Denník N

Dostav sa dostatočne veľakrát

Robte svoju prácu dosť dlho, dosť dôsledne, dosť tvrdohlavo a mohli by ste zmeniť myslenie ľudí.

Dnešný text je s úmyslom o čo najpriaznivejšiu predvianočnú atmosféru – prekladom článku od Matthew Trinetti, ktorý pracuje pre The Escape School, píše a prednáša.

 

„Nórsky umelec Edvard Munch namaľoval za svojich 81 rokov takmer 1800 obrazov. Napriek tomu ho väčšina z nás pozná len za 1 z jeho výtvorov: Výkrik.

V roku 1988 malé brazílske nakladateľstvo urobilo jediné vydanie hnihy O Alquimista v náklade 900 kníh, od nádejného miestneho autora, ale odmietlo robiť akúkoľvek dotlač. O 6 rokov neskôr bola tá istá kniha vybraná jedným americkým vydavateľstvom, preložená do angličtiny a za posledných 20 rokov sa Alchymista Paula Coelha predal vo viac ako 65-ich miliónoch výtlačkov v 56-ich rôznych jazykoch.

Keď sa mladá 27-ročná herečka uchádzala o hlavnú úlohu v King Kongu 1976, bolo jej povedané, že je pre rolu „príliš škaredá“. Dnes hrala Meryl Streep v 66-ich filmoch, získala 3 akademické ceny a je pravdepodobne jednou z najlepších filmových hercov všetkých čias.

Keď jeho prvý pokus o stand-up v 1985-om v mic night v Bostone neuspel, automechanik Louis Székely bol tak znechutený, že 2 roky už znovu neúčinkoval. Keď naskočil naspäť na dráhu komédie, bolo mu doručené odmietnutie zo Saturday Night Live a film, čo režíroval, mu zobrali v polovici natáčania. Zrejme bol Louis C.K. zlým skôr, ako sa stal dobrým.

Umenie, tvorba, život, úspech, sa zdá byť iba hrou čísel

Nielen, že je hrou čísel, ale je vyčkávacou hrou. Je vytrvalostnou hrou. Je hrou ochoty vzchopiť sa znovu a znovu.

Článok, ktorý čítalo za štadión ľudí zachytil už len pár ozvien, ako tak sedel chytajúc prach, prvých 10 mesiacov svojho života. Zo 100-ky čudných vecí, čo som napísal (ak nepočítam e-maily, prednášky a workshopy), môžem počítať na prstoch jednej ruky tie, ktoré skutočne otriasli vesmírom – obrovsky chudučkou frakciou vesmíru, oproti Edvardovi, Paulovi, Meryl, Louisovi a mnohých ďalších. Mnohých, ktorých príbehy ma posmeľujú na ceste.

Niežeby zatriasanie s vesmírom bolo všetkým. Je to len signál. Signál, že práca, ktorú robíme, pomáha dostatku ľudí. Že prináša dosť ľuďom radosť alebo dosť ľuďom zmierňuje bolesť. Že dosť ľudí niečo pocíti. Že sa cítia pochopení. Posilnení. Inšpirovaní. Cítia, že stále existuje nádej. Že za hlúpym šialenstvom zbytočnej, zvnútra-von bublajúcej tvorby je zmysel a účel.

Je to ako príbeh učiteľa keramiky v Art & Fear, ktorý známkoval polovicu svojej triedy podľa množstva (koľko kusov mohli najviac vyrobiť) a druhú podľa kvality (vytvoriť iba 1 kus, ale uistiť sa, že je dokonalý). Kuriozita vysvitla, keď prišiel čas hodnotenia: všetky diela najvyššej kvality boli vytvorené skupinou, čo bola hodnotená za kvantitu.

Je odstrašujúce vytvárať veci s vedomím, že na väčšine nebude väčšine záležať. Ale je povzbudzujúce vedieť, že čím viac vecí vytvoríte, tým väčšiu šancu budete mať vytvoriť niečo, na čom záleží mnohým.

Robte svoju prácu dosť dlho, dosť dôsledne, dosť tvrdohlavo a mohli by ste zmeniť myslenie ľudí. Mohli by ste sa dotknúť ich sŕdc. Mohli by ste ich inšpirovať, aby sa rozhýbali. Mohli by ste dokázať, aby niekto pochopil, uveril, niečo urobil.

Iste, mohlo by sa vám to podariť pri vašom prvom odraze. Ale pravdepodobnejšie je, že z 1800 vecí, ktoré môžete za život vytvoriť, urobí skutočnú dieru možno 1 z nich. A háčik je, že to nie je garantované a ani nebudete vedieť, ktorá z nich to má byť.

Dostavte sa dostatočne veľakrát, v dostatku správnych okamihov na dostatok správnych miest a mohli by ste ľahúčko potriasť vesmírom.“

Autor Matthew Trinetti

Manon downov syndróm
Sledovať viac

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: