Nedeľa
Odrazu je taká veľká, akoby sa stále zväčšovala…
Ulica zaliata slnkom, akoby sa potrebovalo predvádzať. Vlastne, je leto, horúce dni k nemu patria. Kúpalisko, keby tak mohla leňošiť pri vode, len plavky a pohoda, to by sa jej páčilo. Namiesto toho sa túla rozpálenou ulicou s taškou v ruke. Aj brucho sa jej začína ozývať, kapelníci dávajú o sebe vedieť. Utíšila by ich, len nemá ako.
Neobedovala, ešte nie. „Deniska, skoč do obchodu, ešte to stihneš,“ počula z úst matky. Niééé, chcelo sa jej zakričať, dnes nie, ani náladu nemala najlepšiu. Lenže ženu v modrej zástere stojacu pri kuchynskej linke nad hrncami vypúšťajúcimi horúcu paru to vôbec nezaujímalo. Do ruky taška, malá žltá peňaženka s hromadou pokynov a hotovo. „A netúlaj sa!“ nezabudla dodať.
Ešte aj cez podchod musí chodiť, akoby nemohla ísť cez cestu. Výmysel, neznáša ho, hnusné miesto. A ten smrad, stačí zísť po schodoch a do nosa jej udiera pach moču. Ani tváre, ktoré tu stretáva sa jej nepozdávajú, necíti sa tu najlepšie. Dvaja muži a ona. Telom jej prebehne zlý pocit, keby tu bola aspoň nejaká žena. Nečaká, rozbehne sa, akoby jej šlo o život. A možno…
Druhá strana ulice, konečne denné svetlo, dýcha zhlboka. Ešte jedna ulica a kúsok a potom… Obchod, priamo pred ním niekoľko bicyklov a paničky debatujúce o manželoch. Jedna sa sťažuje, druhá chváli. Viac nevie, práve sa za ňou zabuchli dvere. Nákupný košík v ruke, jedna ulička, druhá a fľaša plná uhoriek v jej rukách. Áno, tieto potrebuje, o týchto hovorila matka. K nedeľnému obedu.
Na nič nečaká, smer pokladňa. Niekoľko osôb pred ňou, ešte peňaženka, len keby ju vedela nájsť. No nie, tá taška, odrazu je taká veľká, akoby sa stále zväčšovala, ešte aj ruka sa v nej stráca. Bezradnosť, chytá sa jej a nechce ju pustiť. Nie je tu, ani na jednej strane, taška je prázdna, peňaženky niet.
Buchnutie dverí, v očiach slzy. Už aj paničky odišli, každá po svojom. Ale čo ona? Rýchlo hore ulicou, peňaženka niekde musí byť. Stratila ju, to tá taška, nenávidí ju. Dych má zrýchlený, aj nohy ju už bolia. Odrazu zastane, skúsila všetko, prešla celú trasu, ešte aj podchod. Nikde nič, peňaženka je preč. Spolu s ňou aj uhorky k nedeľnému obedu.
Stojí na mieste bez pohybu a plače. Slzy sa jej kotúľajú dolu tvárou, popri tom vzlyká. Má strach, bojí sa matky. Je taká prísna.
