Denník N

Posteľ je na depresiu najhoršia

Ste unavení, bez štipky energie? Trpíte nechutenstvom do akejkoľvek činnosti? Stratili ste záujem o čokoľvek, čo vás kedysi bavilo? Máte pocit prázdnoty a vaše dni sú jeden ako druhý? Rodina či priatelia, ba dokonca i vy sám si vravíte: „Vzchop sa! Premôž sa! Nemôžeš stále len ležať…“ A predsa, sami viete, že by ste nemali takto hlivieť, no nemáte síl do niečoho sa pustiť.

Čo s tým? Spočiatku možno radšej budete čakať, či vás to neprejde, či zajtra už nebude lepšie… Na druhý deň síce  vyjde slnko, no naďalej ste ponorený vo svojej duševnej temnote. Nedokážete sa z ničoho tešiť. Žitie vás ubíja.

Treba konať skôr než vás to prevalcuje. Pobrať sa k lekárovi a to rovno ku psychiatrovi. Nie, nie ste blázon, len vaše myslenie a cítenie je narušené. Že radšej skúsite psychológa ako psychiatra? Neviem. S psychológom je to nadlho a človek potrebuje fungovať čím skôr. Neviem, či vám pomôže vyrozprávať sa a vypočuť si iný pohľad na veci, čo vás sužujú. Neviem, či vás to naštartuje. Ktovie, či natrafíte práve na toho správneho psychológa, s ktorým si sadnete. A nakoniec možno i psychológ vás pošle ku psychiatrovi, lebo on vám lieky nepredpíše a tie sú potrebné, ak sedenia nevedú k zlepšeniu.

Každý, hoci má aj psychické problémy, si myslí: „Prečo by som ja mal ísť ku psychiatrovi? Ja nie som blázon! Nie som psychicky chorý!“ Sú to predsudky. Aj ja som ich mala. Má ich takmer každý. Treba sa len odhodlať. Psychiater vám veľmi pravdepodobne predpíše antidepresíva. Môžete si gratulovať, ak vám prvé sadnú a príznaky depresie potlačia. Áno, nevyliečia vás, iba potlačia symptómy. Avšak aj to stačí. Je to veľká úľava. Možno sa to nepodarí na prvý pokus, možno zaberú až druhé či tretie antidepresíva. Chce to trpezlivosť, ale raz sa to podarí a vy znovu budete vedieť precítiť radostné okamihy, znova budete mať vôľu niečo robiť a pomaly nazbierate silu na riešenie okolností a situácie, ktorá vás do toho duševného bahna dostala.

Nedá sa však spoliehať len na lieky. Antidepresíva nie sú žiadne zázračné pilule, ktoré keď začnete užívať, smútok sa vytratí a energia sa človeku navráti.Nemá význam zvyšovať ich dávky, lebo nezaberajú tak ako by mali.  Musíte aj vy chcieť – chcieť vstať z postele, doslova sa prinútiť začať nejakú činnosť a vytrvať, dokončiť ju. Krôčik po krôčiku. Ja som si vždy vravela: „Pomaly to zvládnem, treba to spraviť a mňa to nezabije, potom si zas oddýchnem.“ Takto som sa doslova dokopala k tomu, že som dávky liekov mohla znížiť a brať len udržiavaciu dávku. Byť stabilizovaná. Keď to na mňa zas príde, psychiatrička mi do záznamu píše: „Ťahá ju posteľ.“ „Posteľ je na depresiu najhoršia,“ povedala mi minule moja psychologička. A tak sa v také dni snažím polihovať minimálne. Je to totiž návykové. Snažím sa napĺňať svoje dni aktivitami a činnosťami. Neraz stačí začať prechádzkou. Pobrať sa trebárs do obchodu. Vstať, pomaly sa upraviť, obliecť a vykročiť. Čerstvý vzduch robí svoje.

Nechcem brať lieky doživotne a uvedomujem si, že všetko má svoju príčinu. Aj depresia, ten nekonečný smútok a prázdnota, ktoré dušu opantávajú. Teraz možno niekto namietne, že nie každá depresia či psychická porucha má príčinu, že môže byť aj vrodená. Niektorí ľudia majú pre ňu proste vrodenú dispozíciu. Áno, aj mne to bolo povedané. Avšak, niečo sa musí stať, nejaký pohár sa musí naplniť, aby sa choroba spustila. Podľa mňa, pokiaľ sa človek raz z toho chce dostať, musí sám sebe porozumieť a nájsť spúšťač. V tomto môže veľmi pomôcť psychoterapia. Je to beh na dlhú trať, no pokiaľ sa chceme uzdraviť, niekam pokročiť, je potrebné sa na to dať.

Teraz najčítanejšie

Renáta Holá

Roky žijem s diagnózou psychickej poruchy. Píšem o tom, aké je to byť na psychiatrických liekoch, aké je to byť bez nich, o vlastných stavoch a postojoch.