Denník N

Vianočný rozhovor

Tradičný vianočný stromček
Tradičný vianočný stromček

Poznáte tie predvianočné otázky: „Ako vyzerajú Vianoce u Vás? S kým ich najradšej trávite? Aké je Vaše obľúbené vianočné jedlo?“ atď. Aj ja som mal minulý rok na ne odpovedať na požiadanie jedného internetového magazínu. Nerád hovorím o sebe, ale keďže sa tomu ťažko dalo vyhnúť, vyhovel som v hlbokom presvedčení, že moje odpovede nebudú publikovateľné. Zmýlil som sa. Nasledujúci text je rozšírením toho minuloročného. Rozhodne by ho však nikto nemal čítať. Teda pokiaľ sa chce dožiť tohoročného Silvestra.

Ako vyzerajú moje Vianoce? Často ich trávim na horách s neskorým príchodom na ubytovacie zariadenie. Jeho hlavný dôvod je ten, že sa akosi neviem zmieriť s výrazne kratšími dňami v porovnaní s tými letnými. Za ne sú zodpovední predovšetkým astrofyzici, ktorí namiesto riešenia tohto problému vysielajú do vesmíru infračervené ďalekohľady len preto, aby zmerali teplotu nejakých vesmírnych telies. Ja si teplotu meriam pomerne často, ale žiadny cirkus z toho nerobím. Raz som týmto neskorým príchodom priviedol k hysterickému záchvatu riaditeľa hotela, pretože podľa neho väčšina slušných hostí už sedela pri vianočnom stole a spievala koledy. Ja som sa však dotrepal až okolo siedmej, podľa neho „v noci“. Na moju otázku, čo sú to koledy, doľahla naňho znenazdajky srdečná nevoľnosť. Privolaný lekár mu dal tobolku nitroglycerínu a stav sa mu polepšil. Využil som situáciu a slušne som lekára poprosil o pár toboliek so zdôvodnením, že nebudem mať čas nakúpiť zábavnú pyrotechniku na silvestrovské oslavy. Lakomo však odmietol a hneď sám užil tri naraz.

S kým najradšej trávim Vianoce? Väčšinou v spoločnosti zasnežených stromov, ktoré pomerne dobre znášajú moje mlčanie. Sympatické je, že sa nedožadujú žiadnych mojich názorov. Asi aj vedia, že nijaké nemám. V prípade, že nie som na horách, spoločnosť mi robí pavúk v pravom hornom rohu mojej obývačky. Je taktiež veľmi tolerantný.

Vianočné zvyky. Nie je celkom pravda, že žiadne nemám. Zvyknem si totiž dosť často zmýliť dátum Vianoc. Zväčša nie viac ako o pár dní. Ak je to náhodou viac, prehlasujem sa za pravoslávneho. Ak som sa však „trafil“, zvykol som si púšťať CD s výberom skladieb od Bacha, ale teraz sa mi natoľko zhoršil sluch, že už nepočujem rozdiel medzi barokovou hudbou a sovietskou štátnou hymnou. (Aby nedošlo k nedorozumeniu, mal som na mysli Johanna Sebastiana Bacha. Zháňal som totiž aj niečo od Alexandra Bacha, nemeckého ministra vnútra z roku 1848, ale zatiaľ mu nijaké CD nevyšlo.) Minulý rok som k Vianociam priradil ten správny dátum, vďaka čomu som vianočný nákup v potravinách predvídavo naplánoval na skoré popoludnie. Avšak z nejakých dôvodov obchod predčasne zatvorili už o jedenástej. Sklamane som sa vracal s prázdnou nákupnou taškou, teda malým mikroténovým vreckom. Doma som teda musel prezrieť interiér svojej chladničky. Jej inventár tvorili asi dva decilitre mlieka (mesiac po exspirácii), krém proti herpesu, protizápalová masť na moje pravé koleno, jeden nebožiec a anglická konverzácia z roku 1984. Chladnička sa teda veľmi nevyznamenala a zaradil som ju medzi nespoľahlivé objekty mojej domácnosti.

Obľúbené vianočné jedlo. Zvyčajne je ním zmes cukru s makom v pomere 7 : 3. Keďže o tento gastronomický unikát prejavilo záujem niekoľko ľudí, ochotne poskytujem jeho recept. Zmiešajte 7 g cukru a 3 g maku, prípadne 7 kg cukru a 3 kg maku. Pokiaľ je to ten prvý prípad, konzumujte ihneď, aby ste ním nemuseli ponúknuť prípadnú nevítanú návštevu. Toto riziko je však pomerne malé dokonca aj v druhom prípade, keď vám zjedenie tohto demikátu potrvá dosť dlho.

Čo u mňa nemôže chýbať na vianočnom stole? Snáď jediné, čo by ma asi tak trochu trápilo, je absencia soľničky s obsahom chloridu sodného. (Iné chloridy rád nemám.) Môj tlakomer by to však asi privítal. Možno však aj nie, pretože hodnoty môjho krvného tlaku s jemu vlastnou zlomyseľnosťou hlási mojej ošetrujúcej lekárke. Samozrejme, soľnička je zriedkakedy jediným objektom na mojom vianočnom stole. Zvyčajne sa tam vyskytuje pár odborných kníh a pomerne veľa omrviniek rôzneho veku a pôvodu. Na vône vianočných jedál si veľmi nepotrpím, poteším sa však, ak ich nenahrádza aróma staršej ponožky pod stolom. Aby som však úplne neignoroval staré vianočné tradície mojich predkov, spomeniem výbornú vianočku od mojej starej mamy. Presný recept si už nepamätám, avšak jej zdrojové suroviny áno. Boli nimi škrob, sacharín, chlorid sodný, štipka chloridu horečnatého, chloridu draselného, aktívneho uhlia, uhličitanu vápenatého, oxidu železitého, laktátu vápenatého a iných dobrých vecí. Teraz sú známe ako veľmi chutné „éčkové“ potravinové aditíva. Pre vysvetlenie, moja stará mama bola hlavným technológom v bratislavských Chemických závodoch Juraja Dimitrova. Vianočku piekla v starej piecke vykurovanej motorovým olejom. (Sama pri tom zostala vonku.) Moju naliehavú prosbu, aby k surovinám pridala aj trochu nitrocelulózy, moju obľúbenú výbušninu, s ktorou som začal experimentovať už vo svojich štyroch rokoch (takmer v tom istom čase ako s cigaretami), nepochopiteľne ignorovala s výhovorkou, že „až na Silvestra“. To už som sa však na ňu nespoliehal a sám som si zadovážil omnoho fajnovejšie chemikálie.

Teraz najčítanejšie

Karol Jesenák

Prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Vysokoškolský učiteľ