Večný fašizmus podľa Umberta Eca

Migračná kríza vyvolaná občianskou vojnou v Sýrii a ruskou inváziou na Ukrajinu je jedným z dôvodov kultúrnych vojen, ktoré sa vedú nielen u nás. Falošní obhajcovia tradičných hodnôt z radov politikov, ktorým ide o moc a ich voliči, ktorým ide v prvom rade o to, aby neprišli o vlastné pohodlie a nemuseli nič meniť, sa líšia od tých naivných (v pôvodnom zmysle slova, nie v pejoratívnom) obhajcov, ktorí sa snažia hľadať a brániť hodnoty, ktoré úprimne považujú za správne. Ako píše Eco, určite „existujú hodnoty, ktoré sú typické pre európsky svetonázor a ktoré predstavujú dedičstvo, ktorého sa nemôžeme vzdať.“ Diskusia o týchto hodnotách a ich kultivácia, nech je predmetom záujmu konzervatívcov. No je nebezpečné a ľahkovážne, ak tento záujem a diskusiu tvoria politici a ľudia, ktorých majetkové pomery a svetonázor predstavujú práve tie momenty a prvky našej histórie, ktorých sa chceme zbaviť. Pretože k našej a európskej minulosti patrí aj do očí bijúca nespravodlivosť, či už voči vlastným obyvateľom alebo cudzím národom, parazitovanie jednej časti spoločnosti na ostatných, alebo absencia či výpadky fungovania práva. Tie výdobytky našich európskych dejín, ktoré musíme chcieť zachovať považujeme už za také samozrejmé, že ich identifikácia vôbec nie je jednoduchá.

V súvislosti s migráciou a neznášanlivosťou je dôležitá ešte problematika neobvyklosti a vzdialenosti na jednej strane, a odlišnosti a blízkosti na strane druhej. Eco pristupuje k týmto pojmom a ich významu až takmer fenomenologicky, a snaží sa na nich ukázať podstatu rasizmu. Možnože skôr ako rasizmus, neznášanlivosť založená na týchto pojmoch spôsobuje xenofóbiu či šovinizmus. Práve blízkosť osôb, ktoré sú od nás trocha odlišné, je faktorom pre vznik neznášanlivosti, či už sa jedná o občanov vlastného štátu, alebo o príslušníkov iných národov, ktorí k nám prichádzajú. Z toho vzniká aj náchylnosť ľudí a politikov pomáhať utečencom, prípadne migrantom v mieste ich domova, len aby sa zamedzilo ich príchodu. V prípadoch neznesiteľných podmienok v domovine týchto ľudí je takáto snaha samozrejme prirodzená a pochopiteľná. Vzdialenosť predstavuje odlišnosť skôr ako neobvyklosť, ktorá nás fascinuje a sme za ňou ochotní cestovať a učiť sa o nej. No pri predstave, že by nositelia tejto neobvyklosti mali žiť vedľa nás, sa z nej stáva odlišnosť a vzbudzuje strach. Otázkou a výzvou je teda naučiť sa pracovať s blízkosťou odlišnosti, a nie ju potierať. Výzva Umberta Eca spočíva skôr v potláčaní uniformity i existencie jednej univerzálnej kultúry: „Ak chceme vykynožiť rasizmus, nemusíme teda presviedčať samých seba a dávať najavo, že tí druhí sa od nás nelíšia, ale musíme pochopiť a prijať ich odlišnosť.“

Taliansky autor sa v ďalšom texte venuje najmä pojmu a problému fašizmu. Záujem a dôležitosť sa, z pochopiteľných dôvodov, takmer vždy pripisovali jednej konkrétnej podobe fašizmu, a to nacizmu, ktorého štruktúra, hoci nie je jednoduchá, je pomerne dobre analyzovaná a poznaná. Fašizmus je oveľa vágnejší pojem. Eco definoval stále momenty fašizmu (takzvaný ur-fašizmus alebo večný fašizmus) a niektoré z nich sa dajú bez preháňania rozoznať aj v našej domácej politike. Nadužívanie pojmu fašizmus je však kontraproduktívne, pretože sa tým eliminuje jeho varovná výpovedná hodnota. Aj v našej politike tak musíme rozlišovať medzi obyčajnými zlodejmi a babrákmi, a medzi ľuďmi, ktorým ide o oslabenie demokracie.

Takou snahou je napríklad spolupráca bývalých komunistov s kvázi-kresťanskými politikmi, ktorej prejavom je u nás obdiv súčasného Ruska a kritika liberalizmu. Cieľom je prirodzene pracovať so sentimentom tradície, ktorý nemá smerovať až k zákazu rozvoja poznania, ako to je v prípade synkretizmu skutočného fašizmu. Cieľom je iba odvrátiť pozornosť od klasického demokratického myslenia, ktorý ohrozuje záujmy politikov a občanov takéhoto typu tým, že jeho princípom je reformovateľnosť, ktorá zabezpečuje postupné zlepšovanie, hoci za cenu veľkej chybovosti a zdĺhavosti.

Ruka v ruke so sentimentom tradície ide i odmietanie a kritika modernizmu. Obavy pred niečím novým sú prirodzené, no práve fašistické strany využívajú tieto obavy ako politickú zbraň. Kritika modernizmu však v sebe skrýva i kritiku racionality. Koľkému trápeniu a škodám sa dalo vyhnúť, ak by sa Covid-19 vnímal ako vírusové ochorenie, na obmedzenie ktorého sú najúčinnejšie príslušné opatrenia a dostupná vakcína. Modernizmus, ako dedičstvo osvietenstva totiž chápe, že rozum je najúčinnejší nástroj pri riešení problémov. Vývoj a výsledky racionálneho poznávania sa totiž nedajú predvídať, a to je ďalšou prekážkou autoritatívnych politikov, ktorí chcú sami navrhovať tie správne riešenia. „Kritický duch zahŕňa schopnosť rozlišovať, čo je znak modernosti. V modernej kultúre chápe vedecká komunita nesúhlas ako nástroj rozvoja poznania. Pre ur-fašizmus je nesúhlas zradou.“ S obavou pred narušením tradícií sa spája i náš domáci pojem bratislavská kaviareň. Toto neurčité slovné spojenie má iba vymedziť nejasnú skupinu ľudí, ktorej názory protirečia vedúcej politickej línii a zároveň označiť týchto ľudí sa cudzí a neprirodzený prvok v spoločnosti.

Fašizoidné tendencie možno vidieť u politických strán, ktoré využívajú frustráciu spoločnosti, či jej časti. Iste, zastať sa občanov ak je to potrebné, je povinnosťou politických strán. No u nás sa neistota, ktorá zavládla medzi občanmi počas pandémie, využívala týmito politikmi na získavanie popularity bez ohľadu na fatálne dôsledky, ktoré týmto konaním spôsobili a čo je hlavné, bez ponuky skutočne alternatívneho riešenia existujúceho problému. Podobne dnes, ich sympatie k agresorovi z Ruska vedú k rozdúchavaniu obáv o ekonomickú budúcnosť obyvateľstva a narúšajú tak prirodzený súcit k napadnutému národu. Treba však dodať, že vzniknutá frustrácia nie je úplne oprávnená, keďže z väčšej časti pochádza z obáv o stratu nášho životného štandardu pochádzajúceho z nadbytku, ku ktorému nemá väčšina svetovej populácie prístup.

Politici, ktorí zdieľajú vyššie uvedené charakteristiky, sa zhodujú aj v tom, že radi prichádzajú s konšpiračnými teóriami. Fico, Kotleba, Uhrík ale i Viktor Orbán po upozorňovaní na ich zlodejstvá a diletantstvo okamžite reagujú odvrátením pozornosti na obľúbeného Georgea Sorosa, mimovládne organizácie, či neoliberalizmus. Poukázaním na nepriateľa, ktorého úlohu v danej situácii nevedia vysvetliť, ak ňou teda len nie je odlišný názor, vzbudzujú vo svojich voličoch pocit, že uvedenej situácii rozumejú. Navyše, tajomný nepriateľ v pozadí pôsobí intelektuálne príťažlivejšie, ako prozaické dôvody, ktoré ich vedú pri snahe udržať pri moci.

Pre ďalší príklad večného fašizmu musíme zájsť do zahraničia. Eco tvrdí, že „stúpenci ur-fašizmu musia mať pocit, že ich ponižuje okázalé bohatstvo a sila nepriateľa … musia byť však zároveň presvedčení, že môžu nepriateľa poraziť. A tak sú vďaka neustálemu presúvaniu rétorického registra nepriatelia príliš silní a príliš slabí zároveň.“ A tak na jednej strane nám súčasné Rusko ukazuje svoju „vľúdnu a nevinnú“ tvár v patriarchovi Kirillovi, ktorý vykresľuje Rusko ako pravoverného ochrancu tradičných hodnôt a na strane druhej sú tu fatalistické vyjadrenia Dmitrija Medvedeva o použití jadrových zbraní a rozširovaní Ruskej federácie. Patriarcha Kirill vykazuje i ďalšie rysy fašistu podľa Eca, keď ruských vojakov vyzýva na zmytie svojich hriechov vlastnou smrťou: „Normálnym ľuďom sa tvrdí, že smrť je síce nepríjemná, ale treba sa jej postaviť so cťou; veriacim sa tvrdí, že je to bolestný spôsob, ako dosiahnuť nadprirodzené šťastie. Naopak ur-fašistický hrdina túži po smrti, ktorá mu je prezentovaná ako najvyššia odmena za jeho hrdinský život. Ur-fašistický hrdina sa nemôže dočkať, až zomrie. Na okraj však musíme poznamenať, že v jeho netrpezlivosti sa mu omnoho viac darí prinášať smrť druhým.“

„Kvalitatívny populizmus“ je spoločným znakom komunizmu i ur-fašizmu. Jeho podstatou je vytváranie prieniku medzi názorom obyvateľstva a vládnucej väčšiny, vďaka ktorému vzniká pocit vzájomnej podpory a dôvery. Ecov text síce vnikol v roku 1995, no jeho prognóza sa ukázala pravdivou: „Ak by sme chceli uviesť názorný príklad kvalitatívneho populizmu, nepotrebujeme už námestie Piazza Venezia ani norimberský štadión. Pred nami sa totiž rysuje budúcnosť s kvalitatívnym populizmom cez televíziu či internet, v rámci ktorého môže byť emotívna reakcia vybranej skupiny občanov prezentovaná a akceptovaná ako ‚hlas ľudu‘.“ Populizmus samozrejme nie je doménou iba týchto ideológií, a tak i naše sociálno-demokratické strany takýto populizmus ponúkajú, jedna z nich z toho vyvodila i svoj názov a názory. Populisti si vedia zmerať dopyt a ponuku, identifikovať dieru na politickom trhu a ako obchodníci s nápadmi využiť tie, ktoré sú pre nich najvýhodnejšie.

Bytostné presvedčenie a činy predstaviteľov takéhoto populizmu z radov politikov, ale i voličov, sú navyše často v priamom protiklade s tým, čo si predstavujeme pod pojmom právny štát. Nechápu, že aj oni musia niesť zodpovednosť za svoje činy a že základné práva sú povinní zabezpečiť všetkým, nie iba sebe a tým svojim. Túto črtu Eco nazýva pohŕdanie slabšími.

Vidíme teda, že princípy večného fašizmu sa netýkajú iba fašistických ideológii. Ide skôr o politické tendencie, ktoré sú univerzálne prítomne v každej dobe a v každom prostredí. Ich identifikácia je potrebná ešte predtým, než prerastú do otvorených, a možno pôvodne nezamýšľaných fašistických dôsledkov. Toto rozpoznanie je podľa Eca dôležité a zároveň náročné, keďže extrémistický ráz takýchto hnutí je často ukrytý pod spomínaným konzervativizmom, prípadne tieto strany vykazujú navonok konformitu. Veď aj naši fašisti získali politickú silu až potom, keď si vyzliekli uniformy a z bizarnej okrajovej strany sa stali predstaviteľmi žiadaného politického prúdu. Sociálni demokrati zasa pochopili, že orientácia na európske jadro je politicky nevýnosná a začali obnovovať všeslovanskú, rozumej proruskú, vzájomnosť.

* * *

Texty Umberta Eca Migrácia a neznášanlivosť a Večný fašizmus vyšli v českom preklade v roku 2021. Vydalo ich jeho české „domovské“ vydavateľstvo Argo. Druhá prednáška je pomerne známa a Eco v nej definuje štrnásť aspektov ur-fašizmu. Zaradil sa tak medzi mnohých intelektuálov, ktorí sa pokúsili opísať tento politický prúd a robí to z pozície kultúrneho historika a filozofa.