Advokát Štefan Fajnor – rytier zákona

Prelom rokov 2022 a 2023 sa v slovenskej spoločenskej realite ďalej nesie v duchu „rozčesnutej spoločnosti“, v ktorej nielen rozdielnosť názorov vytvorila veľkú priepasť. Stojac na jej okraji oba tábory na seba nenávistne  hľadia a pokrikujú, nebezpečne balansujúc nad nepreniknuteľnou temnotou, na konci ktorej len optimista tuší pevné dno.

Rušné časy sprevádzali ľudstvo naprieč celou jeho históriou, a preto môže byť užitočné preleštiť lupu a priblížiť si atmosféru historických období, v ktorých „sa lámal chlieb“.

Podľa slovenského advokáta Miloša Štefanoviča (1854-1904)  http://www.nasaadvokacia.sk/m_stefanovic.html  takýmto obdobím boli roky po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867).  https://sk.wikipedia.org/wiki/Rak%C3%BAsko-uhorsk%C3%A9_vyrovnanie

Boli to roky obzvlášť tvrdé pre advokátov, ktorí sa hlásili k slovenskému národu, hoci podľa už spomenutého Miloša Štefanoviča práve vtedy bolo „viac slovenských pravotárov ( pravotár dobový pojem pre advokáta, pozn. aut.) potrebno i preto, lebo pri dnešnom behu sveta pri každom takrečeno kroku nutno obraňovať práva nepochybné, lebo kto si ich nebráni, tomu sa ony stratia, čo by zákonmi akokoľvek zaistene boli“. 

Mnohí kolegovia, a nielen z radov advokátov, ale aj občania „neprávnici“, mi iste dajú za pravdu, že rovnaké konštatovanie by bolo aktuálne aj dnes.

V týchto časoch pôsobil aj ďalší významný slovenský advokát  Štefan Fajnor (1844 – 1909), ktorého život a dielo veľmi pekne spracoval kolega advokát JUDr. Peter Kerecman, PhD., so súhlasom ktorého približujem čitateľom túto zaujímavú historickú osobnosť (nielen) slovenskej advokácie, zväčša čerpajúc z jeho článku.  http://www.nasaadvokacia.sk/s_fajnor.html

Advokátsky  stav sediaci  na dvoch stoličkách – komerčnej, kde dominuje podnikateľský úspech,  a hodnotovej, v ktorej dominuje obetavé poslanie v boji za právo a za to, aby sme čoraz častejšie počúvali „čisté tóny spravodlivosti“, v priebehu vekov balansuje medzi nimi, ako misky na váhach bohyne spravodlivosti. Tej bohyne, ktorej previazané oči viackrát zabránili v tom, aby si všimla, že váhy v jej rukách ktosi vymenil za falošné ,a na kalibráciu v každodennom zápase o spravodlivosť akosi neostal čas.

To, ktorá stránka advokácie dominuje dnes, nechám na posúdenie čitateľovi. Tvrdím však, že viac ako inokedy, je dnes potrebná tá druhá, ktorej nevyhnutnou súčasťou je súdržnosť a podpora identity advokátskeho stavu, ktorý podľa dr. Vladimíra  Fajnora advokáta a sudcu   (syna advokáta Štefana Fajnora) „.. nech nikdy nezabudne, že ak má dôveru vo svoje povolanie, vo svoj rozum a svoju česť, vždycky nájde dostatok klientov, ktorí budú mať dôveru v neho. A sudca nech nikdy nezabudne, že dobré súdy znamenajú dobrých advokátov a dobrí advokáti dobré súdy“.

Ďalší kolega, advokát, Ivan Dérer (1884-1973)  http://www.nasaadvokacia.sk/derer.html opísal Štefana Fajnora slovami  „V zastávaní práv svojho národa nekompromisný a bezohľadný, vo všetkom ostatnom používal merítka prísnej, chladnej, logickej objektivity bez každej náruživosti. Vladimír Fajnor, ač vo veciach národných nikdy nebol prostý idealistického elánu, nedal sa ním uchvátiť na úkor veci. Idealistická náruživosť mu predpisovala iba celkový smer, ale metóda práce určená pre dosiahnutie cieľov vedená bola prísnou logičnosťou, reálnosťou a právnickosťou“.

K “ zastávaniu sa práv“ a právnym bojom vedeným s plným nasadením je nevyhnutná nezávislosť advokátskeho stavu, u ktorej ako garant a ochranca má vystupovať Slovenská advokátska komora  ( ktorej predchádzajúci predseda JUDr. Viliam Karas sa medzičasom stal ministrom spravodlivosti, na ktorej stoličke vymenil inú advokátku Mgr. Máriu Kolíkovú, čo dokumentuje búrlivé politické otrasy doby). https://www.sak.sk/web/sk/cms/sak/profile

Plnenie poslaní v sebe zákonite nesie aj silný hodnotový náboj, ktorého sila je aj vo formálnom prejave. Preto sa aj historicky mladá samostatná slovenská advokácia ( prvý zákon o slovenskej advokácii po roku 1989 pod číslom 132/1990 Zb. bol prijatý dňa 27.04.1990) rozhodla v roku 2017 nadviazať na najlepšie tradície povolania aj prijatím symbolov slovenskej advokácie – erbom, slávnostnou kolanou a slávnostným talárom predsedu komory.

Tieto symboly rozširuje v roku 2023,  kedy sa dožíva 33 rokov od svojho „znovuzrodenia“ v nezávislom postavení od štátu, o hymnu slovenskej advokácie, ktorej skladateľom je advokát Dr. Štefan Fajnor.

Otec Štefana  Fajnora, Ján Fajnor, ktorý bol mäsiarom, a spolu s rodinou žili v Brezovej pod Bradlom, kde sa stal aj richtárom, si želal, aby sa jeho syn Štefan stal učiteľom. Preto synovi zaopatril už dosť opotrebovaný spinet, ktorý sa síce po krátkom čase rozpadol, ale láska Štefana Fajnora k hudbe zostala. Venovať sa jej začal ako pätnásťročný a dostalo sa mu prísnej výuky pod vedením nemeckého organistu evanjelickej cirkvi Volkmara Schuriga. Prvý vlastný klavír si mohol dovoliť až ako advokát v roku 1871, avšak popri malej praxi v Senici, len na splátky od viedenskej firmy Bétsi.  Senica, kde býval a praktikoval blízko budovy slúžnovského úradu,   bola v tom čase biednym slovenským mestečkom s prízemnými domami, v ktorom nebol ani len telegraf, dokonca i poštu vozili koňmo do Trnavy, kde bola i najbližšia železničná stanica. http://www.nasaadvokacia.sk/s_fajnor.html

Prvú vlastnú skladbu sa pokúšal skomponovať  už v roku 1860.

Vedeli ste, že Štefan Fajnor patrí popri Jánovi Levoslavovi Bellovi (1843-1936) k najvýznamnejším predstaviteľom slovenského hudobného romantizmu[10] ? Bol tiež spoluzakladateľom slovenskej piesňovej, klavírnej a zborovej tvorby 19. storočia[11].

K láske k hudbe viedol aj svoje deti, a jeho pravnučka, PaeDr. Gordana Daxnerová, ktorá sa profesionálne venuje hudbe ako učiteľka hudby, sa významnou mierou pričinila o výber tej správnej skladby z tvorby Dr. Štefana Fajnora, ktorá sa zhostí dôstojnej funkcie advokátskej hymny. Je ňou skladba “ Slovenské spievanky“, už v upravenej  verzii súčasného skladateľa slúžila ako jej predloha.

Na pamäť  vylúčenia slovenských študentov z lýcea v roku 1863. bol zložený “ Pochod požunských Slovákov“, pôvodne klavírna skladba neskôr Fajnorom rozpísaná pre mužský spevácky zbor, známa v jej úprave Karolom Pádivým pre dychový orchester, ktorá bola aj  v súčasnosti používaná pri slávnostných štátnych príležitostiach.

Štefan Fajnor vychoval viacerých skvelých advokátov, jedným z jeho koncipientov bol aj básnik Pavol Országh Hviezdoslav, ktorého slávny pseudonym „Hviezdoslav“, bol nápadom Štefana Fajnora. V tých časoch Fajnorova domáca často nariekala: „Mladý pán doktor Hviezdoslav píše básne a veľkomožný pán na nich robí hudbu – to je ale gazdovstvo!“[12].

Jeho tvorbu ovplyvnil Bedřich Smetana, Ferenc Liszt i Fryderik Chopin. Fajnor skladal klavírne a zborové skladby, komponoval na texty slovenských a českých básnikov, ale aj básnikov juhoslovanských. Fajnor zbieral a harmonizoval ľudové piesne, na krásu ktorých ho upozornil Samuel Jurkovič[13]. Vo svojej tvorbe nadviazal na vtedajšie folkloristické názory, tvoril umelú slovenskú hudbu na základe vonkajších  slovanských podnetov, aby potieral tendenčnú hungaristickú tvorbu[14].

Vo Fajnorovej tvorbe osobitné miesto zaujímajú pochody vytvorené na diela významných slovenských básnikov. Jeho pochody sú obdobou pochodov dobrovoľníkov v roku 1848 a ich cieľom bolo roznietiť slovenskú mládež k vlastenectvu[15]. Fajnor je i autorom pochodov Mor ho! na text Sama Chalupku, ktorý venoval svojmu školiteľovi, advokátovi Michalovi Mudroňovi  a Svätomartinského pochodu (1885) na text Pavla Országha Hviezdoslava. Fajnor komponoval i na diela ďalších básnikov. Zhudobnil báseň evanjelického farára Karola Kuzmányho Kto za pravdu horí (pôvodne Sláva šľachetným alebo Sláva statočným), ktorá po prvý raz vyšla v apríli 1848 v prílohe Slovenských národných novín Orol Tatranský.

Skomponoval i Modlitbu na text S. H. Vajanského; či Opustená u studienky, v ktorej zhudobnil báseň Viliama Paulíny-Tótha, kompozíciu Žiaľ (1875) – zhudobnenú báseň Pavla Országha Hviezdoslava. Je i autorom fugy na počiatok ľudovej piesne Nitra, milá Nitra a mnohých zborových skladieb pre mužské (napr. Dobrovoľnícka; Kukučka) i zmiešané zbory (napr. Žalospev), vytvoril i zbierku piesní so sprievodom klavíra Cimbal a husle, obsahujúcu  dvadsaťpäť zhudobnených básní Adolfa Heyduka (1835-1923) uverejnených v roku 1876. Fajnor svoju prvú verziu vytvoril v roku 1877, druhú prepracovanú v roku 1879. V prvej verzii bola zaradená i skladba pre miešaný zbor Slovenské spievanky[16].

Ale  tvoril aj tanečnú hudbu – polky, mazurky, quadrilly, ktoré boli nie len spoločenskými, ale aj vlasteneckými tancami a mohli nahradiť vtedy populárny  maďarský körtáncz a čardáš[17]. Je i autorom  mnohých klavírnych variácií (napr. Bojovník na text J. Kalinčiaka) a fantázií, často na podklade slovenskej ľudovej piesne.

Sám pán advokát  hral na husle, klavír a varhany, dirigoval, príležitostne koncertoval, zaoberal sa hudbou aj teoreticky a publikoval o nej.  Okrem toho bol aj nadšeným propagátorom diela Bedřicha Smetanu, udržiaval kontakty s predstaviteľmi českej hudby J. Vlčekom, bratmi Mrštíkovcami, či L. Kubom. V roku 1879 prednášal v Umeleckej besede v Prahe o slovenskej ľudovej piesni.

Hoci za jeho života vyšlo tlačou iba málo jeho diel, v súčasnosti je znovu objavovaný a jeho skladby sú stále hrávané. Hudobné dielo Štefana Fajnora je slovensky mäkké a nežné, melancholické a vážne – ťažiskom jeho hudby je melódia a jej dušou je duša národa[18].

Hoci dušou umelec, 40 rokov verne vytrval pri advokátskej praxi.

V časoch, keď nastúpil na túto dráhu, sa advokátmi  na Slovensku stávali najmä tí, ktorí sa pre toto povolanie rozhodli nie pre hľadanie vlastnej obživy, ale skôr pre cítenie potreby dať sa do služieb národa, hoci mnohí pochádzali z chudobných pomerov a otvorenie vlastnej advokátskej kancelárie bolo spojené s mnohými obeťami. Pre výkon advokácie, na rozdiel od iných právnických profesií v tom čase, nebola prekážkou slovenská národnosť.

Dnešného čitateľa možno prekvapí, že okrem kňazov a učiteľov, to boli práve advokáti, ktorí sa venovali kultúrnej a politickej práci pre národ. Aj Fajnor ako advokát plnil i národné poslanie a takto svoju prácu i chápal. Hájil svojich klientov v politických procesoch nie len proti fiškusom (dobový výraz pre prokurátorov, pozn. aut.), ktorí ich obžalovali, ale často aj proti samotnému súdu, ktorý zastával v prvom rade štátny záujem. To si Fajnor často uvedomoval, keď opúšťal po prehratých politických procesoch súdne siene a zrejme najťaživejšie, keď sa vzdal obrany Rumunov v memorandovom procese v Kluži v dôsledku porušovania práv obhajoby súdom. Bolo treba veľkú odvahu, silu a duševnú rovnováhu, aby slovenský advokát tých čias mohol chodiť z jedného prehratého politického procesu na druhý, od jednej inštancie k druhej s vedomím, že chráni síce spravodlivú vec, ale neuspeje ani keď je zákon na jeho strane[2].

Vo vlastnom advokátskom povolaní slúžili slovenskí právnici svojmu ľudu nie len v jeho obyčajných právnych veciach, ale aj v jeho politických procesoch ako obhajcovia, právni zástupcovia v sporoch peticionálnych (sporoch o platnosť poslaneckých mandátov), pri reklamáciách proti manipuláciám pri zápisoch slovenských voličov, pri predvolebných i povolebných perzekúciách, pre rôzne navymýšľané administratívne priestupky, či pri procesoch cirkevno-disciplinárnych, atď.

Fajnor často zastupoval prenasledovaných Slovákov v administratívnych konaniach vedených proti nim slúžnovským úradom. Fajnor spolu s ďalšími miestnymi slovenskými advokátmi – Cyrilom Horvátom (1864-1931) a Františkom Veselovským (1845-1917) podával sťažnosti i súkromné žaloby na slúžneho. Keď v roku 1901 vyhral voľby v Senici advokát Veselovský, spočiatku sa zdalo, že sťažnosti povedú k vyvodeniu zodpovednosti slúžneho, no nakoniec sa tak nikdy nestalo.

Štefan Fajnor však obhajoval predovšetkým vo viacerých politických procesoch vedených proti Slovákom. Obhajoval Jozefa Miloslava Hurbana pre článok v Cirkevných listoch a ďalších veciach („kriminálkach“) úmyselne vedených proti nemu, či Karola Salvu v jeho tlačovej veci[3]. Známy je tlačový spor Michala Boora a Jána Lešku[4] (1886) pre článok obžalovaných o národnostnej otázke obsahujúci citát z biblie „ako ovce sme hnaní na porážku“, ale aj tzv. Oroslánske procesy (1887-88) vedené na sedrii v Komárne, po ktorých bola Fajnorova obhajoba hodnotená tak, že „svojim vystúpením podmanil si komárňanské obecenstvo, prvý deň procesu nepriateľsky naladené, ale na konci úctivo ho zdraviace“[5].

Tzv. Veselovského proces (1904) bol vedený pre predvolebné vystúpenia obžalovaného advokáta, ktorý oslovil prítomných slovami „Ctení rodáci!“ a zdôraznil, že „panovník aj ministerský predseda sľúbili čistotu blížiacich sa volieb a tak je nádej, že ľud bude môcť svoju vôľu prejaviť ako aj to, že je v záujme ľudu progresívne zdanenie a dôsledné dodržiavanie národnostného zákona, ktoré umožní slovenčinu do života uviesť“. Korunným svedkom obžaloby bol slúžny Szále, ktorý doslovne aj po rokoch citoval obsah prejavov obžalovaného v zhode s obžalobou. O Fajnorovej záverečnej reči napísal Neutrager Zeitung: „Obránca Fajnor na historický rozbor odpovedal historickým rozborom a keď hovoril meritórne o veci, ako i o materiále svedkami poskytnutom, prednášal svoje dôvody pokojne, veľmi rozmysleno, kde tu satiricky, niekedy podvracajúc a štípajúc  fiškusa. Obranná reč trvala šesť hodín, do samého konca pútala pozornosť obecenstva, lebo Fajnor vždy hovorí zaujímave“. Veselovský bol nakoniec 6.2.1904 nitrianskou sedriou prekvapujúco spod obžaloby oslobodený, no na odvolanie kráľovského fiškusa prešporská súdna tabula rozhodnutie zmenila a rozhodla o vine Veselovského, ktorý potom nastúpil trest ročného štátneho väzenia vo Vacove a musel zaplatiť aj tisíc korún pokuty[6].

Fajnor obhajoval i v politickom procese proti Jánovi Valáškovi[7] (1901) a obhajoval i Svetozára Hurbana Vajanského pred senickým trestným súdom pre článok „Hyenizmus v Uhrách“, ktorý napísal po pohrebe svojho otca Jozefa Miloslava Hurbana, keď maďarskí žandári na príkaz slúžneho nechceli pripustiť k hrobu ani rodinu. Hájil aj kolegu advokáta Vendelína Kutlíka (1887) pred disciplinárnym súdom advokátskej komory obvineného, že „zvádzal slovenských študentov k panslavizmu“ a „navyše zabudol, že mu advokátsky diplom vystavila maďarská advokátska komora a preto je povinný byť maďarským vlastencom a takto ťažko poškvrnil česť a dôstojnosť advokátskeho stavu“.

K najznámejším Fajnorovým obhajobám však patril memorandový proces v Kluži a tzv. nitriansky politický proces s bratmi Markovičovcami a seniorom Čulikom.

Memorandovému procesu v Kluži (1894) predchádzalo Memorandum obsahujúce rumunské národné politické a kultúrne požiadavky určené panovníkovi. Ten však delegáciu Rumunov neprijal a vláda sa rozhodla zakročiť – bola podaná obžaloba na majiteľa tlačiarne, v ktorej bolo Memorandum vytlačené a na 25 členný výbor stojaci na čele hnutia Rumunov. Obžaloba ich vinila z toho, že obsahom memoranda „spáchali útok na platnosť a povinnú silu zákonov z r 1848 a 1868 o spojení Sedmohradska s Uhorskom, čím sa dopustili zločinu poburovania“. Medzi obžalovanými boli i desiati  advokáti. Vec prejednával porotný súd v Kluži v máji 1894, pojednávacia sieň bola plná novinárov z viedenských, budapešťských, bukurešťských, ale aj francúzskych, anglických, talianskych a nemeckých časopisov. Obhajobu prevzalo dvadsať advokátov zo všetkých kútov Uhorska. Zo Slovákov nimi boli Štefan Fajnor, Miloš Štefanovič a Matúš Dula. Maďarská tlač dlho pred začiatkom procesu volala po prísnom treste, počas procesu bolo v Kluži v pohotovosti vojsko i armáda, na uliciach sa demonštrovalo v prospech i neprospech obžalovaných. Všetci porotcovia boli maďarskej národnosti. V pojednávacej miestnosti bolo množstvo žandárov, obžalovaní žiadali viesť pojednávanie v ich materinskom jazyku. V štvrtý deň pojednávania predseda ostro vytkol obhajcom, že pojednávanie sťažujú, niektorým z nich uložil pokutu. Ostatní obhajcovia proti spôsobu vedenia pojednávania a pokutám protestovali, považujúc ho za  obmedzovanie obhajoby. Keď sa situácia nezlepšila, všetci obhajcovia sa ústami Miloša Štefanoviča obhajoby vzdali a z Kluže odcestovali. Obžalovaní boli odsúdení bez obhajcov na tresty väzenia až na päť rokov[8].

Pod názvom Nitriansky politický proces (1903) je známa trestná vec proti lekárovi Júliusovi Markovičovi, jeho bratovi advokátovi Rudolfovi Markovičovi a farárovi Ľudovítovi Čulíkovi. Obžaloba ich vinila z prečinu podnecovania proti národnostiam, ktorého sa mali dopustiť tým, že 22.9.1901 na zhromaždeniach pred voľbami, v ktorých kandidoval ako slovenský národnostný kandidát Rudolf Markovič, „prízvukovali vo svojich rečiach protizákonné ťažké utláčanie slovenskej národnosti, falošne predstavili správanie sa maďarstva  voči slovenskej národnosti, pričom tieto reči boli súce k tomu, aby slovenskú národnosť povzbudili k nenávisti proti Maďarom“. Rudolf Markovič mal vo svojej reči podľa obžaloby mimo iného voličom vravieť to, že „načo je nám maďaský jazyk, však vy tomu beztak nerozumiete, nám treba slovenské úradné listiny, predvolania a súdne výroky, lebo takto vy ani neviete, za čo platíte svoje krvopotné groše. Vláda šliape nohami zákon, Slovákov všade utlačujú, napriek tomu, že Jeho Veličenstvo podpísalo vyrovnanie a tento zákon vláda nedodržuje. Slobodno utláčať Slovákov? A predsa Slovákov utláčajú. I súdy vynášajú výroky v maďarskej reči, aby slovenský ľud nemohol vedieť, prečo ho súdia a trescú. Sobereme sa, aby sme potlačili Maďarov a aby prišli Slováci na vrch!“. Ostatní obžalovaní mali tieto slová potom vo svojich rečiach opakovať a schvaľovať.

Pojednávanie sa začalo 26. 1. 1903 pred senátom nitrianskej sedrie. Proces prežívala celá Nitra, písali o ňom všetky noviny a ľudia si predávali vstupenky do pojednávacej siene. Záverečné reči nasledovali po týždni výsluchov. Popoludní od pol štvrtej dostal slovo Fajnor, ktorý rečnil až do večera. Vo svojej reči poukázal na historický vývoj národností Uhorska, ich ústavné práva a rovnosť, poukazoval na to, že v zásade žiaden zo svedkov nepotvrdil bez výhrad obsah obžaloby, rozoberal obsah výpovedí jednotlivých svedkov, poukazoval na ich nedôveryhodnosť, vzdialenosť, v ktorej sa nachádzali od rečníkov na zhromaždeniach, poukazoval na podmienky trestnej zodpovednosti. Obžalovaným boli uložené tresty väzenia i peňažné tresty. Fajnor podal odvolanie, na základe ktorého bol rozsudok sedrie zrušený a všetci obžalovaní boli oslobodení[9]. Bol to jeden z mála úspechov Slovákov v politických procesoch.

Každopádne (aj) Fajnora vystihujú slová budapeštianskeho advokáta Ľudovíta Králika (1849-1913): „Niet skvelejšieho zjavu, než keď advokát bojuje za život svojho klienta, alebo keď v obrane spoločenského poriadku ujíma sa obrany osobnej slobody, slobody tlače, zhromažďovacieho práva“[2]. Fajnorov životopisec Štefan Janšák nazval Fajnora „rytierom zákona“[3].

Ako advokát si vybudoval povesť neohrozeného bojovníka za práva svojich klientov najmä vo veciach, v ktorých sa protivil uhorskej národnostnej politike. Ale verným zastupovaním  slovenského ľudu si vyslúžil  u „vrchnosti“ aj povesť nebezpečného „pansláva“. V deň jeho pohrebu sa na senickom cintoríne zhromaždili predstavitelia slovenskej inteligencie. Počas obradu prišiel na cintorín slúžny Szále s niekoľkými žandármi, ktorí na jeho pokyn s nasadenými bodákmi začali rozháňať zhromaždených. Nekrológ v Národných novinách pripomína Fajnora ako „muža, ktorý sa stal obrancom preháňaných, žalovaných, väznených a bitých politickou intrigou“[19].

Rok po pohrebe, 20.8.1910, sa zišlo sa pri Fajnorovom hrobe mnoho priateľov, aby mu odhalili pomník postavený z ľudovej zbierky. Zhromaždenie bolo znova rozohnané žandármi. Na náhrobnom kameni Štefana Fajnora ostali však vytesané verše jeho koncipienta Pavla Országha Hviezdoslava:

„Pravdu hájil, krivdu bil,

vzorný v službe rodu vždycky,

 z jeho zvukov piesne vil,

tak si z vážnych, z hravých chvíľ,

život skladal harmonicky.“[20]

P.S.

Ako advokát z Lučenca nemôžem nespomenúť, že koncipientom Dr. Štefana Fajnora bol aj advokát Dr. Ľudovít Bazovský ( 1872-1958), ktorý pôsobil ako advokát v Lučenci a oženil sa s dcérou Dr. Štefana Fajnora Boženou Hermínou Fajnorovou.

[1] JANŠÁK, Š.: Život Štefana Fajnora. Kultúrne-historický obraz. Bratislava, Bibliotheka, 1935, str. 190 a nasl.

[2] Tamže, str. 203 a nasl.

[3] Traja bojovníci evan. a v. církve a národa slovenského v senioráte nitrianskom. Reči povedané dňa 27. mája 1926 pri odhalení obrazov troch výtečníkov: Jána Lešku, Štefana Fajnora a Michala Kútzkeho. Myjava, Daniel Pažický, 1928, str. 16.

[4] JANŠÁK, Š.: Život Štefana Fajnora. Kultúrne-historický obraz. Bratislava, Bibliotheka, 1935, str. 157 a nasl.

[5] Tamže, str. 157 a nasl.

[6] Tamže, str. 185 a nasl.

[7] Tamže, str. 213.

[8] K tomu viac aj: JANŠÁK, Š.: Život Štefana Fajnora. Kultúrne-historický obraz. Bratislava, Bibliotheka, 1935, str. 172 a nasl.

[9] MARKOVIČ, J.: Nitriansky politický trestný process. Turčiansky sv. Martin, 1903.

[10] GODÁR, V.: Piesne Štefana Fajnora. In.: Štefan Fajnor: Cymbál a husle. Piesne pre hlas a klavír. Hudobné centrum, 2015

[11] OREL, D.: Štefan Fajnor, slovenský skladateľ (1844-1909). Bratislava, Učená spoločnosť Šafárikova, 1935, str. 6.

[12] Tamže, str. 13.

[13] Tamže, str. 8.

[14] Tamže, str. 13.

[15] Tamže, str. 21.

[16] Tamže, str. 33.

[17] Tamže, str. 19.

[18] Tamže, str. 42.

[19] Nekrológ za Štefanom Fajnorom. Národne noviny, č. 50, ročník 1909.

[20] Traja bojovníci evan. a v. církve a národa slovenského v senioráte nitrianskom. Reči povedané dňa 27. mája 1926 pri odhalení obrazov troch výtečníkov: Jána Lešku, Štefana Fajnora a Michala Kútzkeho. Myjava, Daniel Pažický, 1928, str. 21.

[