Denník N

Nová scéna zabojovala o detského diváka. Viac aj menej úspešne.

V posledný mesiac odchádzajúceho roku prinieslo Divadlo Nová scéna dve premiéry so zameraním na detského diváka – hudobnú rodinnú rozprávku Tučniaky a hudobno – tanečnú show Rozprávkové Vianoce.

Rodinných programov, alebo programov vyslovene určených pre deti, je u nás ako šafranu. Ide pritom o vďačný typ predstavení, ktoré častokrát bývajú vypredané ako prvé.

Nie že by to bolo zárukou ich kvality – príčina veľkého záujmu je skôr v nedostatku iných možností. Len čo sa naskytne príležitosť zobrať deti do divadla, rodičia ju okamžite využijú.

Preto nepochybujem, že aj nová rozprávková hra Tučniaky a aj čerstvá show Rozprávkové Vianoce (ktorá sa bude od februára ďalej uvádzať pod názvom Ak veríš zázrakom) budú určite vypredávať sály. A to napriek tomu, že oba formáty sú veľmi rozdielne a vydarený je len jeden z nich.

TUČNIAKY

Začnem formátom, ktorý sa príliš nepodaril. Spôsob, akým boli Tučniaci koncepčne uchopení, považujem za omyl, ktorý znížil výpovednú hodnotu svojej predlohy.

Ide o hru vytvorenú na motívy oceňovanej knižky nemeckého spisovateľa a režiséra Ulricha Huba. Je vzdialene inšpirovaná príbehom o Noemovej arche a približuje deťom aj dospelým úvahy o Bohu v situácii, kedy sa blíži potopa sveta.

Kniha aj divadelná hra boli medzinárodnou kritikou oceňované najmä preto, že jednotlivé dialógy vtipným a nenásilným spôsobom približujú detskému divákovi existenciálne otázky bez násilného moralizovania a poučovania. Formou hravých a vtipných dialógov sú tak deti schopné absorbovať aj náročnejšie posolstvá schované na pozadí textu.

Inscenácia sa s celkom slušnou odozvou hrala vo viacerých krajinách sveta, v relatívne nedávnej minulosti napríklad v Singapure, Slovinsku a v USA.

Keď som si pozrel Tučniakov na Novej scéne, nič vtipného som tam nepostrehol. Neviem, či som sa vôbec aspoň raz zasmial. Predstavenie ma takmer vôbec nezaujalo. Zobral som naň aj svoju 12 ročnú dcéru, aby som mal autentickú spätnú väzbu a reálny pohľad detského diváka.

Bohužiaľ sme sa s dcérou zhodli (bez toho, že by som ju akokoľvek vopred ovplyvňoval) takmer na všetkom, čo sa nám nepáčilo.

Začal som sa preto zamýšľať, kde sa vlastne stala chyba, ak hra, ktorá je recenzentami vo svete oceňovaná s tým, že jej dialógy sú šarmantné a vtipné, nepôsobila na Novej scéne ani šarmantne, ani vtipne.

Slovenská verzia má niekoľko problémových bodov a hneď prvý z nich spočíva v tom, že autori si vopred nestanovili, akému detskému divákovi sa chcú prihovárať. Inak je predsa potrebné hrať predstavenie určené pre päťročné deti a inak pre trinásťročné. Presvedčenie, že sa v tomto prípade dá nájsť univerzálny spôsob, ktorý osloví aj jednu aj druhú vekovú skupinu súčasne, je zásahom mimo realitu.

Réžia zvolila infantilný spôsob hereckého stvárenia, kedy herci zámerne „prehrávajú“ a rôzne sa “pitvoria” v hlasovo zdeformovaných prejavoch a úškľabkoch s cieľom za každú cenu rozosmiať najmenších divákov. Tento inscenačný jazyk vhodne konvenuje štvor- až päťročným návštevníkom predstavenia, táto veková kategória sa však nebude zamýšľať ani nad existenciou Boha ani nad ďalšími filozofickými vrstvami, ktoré ponúka inscenovaný príbeh.

Predstavenie Tučniaky na Novej scéne. Foto: Dalibor Krupka

A naopak, staršie deti takýto inscenačný kľúč a zvolené herectvo určite nepríjmu. Rovnako nepríjmu ani rôzne prvoplánové, akože veselé režijné “vtípky,” nakoľko inscenačné barličky tohto typu znovu oslovujú len tých úplne najmenších.

(Povedané slovami mojej dcéry: „Veď je to zahrané ako pre deti z materskej škôlky.“).

Tento príbeh najlepšie vyznie, ak sa inscenuje nie ako komédia, ale úplne vážne. Vtedy dostáva šancu vyniknúť aj nenápadný a láskavý humor, ktorým je popretkávaný. A práve vtedy – akokoľvek je to paradoxné – sa stáva nakoniec aj smiešnym.

Pre dôkaz, že to funguje, netreba chodiť ďaleko – Milan Lasica svoje vtipné repliky prednášal vždy so smrteľne vážnou tvárou.

Akákoľvek snaha prerozprávať jeho bonmoty “ľudovo” a “veselo” by bola zaručeným spôsobom, ako humor úspešne zabiť. Nuž a presne toto sa stalo bratislavským Tučniakom.

Hra sa v New Yorku uvádzala v Steps Theatre. Na YouTube je dodnes zavesený krátky dokument k tamojšej verzii inscenácie, ktorý je v mnohom podnetný aj pre nás. Herci hrali tak, ako by hra bola určená dospelým – hoci mali divadlo plné detí. Americký herec Roman Freud, stvárňujúci v newyorskej verzii jedného z tučniakov, hovorí: “Najťažšie bolo hrať to realisticky, lebo je to komédia, kde je veľa zábavných situácií, ktoré vás doslova zvádzajú, aby ste pri ich zobrazení skĺzli do polohy, kedy sa snažíte “byť zábavný”. Tejto nástrahe je však potrebné odolať.“

Ešte aj “hlas z nebies”, ktorý v inscenácii vysvetľuje, že Boh je všade okolo nás, na americkej nahrávke z predstavenia prehovára k tučniakom veľmi civilne. Tak, ako keď sa ľudia medzi sebou úplne normálne rozprávajú. Teda žiaden “nadprirodzene” prizvučený hlas s ozvenou, ktorý v slovenskej verzii v tej chvíli znie v divadelnej sále. Zdá sa, že estetika tvorcov slovenského predstavenia je v mnohom presne opačná, než autorov predstavenia na druhej strane oceánu.

Krátky dokument o Tučniakoch v Steps Theatre v New Yorku

Samozrejme, neexistuje jediný správny spôsob, ako hru inscenovať, réžia predsa môže voliť rôzne prístupy. Nič proti tomu, iba konštatujem, že prístup, ktorý bol zvolený režisérom Svetozárom Sprušanským nevyznieva ani vtipne, ani zábavne. Nič viac.

Realistickému prejavu hercov v New Yorku bola prispôsobená aj vizuálna stránka tamojšej inscenácie – ich kostýmy sa na tučniakov ani nepodobajú. Tamojšia inscenácia (celkom správne) mieri predovšetkým na 7 – 10 ročné deti, ktorých predstavivosť umožňuje v hercoch vidieť tučniakov, aj keď tak nevyzerajú.

V slovenskom predstavení estetika kostýmov z dielne Doroty Cigánkovej výzor zvierat predsalen imituje. To je úplne v poriadku.

Avšak nepochopil som, prečo musia mať až natoľko škaredé líčenie s veľkými čiernymi fľakmi okolo očí a červenými lícami. Akoby jeho podstatou malo byť čo najviac hercov zhyzdiť. Neporozumel som ani, prečo má holubica okolo krku lekárničku, ale to už sú nepodstatné detaily.

Predstavenie Tučniaky na Novej scéne. Foto: Dalibor Krupka

Osviežením inscenácie by mohla byť aspoň hudobná zložka. Tučniaci sú v každej krajine doprevádzaní melódiami z pera miestneho skladateľa – u nás sa o túto stránku postarala Sisa Michalidesová.

Hudobné čísla síce naozaj priniesli tak potrebnú okamžitú zmenu nálad, vždy keď to bolo vyslovene vhodné, avšak za najväčší nedostatok hudobnej zložky považujem skutočnosť, že jej nie je dosť. Pomer hovoreného slova k spievanému je veľmi nevyvážený s nadmernou prevahou hovorených dialógov, čo inscenácii výrazne ubližuje.

Vo výsledku je táto “hudobná rodinná rozprávka“ len veľmi málo hudobná a taktiež veľmi málo rodinná – keďže oslovuje najmä deti predškolského veku. Ako už bolo povedané vyššie, tie nemôžu porozumieť filozofickým posolstvám hry a väčšie deti zas spôsob inscenovania spoľahlivo odradí, takže sa dá konštatovať, že predstavenie nie je ideálne spracované pre žiadnu detskú vekovú kategóriu.

Výsledok tak úplne minul svoj cieľ.

 

ROZPRÁVKOVÉ VIANOCE

V tomto prípade si detský divák naozaj príde na svoje a to bezohľadu na vek. Hudba je totiž oveľa univerzálnejším prostriedkom komunikácie, než jazyk.

Tvorcovia vystavali program z koláže hitov pochádzajúcich zo svetoznámych kreslených rozprávok ako sú Aladin, Coco, Encanto, Moana, Leví kráľ, Pocahontas, Frozen a ďalších.

V rozhodujúcej väčšine išlo o produkcie spoločnosti Walt Disney a v menšej miere aj PixarDreamWorks – teda v každom prípade o absolútnu svetovú špičku nielen pokiaľ ide o stvárnenie samotných príbehov a kvalitu ich animácie, ale rovnako aj pokiaľ ide o hudobnú zložku rozprávok. Mnohé songy patria do svetovej pokladnice melódií, ktoré počas rokov, alebo v niektorých prípadoch aj počas celých desaťročí, dokázali okúzliť vždy novú a novú generáciu poslucháčov po celom svete a zanechať v ich srdciach nezmazateľné stopy.

Dnes je časť tejto hudby už považovaná za ikonickú a je stálicou aj v rôznych produkciách revuálneho typu, podobných rozprávkovému predvianočnému večeru na Novej scéne.

Chcel som tým povedať, že autori Rozprávkových Vianoc sa nemohli pomýliť, ak hudobne stavili na takúto tvorbu, pretože polovica úspechu ich show je zaručená už samotnou touto voľbou.

Lenka Machciníková ako Elsa z Frozen. Foto: Zdenko Hanout

Druhá polovica úspechu potom závisí od realizácie ich dramaturgického nápadu, od speváckych výkonov, tanečnej zložky a sprievodného slova.

À propos sprievodné slovo – bolo vydláždené vtipnými bonmotmi moderátorov, ktorí nenásilným spôsobom poprepájali jednotlivé hudobné čísla. Moderátori vystupovali veľmi civilne a  (na rozdiel od hercov v Tučniakoch) nekomunikovali s deťmi infantilným spôsobom, ale úplne normálne, tak ako s dospelými.

A publikum živo reagovalo, odpovedalo na otázky, detský divák bol vtiahnutý do deja bez toho, aby sa mu niekto podkladal alebo umelo zaliečal.

Myslím, že práve civilnosť prejavu moderátorov dala vyniknúť šarmantnému humoru, ktorý nebol polopatistický, ale častokrát len naznačený a počítal s inteligenciou publika. Ako napríklad, keď orchester zahral prvé takty skladby Imperial March od Johna Williamsa a ďalej nepokračoval.

Moderátori programu Dávid Hartl (vľavo) a Patrik Vyskočil (vpravo), medzi nimi Melissa Mandy Marušková a Simon Müller. Foto: Zdenko Hanout 

Keď som pred dvomi rokmi navštívil hudobno-tanečnú show vo Friedrichstadt Palaste v Berlíne, dozvedel som sa aj niečo zo zákulisia výstavby ich programov. Pamätníci si spomenú, že za komunistických čias sa z tejto berlínskej scény vysielal Ein Kessel Buntes – program, ktorý bol estetikou poplatný komunistickej dobe a vystačil si so strednoprúdovými pesničkami à la Helena Vondráčková a či občasným číslom kúzelníka alebo akrobatov.

Od tých čias sa Friedrichstadt Palast veľmi zmenil a dnes je doslova mekkou kabaretnej a revuálnej produkcie či rôznych špičkových hudobných show, ktoré svojim prevedením patria medzi to lepšie, čo sa dá v Európe vidieť. Tam mi prezradili základné pravidlo, ktorým sa pri výstavbe týchto typov programov v Berlíne riadia: “Nie je nevyhnutné, aby každé jedno číslo programu bolo špičkové, podstatné je, aby žiadne kvalitou prevedenia viditeľne nezaostávalo za priemerom večera”.

Ak sa totiž objaví vyslovene slabé číslo, diváci podľa neho zvyknú hodnotiť kvalitu celého večera, pretože si ho vždy najviac zapamätajú.

Je to v podstate analógia porekadla, že reťaz je vždy tak silná ako je silný jej najslabší článok.

Pravdivosť tohoto tvrdenia som si uvedomil v lete, keď Nová scéna na bratislavskom hrade oslavovala nedožitú sedemdesiatpäťku režiséra Jozefa Bednárika programom, v ktorom kvalita čísiel veľmi kolísala. Doteraz si, žiaľ, najviac pamätám najmä to, ktoré sa najvýraznejšie (v negatívnom význame) vyčlenilo z priemeru. Takže to bude pravda.

V prípade Rozprávkových Vianoc kvalita prevedenia jednotlivých čísiel logicky závisí najmä od toho, ako presvedčivo sú zaspievané. Všetky ďalšie prvky skladačky ako tanečné choreografie, kostýmy, alebo svietenie, finálnemu vyzneniu konkrétnej piesne nepomôžu, ak nie je zaspievaná dobre.

V súčasnosti má divadlo k dispozícii viacerých mladých spevákov, ktorí sú interpretačne a technicky na veľmi vysokej úrovni (či už ide priamo o členov súboru, alebo pravidelných hostí), takže ustriehnuť si, aby žiadne z čísiel nebolo kvalitou spevu výrazne horšie, než priemer daného večera, by teoreticky nemal byť až taký problém.

Tvorcom Rozprávkových Vianoc sa to viacmenej podarilo, aj keď priznávam, že Pavol Plevčík ako Maui svojim nie úplne technickým spievaním prešiel u mňa len s odretými ušami. Vokálne nedostatky sa pokúsil prekryť výrazom (celkom vhodne zodpovedajúcim svojej postave), čo sa mu nakoniec aj podarilo. Tým svoje číslo nakoniec zachránil. Nechýbalo však veľa, aby práve toto miesto bolo bodom programu odlišujúcim sa od priemeru večera smerom dolu.

Naopak jednoznačne najlepšie zaspievanou piesňou recenzovanej premiéry bola Pocahontas v podaní Moniky Drgáňovej. Suverenita, spevácka istota, frázovanie a krásna práca s farbou hlasu v rôznych polohách priniesli veľmi citlivé prevedenie. Ak by som mal z premiérového večera vybrať len jeden spevácky výkon na nahrávku, bol by to práve tento.

Skvelá bola aj Mamba Dasha ako Vaiana, ktorá ponúkla divákom pevnosť hlasu, objemný tón a príkladné frázovanie. Znela sýto a farebne a svoju pieseň zakončila s efektným záverom.

Mamba Dasha ako Vaiana. Foto: Zdenko Hanout

Lukáš Pišta bol zas spoľahlivým Aladinom. Vyzeral naozaj rozprávkovo, typovo sa na svoju postavu veľmi dobre hodil. Jeho spev bol taktiež bezchybný. Princeznú Jazmínu stvárnila Michaela Trokanová, ktorá sa objavila počas večera vo viacerých úlohách a vo všetkých predviedla veľmi kvalitný výkon, intonačne presný a výrazovo adekvátny. Jej hlas je pekne zafarbený a znie mäkko príjemne.

Lenka FeckováMichal Candrák zaujali peknou choreografiou k rozprávke o Levom kráľovi. Napriek tomu, že bolo cítiť, že nie sú profesionálnymi tanečníkmi, ich vystúpenie bolo elegantné a plné ladných pohybov.

Lenka Fecková má však určité technické problémy ako speváčka. Tie sa objavujú aj v iných programoch, v ktorých účinkuje (Turandot). Do určitej miery sa to prejavilo aj v premiérový večer – najmä občasný problém udržať tón na dychu. Celkovo však po speváckej stránke predviedla spoľahlivý výkon.

Michal Candrák je veľmi muzikálny a má krásne stredné a vyššie polohy, v ktorých jeho hlas dosahuje ten správny lesk. V tomto programe ich však vôbec nemohol ukázať, nakoľko príliš nízka tessitura piesne mu to neumožňovala. Zostáva teda otázka, či bol spevák vhodne obsadený.

Podobne Darius Koči, ktorý medzi divákov zavítal priamo z rozprávky Coco, mal melodickú linku spočiatku príliš nízko. V úvodnej časti jeho spevu bolo navyše cítiť ešte aj intonačnú neistotu. Spevák získal pevný tón, až keď mohol spievať plným hlasom v stredných a vyšších polohách. Herecky však išlo v jeho prípade o výkon večera.

V istý moment sa do úlohy spevákov prevtelili aj moderátori programu Patrik VyskočilDávid Hartl. Dávida Hartla som doposiaľ nemal možnosť počuť spievať. Patrik Vyskočil zas patrí medzi najkvalitnejších spevákov na Novej scéne. Ich spoločné vystúpenie bolo veľmi dynamické a sršalo priehršťami energie. Určite patrilo k tým, ktoré zdvíhali latku programu smerom hore.

Miroslava Drínová, ktorá sa predstavila ako Anna z rozprávky Frozen spievala v zdravotnej indispozícii. Speváčka patrí medzi veľmi kvalitné členky súboru a je vždy a za každých okolností intonačne presná. Teraz sa choroba podpísala na jej výškach, ktoré nasadzovala len veľmi opatrne. V stredných a nižších polohách však naďalej bolo cítiť suverenitu a pevnosť tónov aj počas ochorenia.

Záver programu patril Lenke MachciníkovejMirke Gális Partlovej. Obe podali výkon hodný predpokladaného vrcholu večera. Machciníková sa predstavila ako Elsa z rozprávky Frozen a svoju postavu ľadovej kráľovnej stvárnila s gráciou. Speváčka má vynikajúcu techniku a silná je aj výrazovo a farebnosťou tónu vo všetkých polohách.

Mirka Gális Partlová podala taktiež bezchybný výkon, pričom ukázala, že v obtiažnych koloratúrach je vyslovene doma. Zvládla ich s istotou, ľahkosťou a eleganciou a bez akéhokoľvek intonačného zaváhania.

Obe tieto záverečné vystúpenia priniesli správnu bodku za celým programom.

Záverečná scéna programu. Foto: Zdenko Hanout

Z detských predstaviteľov ma nadchla Melissa Mandy Marušková. Jej herecký prejav je taký bezprostredný, že divákovi sa nechce veriť, že dievča hovorí vopred dohodnutý text, ale má skôr pocit, že svoje repliky prednáša úplne spontánne. Prirodzenosť je obrovskou devízou tejto mladej herečky. Navyše ešte aj výborne spieva a tancuje.

Vhodne jej sekundoval Simon Müller. Jeho zástoj bol ťažiskový, pretože na jeho replikách v podstate stála celá show. Aj rozsahom mu pripadlo najviac hovoreného slova. Detských divákov v hľadisku navyše môže inšpirovať, keď svojich rovesníkov s takouto dávkou suverenity vidia stáť v úlohe hlavných protagonistov na scéne divadla.

Pod tradične vynikajúce hudobné naštudovanie večera sa podpísal Ľubomír Dolný, choreografie mala na starosti Ivana Antolová. Vystúpenia tanečníkov boli veľmi dobré, nie však strhujúce. Zdá sa, ako by im chýbala profesionálna ruka choreografa. Keďže však nie som odborníkom v tejto oblasti, nebudem sa pokúšať ísť hlbšie do detailov. Pri reprízach programu budú jednotlivé tanečné čísla zrejme aj oveľa viac usadené.

Odkazy na jednotlivé rozprávky vo forme vhodne naaranžovaných scénických situácií, boli nápadité a vtipné. Celkovo bolo predstavenie krásne farebné, k čomu prispeli aj vynikajúce kostýmy Ľudmily Várossovej. Napriek tomu, že bolo jasné, ktorú licencovanú rozprávku predstavujú, neboli doslovnými kópiami, ale niesli autorkin vlastný neopakovateľný výtvarný rukopis.

Pestrú farebnosť produkcie spoľahlivo zachytili aj nádherné fotografie Zdenka Hanouta.

Font písma a celková atmosféra plagátu evokovala v návštevníkoch rozprávku Frozen 

Počas premérového večera ani na chvíľu nepadla reťaz. Najmä preto, že tvorcovia v každom obraze neustále prinášali zmenu. Udržať pozornosť detského diváka nie je vždy jednoduché, ale som presvedčený, že tentokrát sa to určite podarilo.

Show mala správnu dĺžku, všetkého bolo tak akurát. Autori ukázali, že cit pre správnu mieru a dobrý odhad je ich silnou stránkou. Predstavenie si po celý čas uchovalo naozaj čarovnú a rozprávkovú atmosféru a kúzelnú poetiku, k čomu prispeli vhodne zvolené projekcie a svietenie. Škoda, že na stránke divadla nie je uvedené, kto prebásnil texty jednotlivých piesní. Tie k celkovo dobrému výsledku taktiež výrazne prispeli.

Po skončení predstavenia a po záverečnej klaňačke bolo odovzdávané ocenenie za celoživotný výnimočný prínos v prospech Divadla Nová scéna – Zlatá múza. Ocenenie (sošku z dielne sochára Jána Ťapáka) za neutíchajúceho potlesku publika z rúk umeleckého riaditeľa súboru Karola Čálika prevzal herec Ján Mistrík.

Ján Mistrík (vpravo) preberá ocenenie Zlatá múza z rúk umeleckého riaditeľa súboru Novej scény Karola Čálika. Foto: Zdenko Hanout

***

Snaha prihovoriť sa detskému divákovi nie vždy musí byť úspešná. V prípade show s hitmi z populárnych animovaných rozprávok ide o vynikajúcu voľbu, ktorej prevedenie bolo kvalitné. Zdá sa, že tento typ programu mladšej časti divadelného súboru veľmi dobre sedí a protagonisti sa v ňom cítia ako ryby vo vode. A je to cítiť aj na výsledku.

V prípade Tučniakov samotná voľba titulu tiež nemusela byť zlá, ale prevedenie sa nevydarilo.

Zo strany DNS však snaha o sprostredkovanie tvorby pre celú rodinu pokračuje naďalej a posledné hodiny roka 2022 – na Silvestra – odznejú od 13.30 h v Rádiu Devín bájky Jeana de La Fontainea, ktoré nahrali herci divadla. Odznejú v réžii Svetozára Sprušanského s pesničkami Víťazoslava KubičkuPetra Zagara a s textami piesní Martina Sarvaša.

Je sympatické, že na aktuálny enormný záujem rodičov o kultúru pre deti, divadlo Nová scéna aj takýmito počinmi dynamicky reflektuje. Ak ktorýkoľvek z týchto programov zapáli detského diváka pre lásku k divadlu, tak je vyhraté.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix  

Teraz najčítanejšie