Denník N

Otec zomrel. Na tú bolesť sa nedá pripraviť…

Sedel som ráno v McDonald´s na obľúbených raňajkách a plakal. Neviem, prečo práve tam a v tej chvíli. Jednoducho som si spomenul na otca, predstavil som si jeden náš úplne náhodný obed v Trenčíne a už to išlo samo od seba. Mladá žena mi práve podala tácku s raňajkami a ja som si zložil okuliare a plakal. Ticho a nenápadne.

Možno som si nemal predstavovať ten obed, možno som si nemal predstavovať, že dnes ráno je so mnou.

Ubehol viac ako mesiac odvtedy, čo otec zomrel. Presne 12. októbra 2022. Krásny vek, zlý zdravotný stav, dalo sa to očakávať, no napriek tomu – na smrť blízkeho sa nepripravíte. Nedá sa nato pripraviť, nikto vás na to nepripraví. V akomkoľvek zmysle. Je to jedinečná skúsenosť, ktorou si každý prechádza sám, individuálne. Možno aj transcendentná, alebo ako to povedať. Aj keď smrť očakávate a odhadujete, ako asi budete reagovať, všetko môže byť inak. Vy neviete, ako budete reagovať.

Aké boli prvé dni

Ste všetkým zahltení, lebo sa organizuje pohreb, organizuje kar, organizuje rodina, organizuje kňaz, píše sa príhovor… Zle som spal, bol som unavený, v deň pohrebu sme s mamou naháňali chlebíčky v lahôdkach. Variť guláš pre rodinu, ktorá príde skôr, som odmietol.

V to ráno som ešte rýchlo povysával a umyl dlážku v kuchyni, lebo sestra nestíhala. Vítali sme rodinu, odpovedali na otázky, dávali inštrukcie k parkovaniu.

Pohreb bol strašný. Boli sme so sestrami „na kašu“. Buď som plakal ja, alebo plakali ony. Telo v rakve bolo zmenené na nepoznanie. Ako keby mi niekto zamenil otca…

Plakal som viac, neplakal som, potom som opäť plakal. Objal som sa so svojou nemčinárkou Erikou, plakal som. Neviem, prečo som plakal pri nej, a potom som neplakal. A tak dookola. Neviem, čo bolo spúšťačom tých reakcií.

…a potom to prišlo. Bolesť. Nepredstaviteľná. Nekontrolovateľný plač. Chvíle pokoja. A potom zasa. Mal som pocit, že revem ako tur. Boli sme s mamou na úrade vybavovať papiere, zastavil ma tam nejaký vedúci oddelenia, vyjadril mi úprimnú sústrasť a povedal, ako mu otec dva razy zohnal prácu a veľmi mu v živote pomohol. Mama si vybavovala vdovský dôchodok a ja som zasa plakal. A už mi to bolo jedno, kto ma vidí a kto nie.

Čo mi pomohlo?

Ľudia aj zvieratá. Bolo to buď náhodné, alebo cielené, že som niekoho oslovil. Lucia z Prahy mi povedala, že si to treba „odsmútiť“. Jednoducho ten smútok precítiť, neodkladať, prežiť ho. Smrť je u nás tabu, ale na základe vlastnej skúsenosti mi dala tip na stránku zomieranie.sk.

Marcela mi spomenula, že ťažšie rozlúčky sú s ľuďmi, kde máme nevysporiadané vzťahy a nedopovedané slová a myšlienky.

Pomedzi to sme vybavovali kvantum vecí, triedili oblečenie, vyhadzovali 25 párov zbytočných topánok, chodili na zberný dvor. Sedel som v internete a prepisoval zmluvy na mamu, telekom, plyn, vodárne, káblovka…

Moja koučka Elenka Moravčíková mi povedala: „Napíš otcovi list, najprv to, čo mu chceš povedať, potom skús napísať, čo by ti otec odpísal.“ Tieto dva listy boli posiate kropajami sĺz a bolesti. A úľavy.

Aj kocúr Félix pomáhal. Bol som na chalupe, plakal som a on sa mi usalašil v lone. A priadol.

Alebo psychologička Hana Šišková: „proces zmierovania sa so stratou bude postupný, nie priamočiary, budú to skôr sínusoidy, občas to bude horšie, občas lepšie, a bude tiež nepredvídateľný, opätovným spúšťačom smútenia sú podnety častokrát podvedomé a neočakávané“.

Preto si doprajte oddych, toto obdobie je vyčerpávajúce a náročné. Buďte natoľko „sebeckí“, že choďte na prechádzku do lesa, do hôr, niekam na predĺžený víkend alebo na chalupu. Poplačte si, posmúťte, oddychujte. Budete potrebovať mať „nabité svoje baterky“, aby ste vedeli pomáhať iným.

Čo som zistil?

Že som otca veľmi miloval. Nikdy doteraz som tento pocit tak intenzívne neprežíval. Skôr to bolo podvedomé.

Ľudia okolo vás! Máte ich a viete sa o nich oprieť alebo jednoducho porozprávať.

V Denníku N som čítal článok o piatich štádiách trúchlenia a rozhovor, kde sa spomínal posttraumatický rast. Čo vo mne zarezonovalo, bola myšlienka, že smrť blízkeho môže okrem pocitu straty a smútku priniesť zároveň aj akúsi transformačnú skúsenosť. Potvrdzujem!

Doterajšie obdobie v mojom živote bolo o uzatváraní sa pred svetom, väčšej introverzii, chránení svojich hraníc a o strachu. Možno mi otcova smrť dáva väčšiu odvahu a otvorenosť, spontánnosť a snahu byť viac otvorený voči životu a ľuďom. Šiel som na služby božie do otcovej adventistickej cirkvi. Bol som na pilatese. Ozval som sa kamarátke z univerzity. Skrátka, spravil som veci, na ktoré by som ťažšie hľadal odvahu, alebo by som ich pri „druhej myšlienke“ zavrhol.

Môj otec ostane so mnou v mojom živote prítomný, možno nie fyzicky, ale ostane v mojom srdci, v mojich spomienkach. Možno sa budeme hádať, možno radovať, možno sa ho spýtam na radu. A pateticky poviem, že „odkaz jeho života“ ponesiem ďalej, lebo otec mal rád ľudí, rád sa s nimi rozprával, rád im pomáhal.

Smútok nie je o čiernej farbe. Keď vidíte človeka po strate milovanej osoby, neposudzujte a neodsudzujte. Naozaj neviete, čo tento človek prežíva a čo sa skrýva za bezstarostnosťou alebo žartom, ktorý práve urobil.

Ak máte vo svojom okolí smútiaceho človeka, vedzte, že nehryzie. Niekedy stačí otázka „Ako sa máš?“, povzbudenie alebo aj písomný odkaz o tom, že na neho a jeho stratu myslíte. Verte mi, táto účasť pomáha.

Klišé zistenie na záver: vážte si život a buďte vďačný za každý deň. Pestuje svoje vzťahy, majte sa radi, hovorte ľuďom okolo seba, ako veľmi ich máte radi. Aby ste im to stihli povedať.

P.S.: Cez newsletter Živice som natrafil na projekt Funebra. Úprimne, od pohrebu myslím aj na to, aký by mal byť ten môj. Sú veci, s ktorými som v rámci pohrebov stotožnený, a sú veci, ktoré sa mi až tak veľmi nepáčia. Preto som si objednal krabičku Môj záver života. Táto krabička by mohla pomôcť ľuďom z môjho okolia viesť ich kroky po mojej vlastnej smrti. Možno to aj pre nich bude potom menej traumatické.

 

Teraz najčítanejšie

Jozef Gryga

Projektový manažér, narodený v Bánovciach nad Bebravou, srdcom z neďalekého Dvorca-Sliezskej osady. Milovník záhrady, svojho ovocného sadu, dobrej kávy a pečenia dezertov, ktorý sa poteší aj dobrej knižke alebo rozhovoru s priateľmi....napriek občasnému smútku stále romantik s ružovým okuliarmi, ktorý verí v ľudskosť a v dobrý koniec nielen v rozprávkach.