Skolaboval mi počítač

Neviem, čo sa nachádza v tej jeho nevzhľadnej škatuli, ale predpokladám, že už dlho mal vysokú hladinu cholesterolu (toho zlého), cukor to isté a o jeho krvnom tlaku radšej pomlčím. Stále však žije. Niektoré životné funkcie si zachoval, ale robil si čo chcel. Najskôr sa mi zdalo, že chytil nejaký vírus, ale nemal odkiaľ. Som totiž zaočkovaný proti všetkému možnému vrátane malárie (vraj v Petržalke už chytili nakazeného komára). Druhá možnosť bola pravdepodobnejšia. Pokazená klávesnica. Najskôr prestala písať písmená r, s, u, neskôr aj p a t. Nakoniec zostalo iba c a q. S tým sa skutočne nedalo napísať niečo zmysluplné. Niežeby to bolo predtým bohviečo.

Spočiatku to vyzeralo, že klávesnica nesúhlasí s tým, čo píšem. Nebola by sama. Preto som skopíroval niečo z programového vyhlásenia vlády (už neviem ktorej), kde je všetko správne, ale nepomohlo to. Vymenil som ju teda za novú, tiež bezkontaktnú. Nepomohlo. Obrátil som sa na IT záchrannú službu prvej pomoci. Myslel som, že prídu vrtuľníkom. Nestalo sa. Aj s autom mali problém zaparkovať. Vyniesli konečný ortieľ: nový počítač. Kým odveziem starý do krematória, mám skúsiť novú klávesnicu spolu s novou myšou. Mali pravdu. Pomohlo to, avšak nové PC už bolo na ceste. Vysvetlenie problému bolo jasné. Tá stará myš nemohla zniesť pohľad na krásnu novú klávesnicu a robila jej napriek. Zrejme ju mrzelo, že som ju nevyhodil už dávno. Stalo sa tak až teraz.

Mám nové PC. Je krásne. Hlavne tie písmenká HP. Nik nevie, čo vlastne znamenajú. Lenže neviem s ním robiť. Všetky programy sú nové. Ani len vypnúť tú potvoru neviem. Katastrofa!!! Zvažoval som eutanáziu. Svoju. Lekárske knihy hovoria, že výmena PC k takému rozhodnutiu vedie často. Podľa nich ju využije približne 27 % majiteľov nových počítačov, takže predajcovia výpočtovej techniky k novému PC automaticky pribaľujú zľavnený poukaz na túto službu. U nás zatiaľ nie. Radšej zodpovedné ministerstvá (a samozrejme poslanci) s perverznou záľubou sledujú, kým pomaly skolabujeme pri tých nových Windowsoch. Eutanáziu som predbežne odložil. Musím ešte dokončiť jednu knihu, aby jej dvaja potenciálni čitatelia – ak boh dá – mohli šíriť moju slávu do sveta.

Mimochodom fejsbúk. Krátko pred svojou predpokladanou kremáciou som sa tam prihlásil. Známym hovorím, že „idem s dobou“. Trochu neskoro, všakáno. No skutočný dôvod bol iný. Bol to jediný spôsob, ako si pozerať vlastné texty na fejsbúkových stránkach jedného populárno-vedeckého časopisu.

Prihlásenie som zvládol, ale hneď som bol dennodenne upozorňovaný na pasivitu a následnú hrozbu exkomunikácie. Pasívny som bol naďalej, ale konečne s tým Mark Zuckerberg prestal. Asi sa niekto uňho za mňa prihovoril. Zrazu však asi táto príkladná nečinnosť vyvolala v niektorých ľuďoch mimoriadne sympatie. Chceli ma za priateľa. Prvý návrh, priradiť ma k 723 priateľom, ma tak vzrušil, že som nemohol zaspať celú noc. Sporadické návrhy pokračovali ďalej. Anastázia P., ktorej hlavnou charakteristikou sú reďkovky, Ilona C. s bábovkou, Petra G. s dovolenkou pri mori, Ildikó C. s pečenou kačicou a čistou obývačkou atď. Nijaký dôvod na priateľstvo neudávali.

Doteraz som si myslel, že môžem mať tak šesť priateľov, priateliek o pár viac, ale napríklad 1 500 je predsa len trochu veľa. Možno slovo priateľ už znamená niečo iné ako v minulosti. Pre istotu som sa pozrel do Krátkeho slovníka slovenského jazyka. Nič nové tam nie je. Podľa neho je priateľ ten, s kým si rozumieme alebo niečo podobné. Nevylučujem, že by sa tak časom mohlo stať, ale snáď by aj tak do slovníka mali uviesť, že priateľ je aj ten, ktorého ako nejaký zemiak prihodíte k veľkej kope ďalších 3 675 krumplí. Samozrejme, s jeho súhlasom. A na veľké potešenie oboch zúčastnených strán.

Aj tak by ma však zaujímalo, prečo niekto stojí o „moje priateľstvo“. Nechcem nikoho obviňovať zo zlých úmyslov, ale poctivo informujem, že majetok grófov Jeszenákovcov (kaštieľ v Tomášove) som už dávno rozhajdákal na ľahké ženské. Nerád by som sa niekoho dotkol, ale zatiaľ mi na priateľstvo nestačí pár fotiek reďkoviek, domáceho miláčika kocúra Feryho alebo fotky z nejakej dovolenky. Možno vo svojej deväťdesiatke mi to stačiť bude. Zatiaľ fungujem v takom režime, že ak mi niekto napíše, vždy slušne odpovedám. Dokonca nezabúdam na pozdrav a oslovenie. Asi som predsa len zaspal dobu.