrak na zlatú retiazku, ktorá visela na vetvičke, kde ju
tato zavesil.
„Čo myslíte,“ spýtal som sa, „odkiaľ sa tam vzala tá
retiazka?“
„No ja si myslím,“ odpovedal tato, „že ju ten hýľ dakomu
potiahol a odniesol si ju do hniezda. Ako straka.“
„Ja si myslím,“ vyhlásilamama, „že ju nám doniesol Ježiško.
Veď sú predsa Vianoce.“
„Možnože aj tak,“ povedal tato a podíval sa na mňa, „a ty
si čo myslíš, Berco, odkiaľ sa tam vzala?“
„Ja neviem,“ odvetil som zadumane.
„Ale viem,“ dodal som po chvíľke, „že keď sme ju našli, tak
ste sa prestali hádať.“
Mama s tatom sa na seba pozreli a obaja sa usmiali.
„Tak a teraz hajde umývať ruky,“ zavelila mama.

(z knihy Mám radšej Beatles, Perfekt 2O17, napísal: Vladimír Leksa-Pichanič, ilustrácie: Miroslav Regitko)

Teraz najčítanejšie