Denník N

Demokracia na Slovensku ešte je a čaká. Čo jej povieme v roku 2023?

Výsledkom „hry na nulový súčet“ je také rozbitie a oslabenie pro-demokratického politického tábora , aké Slovensko ešte nezažilo.

To, čo sme v ostatnom  roku videli od lídrov  koalície bola tzv. politická hra na nulový súčet. Konceptom tejto hry je : Ja poškodím teba, potom ty poškodíš mňa. Obaja prehrávajú – ale pokračujú v tom. Aj za potlesku svojich „pevných jadier“ voličov (a ich tretieho koaličníka).
Najprv išlo „len“ o dve osoby… vraj talianske manželstvo.  Tragédiou sa táto animozita stala  neskôr, keď zasiahla poslanecké kluby a členov strán. Išlo totiž o  strany, ktoré boli posledné desaťročie ťahúňmi zápasu s Ficom. Sľubovali – a aj prinášali –  zastavenie mafianizácie štátu a šancu pre  nastolenie práva.
Výsledkom „hry na nulový súčet“ je také rozbitie a oslabenie pro-demokratického politického tábora , aké Slovensko ešte nezažilo.
Darmo boli tieto dve strany od pádu vlády I.Radičovej  nositeľom nádejí demokraticky orientovaných občanov –  keď  konečne vystriedali Fica, vynorili sa dôsledky ich sociálnej DNA.
Ide o to, že druhou generáciou demokratov, ktorá mala po roku 2020 prevziať zodpovednosť za Slovensko, sú najmä politici dospievajúci v 90.rokoch. Ukázalo sa, že sú predisponovaní ku vzájomnej nedôvere a extrémnej rivalite. Že prečo je to tak, nebudem obšírne vysvetľovať. V rokoch dospievania dnešných štyridsiatnikov tu začal divoký východeurópsky variant kapitalizmu. Nebohatli v ňom  pracovití, ale mafie, či už tie politické, alebo hrubokrké. Neslušne a protekčne sa privatizovali obrovské štátne majetky. Spoločnosť bola mentálne ešte totalitnou a preto mnohí riešili životné výzvy a problémy podvodmi a porušovaním zákonov. Tie boli predsa na to – ako sa vtedy zdalo –  aby sme ich obchádzali.
A práve tejto politickej generácii , dospievajúcej v divokých deväťdesiatich, osud nadelil, že mala moc aj zodpovednosť za štát preberať po r. 2020. Jej veľká šanca nastala v jednom  z najhorších období našich novodobých dejín. Dňom nastúpenia novej vlády vypukala kríza za krízou. A neboli to hocaké krízy! Napr. počas pandémie COVID -19 musela vláda obmedzovať práva občanov v takom rozsahu, ako ešte žiadna pred ňou (ani tie totalitné).
Po prvý krát sme čelili medzigeneračnej animozite (mladým sa videli opatrenia, chrániace najmä starších, zbytočné). Toto obdobie sa po prvý krát predstavil fenomén „dezolátov“ z ktorých sa vykľuli frustrovaní  ľudia, organizovaní nejasnými silami prostredníctvom sociálnych sietí.
Za prvý zdroj nedôvery voči našej vláde považujem fakt, že to bola vláda  (po populistických rokoch SMERu) , ktorá  nechcela ľudí klamať. Aj preto im nemohla počas pandémie sľubovať istoty, ba ani len iluzórne bezpečie pred  rizikom  ťažkej choroby, či smrti. Protipandemické opatrenia, ktoré pripravovali tímy  odborníkov, vychádzali často navnivoč. Napríklad aj preto,  lebo vírus zmutoval. Naša, ani žiadna iná vláda na svete,  nevedeli, či a kedy udrie ešte smrteľnejšie. Ak vláda  urobila potrebné preventívne kroky, ale vírus hneď neudrel, bola terčom výsmechu a kritiky. Ale rovnako dopadla, ak  také kroky neurobila a vírus zosilnel. Jedno aj druhé sa stalo a  bolo prehrou vlády.
Slovenská verejnosť sa, žiaľ, v boji s  nebezpečím pandémie nezomkla. Opozícia burcovala proti opatreniam vlády a jasala nad problémami, ktoré sa jej takto podarilo privolať.
Je veľkou hanbou, že politici opozície nehľadeli na životy svojich stúpencov a huckali ich proti noseniu rúšok, proti testovaniu  aj očkovaniu.
Nemožno  zamlčať,  že už vtedy vznikla vo vládnej koalícii vnútorná opozícia (líder SaS, R.Sulík). Vyhovel verejnej nespokojnosti s vládnou politikou voči pandémii, čo  zdvojnásobilo  preferencie SaS. Ale cenou za to bolo, že vláda už nemala šancu získať spoločnosť pre jednotný boj s pandémiou.
To , že vláda nedokázala vysielať jednotný signál –  to bolo v dobe mimoriadneho stavu niečo nemysliteľné. Igor Matovič , vtedajší premiér, nedokázal nastoliť vo vláde jednu, spoločne akceptovanú líniu protipandemických opatrení. Napokon ho to stálo premiérsky post. OLANO , aj I.Matovič sa s tým vtedy vysporiadali – tým začala Hegerova vláda.
Iný, ale podobne pudový pocit strachu a neistoty,  ovládol   občanov Slovenska po útoku Rusov na nášho suseda, Ukrajinu. Vláda situáciu zvládla a konala v nej spolu s demokratickým spoločenstvom EÚ. Tentoraz bola koaličná politika jednotnou. Kto ale dúfal, že spory utíchnu a vojna prekryje rozbroje  pandemického obodbia, mýlil sa.
Na slovenskú spoločnosť totiž už roky pôsobí ruská propaganda – a to s intezitou, pre ktorú sa jej hovorí hybridná vojna. Po ruskom útoku bola verejnosť jednoznačne na strane napadnutého – Ukrajiny. Napokon – my sami sme  zažili ruský, ničím nevyprovokovaný  útok (1968). Ale postupom mesiacov začali opäť účinkovať  nástroje hybridnej vojny. Rusi za tejto vlády všemožne podporovali Fica, kupovali si proti nám špiónov a podnecovali tunajších protisystémových extrémistov , ktorých šíky sa rozrástli. Hybridnú vojnu proti nám viedli aj v  dobe, kedy sme čelili najväčšej utečeneckej vlne v našich dejinách.
Hoci sme spoločne túto utečeneckú vlynu zvládli, ukázalo sa, aký slabý štát ostal po šafárení  ficovcov. Pandemická, podobne aj utečenecká kríza (ale  aj iné, napr. ekologická havária v bani Siderit, ktorá zlikvidovala život v rieke Slaná) ukazovali, že táto republika nemá funkčné nie iba Hmotné rezervy, ale ani iné systémy ochrany obyvateľov pred dôsledkami náhlych nešťastí a kríz. Predošlé vlády sa neuzaujímali, že odolnosť štátu je mimoriadne nízkou a tak si to táto „vyžrala“.
Vláda nakoniec zoči voči prívalu utečencov obstála. Ale nie vo verejnej mienke.
Tie krízy, ktoré zasiahli Slovensko, doľahli aj na svetovú a európsku ekonomiku… začala sa nás týkať globálna hospodárska nerovnováha, vyvolaná nedostatok tovarov a surovín. Ukázalo sa, že Putin nezačal vojnu iba s Ukrajinou, ale aj s nami – a to napr. prostredníctvom energií. Podnecoval ich nedostatok , čím spôsobil extrémny rast ich cien, z čoho vzišla nebývalá inflácia.
Žiadna vláda v Európe nevyriešila tieto problémy tak, aby boli ľudia sto percentne spokojní. Ale súčasne platí, že hádam žiadna vláda nekomunikovala s občanmi tak zle, ako táto. Hoci chránila občanov pred dôsledkami kríz čoraz lepšie (napr. energetickú krízu slovenské domácnosti v roku 2022 skoro necítili, čo sa nedá povedať o napr. českých, alebo poľských občanoch). Hoci si vládna koalícia plnila a splnila mnohé zámery Programového vyhlásenia vlády, jej komunikácia znevažovala to, čo dosiahla.
Teraz sa niektorí zastavia a povedia si – však si bol jej členom, čo si robil? To by bolo na dlhý román, … stručne povedané – áno, vedel som, aké robí vláda politické a komunikačné chyby, no bolo nad moje možnosti to zastaviť a zmeniť.
Moja strana (ZZ – DÚ) bola iba jednou z troch menších  strán, ktorých reprezentácie  sa stretli na platforme hnutia OLANO. Preto som  nebol členom koaličnej rady a  renomé vlády som mohol ovplyvniť len poctivou makačkou na svojom rezorte. To som aj robil.
A že či som skúšal ovplyvniť chovanie hlavných aktérov krízy? Áno. Ale v poslednej chvíli sa to zrútilo.
Všetky ťažké krízy z rokoch 2020-až do konca roka 2022, prezradili o nás , o občanoch, politikoch aj republike, množstvo zásadných informácií. Napr. ukázali, že náš štát nie je odolným. Aj to, že jeho služby fungujú (ako – tak) iba v dobrom počasí. Možno ešte závažnejšou správou je, že  slovenská stranícka scéna je v hlbokej kríze. A zastupiteľská demokracia sa potom rozkladá …
…dôsledkom toho bol minulotýždenný  pád Hegerovej vlády.
Všetky krízy, ale najmä tá posledná, odkedy  SaS opustila koalíciu, a potom aj politiku konštruktívnej opozície  –  ukázali, že lídri demokraticky orientovaných strán nemajú vo vnútri strán účinnú oponentúru. Trpia demokratickým deficitom. Preto sa ich lídrom zdá, že môžu ignorovať zákonitosti, aj pravidlá politického remesla. Tieto strany demokratov sú totiž málopočetné. Navyše sú aj slabo organizované v regiónoch . A teraz  aj navzájom fatálne rozhádané…
Pokiaľ sa medzi demokratickými stranami neobnoví elementárna dôvera, prestávajú byť pre demokratického voliča hodnovernou  službou, akú potrebuje a akú si aj zaslúži. Také , z pohľadu demokratického voliča nespoľahlivé strany, vo voľbách odmietne.
Veľmi zlý vývoj zaznamenala aj opozícia : rástol vplyv extrémizmu a postkomunisti zo SMERu sa zblížili s fašistami. Znovu sa kupujú poslanci. Pre našu demokraciu je viac ako  varovné, že o páde vlády rozhodli 3 hlasy koaličných (!) poslancov, ktorí náhle , doslova z noci na ráno, zmenili postoj ku vláde E.Hegera o 180 stupňov. Také niečo vyvoláva všade na svete podozrenie z korupcie poslancov. Takže je to tak, že antikorupčnú vládu zhodila korupcia ?
Opozícia , vzídená z košiara R.Fica, prežívala obdobie od volieb 2020 v strachu z policajného vyšetrovania kvôli ich zneužívaniu moci. Preto sa riadila heslom „čím bude horšie , tým pre nás lepšie“. Je hanebné, že túto taktiku opozícia neprerušila ani počas pandémie, ani počas vojny. Svetlú výnimku tvorili poslanci mimoparlamentných strán PS a Spolu, ktorí sa síce chovali opozične, ale podporovali demokraciu a vnímali hrozby, ktorým vláda čelila bez vlastného zavinenia.
Teraz, keď padla vláda a naši odporcovia triumfujú, by  verejnosť nemala nikdy zabudnúť, ako bezohľadne ťažili z ťažkostí a kríz, čo doľahli na Slovensko v rokoch 2020-23. Najviac strana SMER, (a jej odčlenená časť, HLAS), a fašisti ĽSNS (a ich odčlenená časť – Republika).
To že sťažovali vláde plniť jej program, nie je nič zvláštne. Lenže – s tým sa neuspokojili. Sťažovali aj ochranu občanov pred nákazou COVID-19. Aktívne vyzývali k porušovaniu zákonov. Tým nepochybne zavinili mnohé ochorenia a zbytočné úmrtia.
Rovnako opovrhnutia hodné je, že napriek vojne v susednom štáte, kedy agresor označil SR za  svojho nepriateľa, sa tieto strany stavali na stranu vojnového agresora, Putinovho Ruska. Takouto , doslova vlastizradnou politikou išli nie len proti vládnúcim demokratom, ale išli proti záujmom uchovania nezávislosti nášho štátu.
Preto by mal dnes každý slovenský volič už mať jasno, čo nastane, ak by tieto strany dosiahli svoj cieľ a vrátili sa ku moci. Ich pôsobenie v opozícii nám signalizuje, že by v takomto prípade slúžili Putinovi a išli proti demokracii, proti právnemu štátu a aj proti slovenskému začleneniu v EÚ a NATO.
Ak hovoríme o nebezpečnej hre, ktorú v uplynulom období zohrala ficovská a fašistická opozícia, nemožno vynechať, že do boja o slovenského voliča, nespokojného s prácou vlády počas vlnobitia  kríz, sa zapojili aj ohrození oligarchovia. Neohrozovala ich de facto vláda (hoci ich kšefty so štátom im iste poklesli) ale to, že polícia už nemala zviazané ruky. Vyšetrovanie a zatknutie jedného z najbohatších oligarchov vyvolalo v ich prostredí paniku. A tak zmobilizovali do boja proti vláde médiá, ktoré vlastnia. Neznamená to, pochopiteľne, že by sa dal do ich služieb každý jeden novinár oných médií. Ale poznáte to – v  politike sa ráta iba výsledok. Vláda svoj  boj o verejnú mienku prehrala – a to aj na základe nadpráce niektorých médií. V očiach verejnosti sa tak stala jednou z najneobľúbenejších vlád.
Vinu za to nesie najmä sama vláda a jej rozhádaní ministri – zvlášť dvaja lídri strán, ktoré ju v roku 2020 vytvorili. Ale ku jej pádu prispeli aj mnohé menej viditeľné sily a vládou nezavinené okolnosti, ktoré som tu (určite neúplne) pomenoval.
Takže čo dodať na záver? Že pád vlády ešte neznamená pád demokratickej politiky a nádejí občanov na dokončenie demokratickej revolúcie. Nadchádza čas populizmu a kampaní nenávisti k tým druhým…a to aj v táborer demokratov. Varujem pred tým. Bolo by veľmi zlé, ak by demokrati ustúpili tlaku R.Fica a dopustili predčasné voľby. Nie sú totiž  schopní dokončiť mandát, čo im dali voliči , už dlhých  20 rokov (od r. 2002, tzn. od druhej Dzurindovej vlády, po rok 2022, kedy opäť padla vláda demokratov).  Ale ak by už nezostalo  iné východisko, než predčasné voľby, potom apelujem na rozumných voličov , že nadchádza  čas premýšľania a potom veľmi závažného rozhodovania.  Na demokratov apelujem, že nadchádza čas spájania. Tak ten čas využime! Nie je ho veľa.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.