Štúr sa v hrobe obracia

Čo by podľa teba povedal Štúr, keby videl, že sa dnes o ňom natočil film a má názov v inej reči ako jeho milovanej slovenčine? 

Michal Baláž: Až donedávna som si myslel, že by bol spokojný, ako umne sme ten názov vymysleli, akú peknú slovnú hračku sme urobili. No tento týždeň som sa dostal k jeho výroku z korešpondencie, o ktorom som nevedel, v ktorom sa nie veľmi kladne vyjadruje o anglickom jazyku. Takže neviem. Ja si však za tým názvom stojím a veľmi rád by som sa o ňom so Štúrom „pohádal“. Čo sa týka samotného faktu, že sa o ňom točí film, vážne si neodvažujem tipovať, ako by zareagoval. V prvom rade by som bol zvedavý, ako by zareagoval na film ako médium a umelecký druh, potom na fakt, že o ňom bolo natočených už mnoho filmov, seriálov, dokumentov, napísaných divadelných hier, románov a podobne. Myslím si, že by sa s tým ako inteligent, intelektuál a pomerne otvorený človek zmieril a vyrovnal, no ako konzervatívnejšie ladená osobnosť a večný kritik by mal svoje výhrady.

 

Ako si sa k téme Štúr dostal? Bol to tvoj osobný projekt, alebo si sa nechal najať na zakázku?

Michal Baláž: Nie, na začiatku to nebol tak celkom osobný projekt. Keby mi ešte pred rokom a pol niekto povedal, že budem točiť historickú drámu, asi by som ho vysmial, lebo historická dráma je až na pár výnimiek žáner, ktorý vôbec nevyhľadávam a neobľubujem. Ak by ten niekto navyše doložil, že to bude film o Ľudovítovi Štúrovi, zastavil by som ho s argumentom, ako strašne málo ma pozná a že to by sa muselo stať neviem čo, aby som niečo také robil. To „neviem čo“ sa pred necelým rokom a pol udialo v podobe verejného súbehu námetov pre RTVS vyhláseného k 200. výročiu Štúrovho narodenia, kde sme poslali s malou dušičkou a veľkými očami trochu extravagantný námet – a oni ho vybrali. A tak som sa dostal k točeniu historickej drámy o Ľudovítovi Štúrovi a naučil som sa cennú lekciu – nikdy nehovor nikdy.

 

Kto sa ešte okrem teba výrazne autorsky na tomto projekte podieľal? 

Michal Baláž: Veľmi veľa ľudí. V podstate by som mal vymenovať skoro každého, lebo som mal naozaj profesionálny a zanietený štáb, z ktorého každý odviedol maximum. Z najvýraznejších tvorivých zložiek však rozhodne treba spomenúť pár umelcov, bez ktorých by tento film nevyzeral tak, ako vyzerá. Robert Roth v hlavnej úlohe prepožičal nielen svoju tvár, ale aj telo a dušu tomuto filmu a skutočne si neviem predstaviť kohokoľvek iného na jeho miesto. Ďalej je to Noro Držiak, ktorý mal na starosti réžiu animovaných častí a spolu s Matúšom Mišákom (ktorý mal na starosti okrem strihu a gradingu aj koordináciu obrazovej postprodukcie) sa zaslúžil o skvelý vizuál. Potom Danko Salontay z kapely Longital, ktorý skomponoval a nahral úplne sugestívnu hudbu, ktorá nielen dopĺňa, ale na mnohých miestach povyšuje obraz do plnokrvného filmového zážitku. Kameraman Martin Čech, s ktorým spolupracujeme už od školy, je v súčasnosti asi najtalentovanejší kameraman mladej generácie a potvrdil to v plnej miere tým, ako profesionálne nasvietil, nakomponoval a nasnímal „hollywoodsky“ veľkofilm v slovenských podmienkach. Všestranná scénografka Katka Žgančíková, ktorá okrem divadelnej scénografie robí často aj pre film, bola kostýmovou výtvarníčkou a hlavnou architektkou/scénografkou a spolu s Martinom Čechom teda stojí za tým, že hrané časti filmu vyzerajú tak úchvatne. Duo zvukárov Viktor Krivosudský a Miro Gaži sa zaslúžili o výslednú zvukovú podobu, ktorá je na pomery slovenskej televíznej tvorby vysoko nadštandardná. A v neposlednom rade spoluscenáristi Zuzana Šajgalíková, ktorá odviedla naozaj obrovský kus dramaturgickej práce a Marián Prevendarčík, ktorý projekt ťahal aj ako kreatívny producent – ľudia, s ktorými sme to pred tým rokom a pol vymysleli a vypustili do sveta. Síce sa to už začína podobať na obligátnu ďakovačku, ale okrem mnohých ďalších má na finálnom filme veľkú zásluhu aj Alexandra Gunišová-Ševčíková, dramaturgička za RTVS.

 

Už v pôvodnom koncepte ste plánovali natočiť časť filmu animovanou technikou?

Michal Baláž: V úplne najpôvodnejšom koncepte sme dokonca plánovali, že to bude celé animované. Potom sme sa od rôznych variácií a deviácií (bábkový film, film natočený celý na zelenom pozadí) dostali k tomuto rozumnému a zaujímavému tvaru.

 

Nasledoval si si pri tvorbe filmu staré filmové verzie Štúra? Aké sú tie filmy? Chcel si sa voči nim nejako vyhraniť, alebo ťa inšpirovali?

Michal Baláž: Moji spoluscenáristi a spoluautori M. Prevendarčík a Z. Šajgalíková si napozerali aj starší seriál Štúrovci s Dušanom Jamrichom ako Štúrom, no ja som sa tomu vyhol. S výnimkou troch krátkych animovaných videí na Lokal TV o troch teóriách Štúrovej smrti som sa spoľahol iba na načítanie si literatúry, nasatie faktov a vlastnú hlavu.

 

Váš film sa dosť vzpiera nejakým konšpiračným čítaniam, čo je dosť odvážne. Nebáli ste sa, že vám to dnes v dobe vzostupu konšpiračných bludov uberie divákov?

Michal Baláž: Ja som odporca konšpiračných teórií. To môže slúžiť ako vysvetlenie číslo 1. Vysvetlenie číslo 2 je zase o tom, že nakoľko sme robili „vo svojej podstate“ dokumentárny film, chceli sme sa držať faktov a najpravdivejších, najpravdepodobnejších a najlogickejších informácií. Tým pádom na nejaké bludy, fámy, konšpirácie a mýty nebol priestor. Zakázali sme si ich rovnako, ako si Ľudovít zakázal ženy. Ak nám to, že sme sa „vzopreli“ konšpiračným čítaniam, uberie divákov, tak jedine takých, ktorých sa rád vzdám. Viackrát sa mi totiž potvrdilo, že ten, komu „by mal“ byť nejaký film (primárne) určený, aby „prezrel“, pochopil, otvoril sa, sa tomu filmu vyhne, a priori ho odsúdi, či – ak si ho napokon pozrie – je paradoxne potvrdením jeho mylného svetonázoru a datím za pravdu jeho prvotnej myšlienke, že ten film je zlý, nesprávny. A výsledný efekt je tým pádom ešte horší, ako keby si ho vôbec nepozrel.

 

V slovenskom televíznom filme vidíme prvýkrát odvážne štylistické prvky odkazujúce napríklad na tvorbu Quentina Tarantina, či na počítačové hry. Nechceli ste dať do výsledného diela viac takýchto odkazov?

Michal Baláž: Chceli. No niečo neprešlo cez našu vlastnú autocenzúru, kedy sme zhodnotili, že pre produkt, akým je „dokumentárny film o Ľudovítovi Štúrovi pre verejnoprávnu televíziu“ by niečo mohlo byť už „cez“. Niečo sa vytratilo demokraticky dramaturgickými zásahmi pri kontrolných projekciách. No ja osobne by som prijal viacero takýchto odkazov a prvkov.

 

Film zaujal svojou vizuálnou stránkou, dokonca sa dá povedať, že vyzerá lepšie ako takmer všetky ostatné slovenské filmy robené pre kino. V čom je podľa teba problém, že slovenské filmy sú po výtvarnej a výpravnej stránke také chudobné? Často majú tvorcovia aj adekvátny rozpočet, ale výsledok býva žalostný. 

Michal Baláž: Táto otázka by skôr než ku krátkej odpovedi mohla slúžiť k otvoreniu komplexnej panelovej diskusie, ak nie vyslovene viacdňového fóra. Niektoré filmy vyzerajú dobre (a adekvátne tomu, čo sa točí okolo nás, čo obieha festivaly a čo môžeme vidieť v kinách), no je pravda, že je toho žalostne málo. Podľa mňa by sa ako základné problémy dali vytýčiť tri body: zlé producentské nastavenie (na Slovensku prakticky nejestvujú filmoví producenti a tých pár zmáhajúcich sa – väčšinou mladí ľudia, ktorí majú zahraničnú skúsenosť, energiu a chuť veci zmeniť, je postavených do pozície Dávidov, bojujúcich hneď proti niekoľkým Goliášom – staré štruktúry, mafiánsky a skorumpovaný štát nedávajúci dostatočné financie na umenie a kultúru a vysoká konkurencia s „producentskými subjektmi“, ktoré majú svoje miesto pri korýtku zvláštnymi spôsobmi akoby predplatené), individuálny autorský vkus (zrejme sa len výnimočne k realizácii svojho projektu dostane talentovaný filmár a ak áno, priebežne počas procesu je neustále sťahovaný a brzdený inými) a problematická prax (všetci radšej točia blbé seriály, sprosté reklamy a rôzne iné „chlebovky“, ktoré im zaplatia hypotéku a nový Macbook – no točením hovadín sa míňa čas, energia a peniaze a na mnohé profesie to má dokonca zhubný efekt – primárne na scenáristov, režisérov a hercov, ktorí rozmaznaní a deformovaní televíznymi sračkami nevedia písať, režírovať a hrať v hodnotných veciach).

 

Film predstavuje mnoho mladých neošúchaných tvárí. Ako si sa k týmto hercom dostal? Nechcel si obsadiť radšej seriálové tváričky známe z bulváru? 

Michal Baláž: Drvivá väčšina z nich sú ľudia, s ktorými som v minulosti pracoval na študentských filmoch a v divadle, prípadne ľudia, ktorých si vážim ako hercov, považujem ich za talentovaných, profesionálov a zaujímavé tváre aj osobnosti. Od začiatku bol koncept obsadenia taký, že chceme siahnuť po kvalitných hercoch, ktorí nie sú na televíznych obrazovkách až takí známi. Neznamená to, že by som hercov, ktorí hrajú v seriáloch, považoval za menej kvalitných. V záľahe netalentovaných, priemerných či vyslovene zlých je aj zopár hercov a herečiek, ktorí sú naozaj talentovaní a rád by som s nimi pracoval, no ich príliš častý výskyt v seriálovej tvorbe súčasnosti by pri našom filme odvádzal pozornosť od osobností, ktoré by hrali a informácií, ktoré by skrze ne hrali. Je predsa známym faktom, že mnoho divákov chodí do SND sledovať naživo svoje obľúbené seriálové hviezdy. Nejdú si pozrieť Ivana Karamazovova v interpretácii Tomáša Maštalíra, ale doktora Gregora alebo Michala Lánskeho. Nejdú sa pokochať postavou, ktorú napísal Dostojevský a zdramatizovali Roman Polák s Danielom Majlingom, ale idú očumovať telo a tvár, ktoré sa im spájajú s ich obľúbeným plochým charakterom, vymysleným nejakým scenáristom, ktorého meno ani nepoznajú.

 

Akých reakcií sa dočkal film po premiére na Slovensku?

Michal Baláž: Väčšinou pozitívnych. Samozrejme prišli výčitky voči názvu a nami očakávané názory typu „Štúr sa v hrobe obracia“. Dostal som aj cennú a naozaj vecnú kritiku od pár mojich kolegov. A veľmi milé, kladné odozvy od divákov na projekciách dokonca aj v zahraničí.

 

Na čom teraz pracuješ? Nie je už čas na tvoj hraný celovečerný debut? 

Michal Baláž: Mám rozrobených viacero projektov. A áno, podľa mňa už dozrel čas aj na môj celovečerný debut. Bude to neľahký boj, odyseovská púť, no teším sa na ňu. Myslím, že to stojí za to.