Financovanie RTVS – výzva roka 2023

Na tému zrušenia tzv. koncesionárskych poplatkov sa rozprúdila prekvapujúco zaujímavá a relatívne rozsiahla odborno-politická debata. Základná a zásadná otázka znie, či je alebo nie je plánované a odsúhlasené zrušenie tzv. „koncesionárskych“ poplatkov (niekedy nazývané aj ako výstup tzv. „zásuvkového zákona) priamo občanmi a firmami od 1. júla 2023 správne rozhodnutie? Je vhodné zamyslieť sa nad touto otázkou, aj keď je momentálne tento návrh blokovaný prezidentkou (nie priamo návrh, ale prezidentka vrátila súvisiaci zákon, v rámci ktorého sa tento návrh nachádza).

Vzhľadom na všetky okolnosti ide skôr o rozhodnutie, ktoré ide proti aktuálnym trendom v zahraničí. Nedá sa však povedať, ako tvrdia viacerí kritici, že ide nevyhnutne o zásadne zlé rozhodnutie. Rozhodujúce bude, akou formou sa nastaví pravidelné financovanie RTVS, a teda najmä do akej miery budú pravidlá financovania brániť nežiaducim politickým vplyvom a súčasne zaručovať dlhodobo stabilné financovanie RTVS. Tejto otázke sa venujem ďalej v texte, kde o.i. rozoberám základné možnosti financovania médií verejnej služby. Náhla zmena prináša aj možnosť poučiť sa zo skúsenosti iných a byť kreatívny pri novej forme financovania RTVS, ktorá by bola spoločensky akceptovateľná, svojou výškou dostatočná a zaručovala by aj nezávislosť RTVS.

Ako vznikla myšlienka zmeniť financovanie RTVS?

Hoci prvé reakcie komentátorov, politikov, aj analytikov na toto rozhodnutie boli skôr opačné, t.j. negatívne, každý, kto si prečítal zápisnice z posledných zasadnutí Rady RTVS v decembri 2022, alebo kto sa na týchto zasadnutiach zúčastnil, musel pochopiť, že situácia ohľadne financovania RTVS je dlhodobo kritická. Inými slovami, systém financovania tak ako je nastavený, nefunguje normálne už najmenej desaťročie. Pod jeho nedostatočným fungovaním mám na mysli to, že manažment RTVS má limitované možnosti rozvoja RTVS a dokonca už aj obnovy technológií.

Samotná myšlienka zrušenia poplatku sa zjavila vo volebnom programe SaS už v roku 2010. Strana SaS vtedy navrhla zrušiť tzv. koncesionárske poplatky. Tomu malo predchádzať vyčíslenie nákladov na prevádzku médií verejnej služby na základe auditu. Následne sa malo určiť percento HDP, ktoré by pokrylo oprávnené náklady. Navrhované riešenie bolo schválené o dvanásť rokov neskôr, koncom roka 2022, ako súčasť kompromisu pri schvaľovaní štátneho rozpočtu, a ako dosť bizarná súčasť pozmeňujúceho návrhu k novele zákona o dani z osobitnej stavby (pozastavené prezidentkou). Zmena bola odôvodnená aj tým, že výber poplatkov/dane je údajne nespravodlivý a neetický, keďže zaväzuje občanov prispievať na médiá verejnej služby bez ohľadu na to, či ich služby využívajú.

Ako vznikla platba za RTVS?

Skúsme si ale najprv odpovedať na otázku, prečo tento poplatok kedysi vznikol a aký má význam dnes. Poplatok vznikol ako súčasť financovania novej celospoločenskej služby – najprv rozhlasového vysielania, potom televízneho vysielania. Hoci malo ísť o službu poskytovanú štátom (súkromné televízne vysielanie nebolo v mnohých európskych krajinách umožnené dlhé desaťročia), asi sa predpokladalo, že kto bude mať zdroje na prijímač (spočiatku relatívne drahý bol najmä televízny), bude mať financie aj na súvisiace poplatky. Analógiu môžeme vidieť (v našich podmienkach s neskorším) spoplatnením používania diaľnic. Riešenie bolo spočiatku jednoduché a identické – vyberaný poplatok sa vzťahoval (iba) na každého užívateľa rozhlasového a televízneho vysielania, čo v praxi bolo definované ako vlastník („koncesionár“) rozhlasového alebo televízneho prijímača. V našich podmienkach sa toto chápanie užívateľa v posledných desaťročiach transformovalo na každého, kto používa elektrickú energiu (preto označenie „zásuvkový zákon). V tomto zmysle išlo skutočne o transformáciu poplatku na daň, ako to tvrdí R. Sulík. Išlo o to, že viacerí šetrní občania – tzv. čierni poslucháči a diváci – zistili, že nemusia platiť za službu, ak sa budú tváriť, že nevlastnia prijímač. Iní odmietali platiť z politických alebo iných dôvodov. Čo sa stalo ďalej na Slovensku? Poplatok sa zmenil na daň, aby sa odstránili neplatiči, kedže ich efektívna kontrola bola veľmi komplikovaná až nemožná. Tiež sa situácia zmenila tak výrazne, že takmer každý vlastnil rozhlasový a televízny prijímač. Ďalej však na jednej strane nebola veľká politická ochota dostatočne často prispôsobovať výšku poplatku (zmeneného na špecifickú daň) rastúcej životnej úrovni (a teda aj platom, technológiam, novým programom, atď), ale ani inflácii. Nejaké zvýšenia boli, ale malé a oneskorené. Na druhej strane, postupne celé skupiny obyvateľstva dostali výnimku z platby alebo zľavy („daňové úľavy“). Naopak, v poslednej fáze začali povinne platiť „dane“ aj firmy. Súčasne súkromné médiá si vybojovali – do istej miery opodstatnene – že médiá verejnej služby mali len malý nárok na reklamu. Výsledok mohol byť očakávaný – kým kedysi „koncesionárske“ alebo „zásuvkové“ poplatky tvorili väčšinu príjmov, dnes sa podieľajú len asi na trochu viac ako polovici celkových príjmov RTVS (závisí to aj od spôsobu výpočtu). Výsledok je tristný, ako uvidíme na základe zhrnutia diskusie Rady RTVS k tejto otázke.

Ako vidia túto tému inštitúcie RTVS

Kedže viacerí autori sa zapájajú do diskusie bez znalosti faktov, stojí za to si najprv uzrejmiť, aká je finančná situácia RTVS v súčasnosti, a aký bol minulý vývoj a aké sú budúce očakávania. K rozpočtu RTVS majú čo povedať dve inštitúcie RTVS – okrem, samozrejme, generálneho riaditeľa RTVS a manažmentu. Sú to Rada RTVS a Dozorná komisia.

Zápisnice Rady RTVS č.25 a č.26 z decembra 2022 prezrádzajú, že dozorný orgán ako aj manažment RTVS vidia finančné zabezpečenie RTVS ako dlhodobý, zhoršujúci sa, a súčasne zásadný problém. Napríklad podľa manažmentu RTVS, „najväčším obmedzením sú v súčasnosti financie a nejasná ekonomická situácia.“ Čiže problémom nie sú politické tlaky (či dokonca vládna propaganda šírená tzv. médiami verejnej služby) ako je tomu v Maďarsku či v Poľsku.

Rada RTVS v Uznesení č. 262/2022 uviedla, že rozpočet RTVS na rok 2023 je vysoko rizikový. „Pokrýva síce základné požiadavky verejnoprávneho vysielateľa pri zachovaní súčasného počtu programových služieb, avšak za cenu výrazných reštrikčných opatrení v oblasti výroby programu a bez možnosti akýchkoľvek investícií, čím sa prehlbuje dlh v tejto oblasti. Opätovne (už od roku 2013) upozorňuje na nevyhovujúci model financovania RTVS, na absenciu systémových krokov v riešení pretrvávajúcej situácie zo strany štátu, čo konštatovala aj záverečná správa o výsledku kontroly NKÚ SR v RTVS v roku 2021. Riešenie finančnej situácie RTVS formou čiastkových kompenzačných príspevkov je neudržateľné a ohrozuje nezávislosť verejnoprávneho vysielateľa.“

Členka rady D. Vašinová spomenula, že sa dlhodobo znižujú príjmy RTVS. Naposledy malo  ísť o o 21 miliónov € menej ako to bola výška rozpočtu v roku 2021. Člen rady M. Kákoš poznamenal, že „kľúčovou ostáva do budúcna otázka adekvátneho financovania. Bez vyriešenia tohto bazálneho problému si rozvoj RTVS ťažko dokážeme predstaviť.“ Ďalej Kákoš uviedol, že Analýza súčasného stavu financovania Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu z roku 2004 tvrdila, že len vtedajšia STV (bez rozhlasu) by potrebovala približne 100 mil. €. Aj ďalší člen rady, J. Balaščák tiež považoval za najzásadnejšiu otázku financií. Podľa Balaščáka,:„ak sa nepodarí vyriešiť systémové financovanie inštitúcie, tak bude verejnoprávny vysielateľ musieť výrazne zasiahnuť do programovej ponuky – v najpesimistickejšej podobe obmedzením programov len na zákonom stanovený rozsah, teda na dva televízne a štyri rozhlasové okruhy. Nároky, kladené na moderného verejnoprávneho vysielateľa, sú však presne opačné. Nie redukcia programových služieb, ale naopak ich rozširovanie, zlepšovanie, špecializácia, pridávanie užívateľských funkcionalít. To si vyžaduje investície, inovácie, progresívne riešenia. Koncepcia v tomto zmysle vecne pomenúva čoraz viac sa roztvárajúce nožnice medzi finančnými možnosťami a definovanými úlohami, cieľmi a ambíciami nového vedenia RTVS. V prípade spravodajstva sa čitateľ koncepcie na jednom mieste dočíta, aké má RTVS v tejto oblasti ambície a ciele, ale súčasne dostane aj informáciu o aktuálnom stave zázemia, ktoré vyúsťuje do konštatovania, že požiadavky, ktoré sú kladené na spravodajstvo RTVS v súčasnosti sú neprimerané možnostiam.“

Člen rady J. Uličiansky akoby prepadol až depresii: „Máločo sa mi v poslednom období čítalo tak ťažko, ako materiál, ktorý Rade RTVS predložil súčasný generálny riaditeľ Ľuboš Machaj. ….Problém je v tom,….. že mám pocit, že sledujeme ťaživú reality show typu Survivor, v ktorej ide iba o to, čo všetko sa ešte dá prežiť a aké prekážky je možné postaviť pred protagonistov, ktorí vyhrali náročný konkurz a odhodlali sa vstúpiť do nepriateľskej džungle. ….Je zrejmé, že pri súčasnej legislatíve, ktorá riadi financovanie RTVS sa čokoľvek, čo ide nad rámec „nevyhnutnosti“, bude dať iba ťažko realizovať. ….. A to iba preto, že financie, potrebné na ich uskutočnenie tečú už dlhé roky …. kamsi inam. Pritom technologické napredovanie výroby v televízii a v rozhlase, zabezpečenie obsahovej náplne programových služieb a troch nových kreatívnych centier sa bez navýšenia finančných zdrojov pre RTVS nedá reálne uskutočniť. A kde sú zdroje na „prežitie“ kvalitných zamestnancov všetkých profesií, nevyhnutných na zabezpečenie funkčnosti a zmysluplnosti tejto organizácie?“

Podobný názor ako Rada RTVS mala aj Dozorná komisia:„Vyše 20 miliónový pokles príjmov oproti roku 2022, neochota kompetentných orgánov riešiť chýbajúce kompenzácie za výpadky príjmov za služby resp. neriešenie kompenzácie za vyvolané náklady zo zákona o mediálnych službách, ako aj dlhotrvajúce rokovania o podobe a výške zmluvy so štátom na nasledujúcich päť rokov bez dosiahnutia zvýšenia finančného príspevku.“

V tejto súvislosti je zaujímavé, že generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj nesúhlasil so zrušením spolufinancovania RTVS priamo občanmi. Podľa Machaja, „..zrušenie koncesií potrebuje dôslednú odbornú analýzu a diskusiu o dopade takéhoto riešenia na ďalšiu existenciu verejnoprávneho vysielateľa. Vždy som bol zástancom koncesií a považujem ich stále za garanciu nezávislosti RTVS.“(topky.sk, 22.12.2022 09:56).

Podobne argumentoval Igor Gallo, predseda Rady RTVS. Podľa Galla, hoci ide o legitímnu úvahu, v aktuálnom kontexte bez predchádzajúcej odbornej diskusie a detailov je to zbytočné politické dobrodružstvo (Denník Štandard, 21. decembra, 09:58).

Ako to vidia komentátori, politici a analytici

Ako som už spomenul, medzi komentátormi a analytikmi, ktorí sa vyjadrili na túto tému, prevláda(la) skepsa. Ján Füle, bývalý predseda SSN, tvrdil, že vláda „fakticky zoštátnila RTVS“ (Sme, 26.12.2022). To, samozrejme,  nie je zatiaľ pravda (ako som už uviedol, závisí to od konečného nastavenia financovania). Súčasne však, napriek tomu, že vie, že rozpočet je (dlhodobo) „napätý“, Ján Füle neponúkol žiadne funkčné riešenie.

Podobne, bývalá poslankyňa Gabriela Rothmayerová sa domnievala, že SaS vyšla v ústrety zamestnávateľom, čiže podnikateľom. Okrem toho vyjadrila svoje pochybnosti o súčasnej objektivite RTVS, a to ešte viac do budúcnosti v rámci nových podmienok financovania (noveslovo.eu, 27.12.2022). Ani v tomto príspevku sme nenašli indíciu ako riešiť financovanie RTVS.

Súčasná politička Zora Jaurová (PS) (Denník N, 24.12.2022) kritizovala nesystémovosť prijatia zmeny a tiež sa odvolala na „všeobecný odborný konsenzus a množstvo analýz“ že „ koncesie, licenčné poplatky či istá forma osobitnej priamo alokovanej dane sú  sú najlepším a najefektívnejším spôsobom financovania verejnoprávnych médií.“ Jaurová podčiarkla širší význam médií verejnej služby a súčasne súhlasila s Rothmayerovou, že týmto nápadom chcel R. Sulík trochu pomôcť podnikateľom.

Richard Sulík, predseda strany SaS, ktorá stála za touto myšlienkou, odpovedal na námietky niektorých kritikov komentárom v Denníku N (27.12.2022). Vymenoval tri podmienky, ktoré považoval za nevyhnutné pre „skutočnú nezávislosť a riadne fungovanie (čo zďaleka nie je to isté ako nezávislosť)“ RTVS. Ide o tieto požiadavky: „efektívne a solidárne financovanie, od vlády nezávislé vedenie RTVS a automatická valorizácia.“Až na spôsob voľby vedenia RTVS, kde Sulík pripustil nedostatky, ostatné výhrady kritikov R. Sulík odmietol. Medzi kritikov, ktorých citoval R. Sulík, patrí aj analytička Marína Urbaníková. Urbaníková napísala, že „z viacerých dôvodov ide o zlý nápad, ktorý priamo ohrozuje nezávislosť RTVS.“ (Denník N, 23.12.2022). Urbaníková súčasne pripustila, že financovanie RTVS je „ dlhodobo problematické, pretože je celkovo poddimenzované, dlhodobo neudržateľné a navyše závislé od politickej moci.“

Prvým argumentom v prospech udržania súčasného financovania je podľa Urbaníkovej „kľúčový význam“ RTVS „pre verejnú diskusiu o spoločných problémoch“ ako „spoločenskej hodnoty, na ktorej by malo záležať všetkým.“ Je fakt, že RTVS začala v posledných rokoch prinášať ideologicky rôznorodé diskusné programy (napr. Do kríža). Otázkou však je, do akej miery práve tu prebieha nejaká celospoločenská diskusia (nejde skôr o ideologicky uzavreté kluby?), kde vlastne prebieha (nepresunula sa už na sociálne siete?), a aký je jej vplyv či význam (možno okrem volebných období).

Druhým dôvodom nevýhodnosti zmeny financovania podľa Urbaníkovej je, že okrem väčšieho vplyvu na financovanie by takto, podľa nej, politici mali naďalej aj vplyv na výber riaditeľa. Urbaníková tvrdí, že „nepodarilo (sa) voľbu generálneho riaditeľa odpolitizovať.“ Spätný pohľad nepotvrdzuje, žeby samotný spôsob výberu riaditeľa (či už priamo v parlamente, alebo cez Radu RTVS, predtým prostredníctvom Rady STV a Rady SRo) prinášal nevyhnutne zásadný rozdiel v nezávislosti riaditeľa. Mali sme tak aj onak volených riaditeľov, a niektorí boli servilní, iní kládli odpor, alebo jednoducho mali to šťastie, že neriešili veľké politické tlaky. Poslední dvaja riaditelia (súčasný Ľ. Machaj a predcházajúci J. Rezník) vykazovali, resp. zatiaľ vykazujú vysokú mieru schopnosti konať nezávisle). To, že niekedy to niektoré médiá interpretujú odlišne, je vec názoru.

Na záver Urbaníková pripúšťa, že existuje aj priame financovanie médií verejnej služby v Európe. V jej inak fundovanom príspevku nenachádzam návrh riešenia, skôr apológiu súčasného nevyhovujúceho stavu.

Aké riešenia financovania sa navrhujú?

Všeobecné parametre riešenia sú – nárokovateľný príspevok zo štátneho rozpočtu v zákonom stanovenej výške (uvádza sa 0,15% HDP), ktorý sa bude každoročne valorizovať o mieru inflácie. Príspevok sa má poskytovať do 31. januára príslušného kalendárneho roka.

Bývalý poslanec z SaS Martin Poliačik poukázal na chýbajúce vyčíslenie reálnych nákladov na chod RTVS, ktoré malo vychádzať z pôvodne plánovaného auditu (topky.sk, 23.12.2022 15:30). Kedže však v praxi všetky orgány RTVS potvrdzujú tristnú finančnú situáciu RTVS, je zrejmé, že audit ani nie je potrebný. Koniec koncov, oba spomínané orgány RTVS by mali mať dostatočne presný a dôkladný prehľad o finančnej situácii RTVS.

Aké sú riziká navrhovaného riešenia?

Podľa R. Sulíka zámerom je, aby RTVS bola od roku 2024 financovaná napríklad percentom posledného známeho HDP, pričom ako číselný údaj sa uvádza 0,15 percenta HDP. R. Sulík prepočítal, že napríklad 0,15 percenta HDP z roku 2022 predstavuje približne 180 miliónov eur. To je skutočne o niečo viac ako je rozpočet na rok 2023, ktorý ale zase bol ale o viac ako 21 miliónov eur nižší, ako bol rozpočet na rok 2021.

Dôležité a pozitívne je, že by malo ísť o ústavný zákon, prijatý ústavnou väčšinou 90 hlasov.

Domnievam sa, že pri automatickej valorizácii R. Sulík zabudol na možnosť, že HDP môže aj klesať. Preto by mal navrhovaný zákon riešiť túto ekonomickú výzvu napríklad zaručením minimálnej nominálnej výšky financovania RTVS, t.j. najmenej na základe financovania z predošlého roka (alebo napríklad priemeru posledných x rokov zvýšeného o nejaký koeficient) a súčasne valorizácia by mala zohľadňovať mieru inflácie, ktorá, ako vidíme práve teraz, môže nadobudnúť nečakanú výšku.

Ďalej, podľa mňa, financie by nemali byť priamym transferom z ministerstva financií, ale malo by sa to riešiť tak, aby ministerstvo financií nemalo možnosť do tohto procesu zasahovať. Pripomínam, že v 1990-tych rokoch jeden minister kultúry blokoval peniaze pre Slovenský rozhlas, ktorého vysielanie sa vtedy javilo ako politicky príliš kritické. Podmienkou uvoľnenia financií bolo „uvoľnenie“ jednej konkrétnej osoby. Bohužiaľ, cieľ sa ministrovi vtedy podarilo dosiahnuť. V tejto súvislosti je preto zaujímavý návrh Petra Abraháma, bývalého podpredsedu Rady pre vysielanie a retransmisiu (dnes Rada pre mediálne služby), ktorý volá po vymáhateľnosti transferu pod hrozbou zosobnených sankcií. Podľa Abraháma, „Nahradenie koncesií napojením na štátny rozpočet bez sankcie je skutočným ohrozením RTVS. Nielen jej nezávislosti ale samotnej existencie.“ (Topky.sk, 29.12.2022).

Ako sú médiá verejnej služby financované inde?

Existuje niekoľko alternatív financovania médií verejnej služby, vrátane ich rôznych kombinácií. Tzv. koncesionársky poplatok je stále najväčším zdrojom príjmov (v priemere 60%) väčšiny médií verejnej služby v Európe. To bol aj náš princíp financovania médií verejnej služby až do zmeny financovania krátko po páde komunizmu.

Špecifická daň za domácnosť (de facto náš súčasný systém) bola zavedená v roku 2013 v Nemecku a v roku 2019 vo Švajčiarsku.

Reklama je súčasťou financovania médií verejnej služby, ale nikde netvorí hlavný zdroj príjmov. Podobne ako to je u nás, skôr je tendencia určiť maximálny podiel reklamy na celkových príjmoch.

Alternatívne dane, spolu s vládnymi dotáciami, sa podieľajú na financovaní médií verejnej služby v Španielsku alebo v Thajsku. Tieto dane pochádzajú zo zdanenia súkromných médií, telekomunikačných spoločností a platobných spoločností (Španielsko), alebo z daní vybraných od tabakových spoločností a výrobcov liehovín (Thajsko).

Priame cielené zdanenie za účelom financovania médií verejnej služby predstavuje ročné zdanenie. Môže mať rôzne formy. Tento model financovania je čoraz populárnejší. Napríklad vo Fínsku závisí od príjmu a má maximálnu výšku 163 eur. Dôležité je, že táto daň nie je súčasťou štátneho rozpočtu. Podobne aj Švédsko zaviedlo príspevok (v podstate daň) pre médiá verejnej služby z ročného príjmu v maximálnej ročnej výške približne 130 eur. Švédsky model zvýhodňuje jednočlenné domácnosti. Naposledy podobný spôsob financovania prijalo minulý rok Dánsko.

Priame vládne alebo federálne financovania je síce potenciálne rizikové, a skôr typické pre štátne médiá (napríklad v Číne), ale nedá sa povedať, že by nemohlo fungovať v rámci demokratických krajín. Novozélandský rozhlas je financovaný štátom, ale tieto peniaze tečú nepriamo, cez tzv. kráľovskú základinu. Estónsko financuje svoje médiá verejnej služby priamo štátom, ale napriek tomu sa mu darí udržiavať ich nezávislosť pomocou určenej kontrolnej štruktúry. Pri zachovaní financovania priamo štátom pomáha, ak je zákonom zaručené financovanie na dlhšie obdobie, t.j. napríklad na tri roky.

Novinkou v rámci financovania programov pre verejnosť je predplatné. Predplatné zaviedli BBC a ITV pre online video vysielanie (obsahom podobné ako Netflix) Britbox v roku 2019.

Záver

Rozhodnutie zmeniť financovanie RTVS bolo výsostne politické, a bolo tiež prijaté narýchlo bez politickej či odbornej diskusie. Zmena alebo úprava financovania RTVS je nutná, o tom niet pochýb. Súčasný systém nefunguje. Výrazné zvýšenie tejto špecifickej „dane“ v súčasných už aj tak napätých podmienkach je asi spoločensky neúnosné.

Paradoxne, spôsob financovania, ktorý je u nás momentálne platný, pripomína vo veľmi hrubých rysoch zmeny, ktoré v posledných rokoch po dlhých debatách prijali viaceré škandinávske krajiny – daň podľa príjmu (u nás oslobodenie od platby alebo zľavy) do určitej maximálnej výšky (u nás de facto fixná suma, ale výrazne nižšia) a systém financovania, ktorý má Nemecko a Švajčiarsko (domácnosti).

Ak už ideme (staro)novou cestou – čo samo osebe nemusí byť zlé – navrhujem, aby financovanie RTVS bolo stanovené okrem percenta z HDP aj v minimálnej nominálnej výšky financovania, t.j. najmenej na základe financovania z predošlého roka (alebo napríklad podľa priemeru posledných x rokov zvýšený o nejaký koeficient) a súčasne valorizácia by mala zohľadňovať mieru inflácie. Ďalej, ministerstvo financií by nemalo mať možnosť do tohto procesu zasahovať. Mohlo by sa to stanoviť napríklad tak, že tieto platby by garantovala Národná banka Slovenska (alebo nejaká iná nezávislá inštitúcia), ktorá by ich spätne dostávala preplatené od ministerstva financií. Národná banka Slovenska (NBS) by bola ústavným zákonom zaviazaná poskytovať tieto financie (či už formou pôžičky alebo inak) najmenej tri roky bez ohľadu, kedy by ministerstvo financií preplatilo tieto transfery. V prípade porušenia tohto záväzku zo strany NBS by išlo o závažné porušenie povinností a zakladalo by to povinnosť Bankovej rady NBS odvolať guvernéra NBS z funkcie. V prípade ministerstva financií, obštrukcie v tomto smere by mohli byť tiež riešené nejakou formou povinnej sankcie – napríklad zo strany NBS, alebo zo strany parlamentu.

Okrem toho by sme mohli ponechať do určitej výšky aj reklamu a sponzoring. Zaviesť by sme mohli aj povinné príspevky (percento zo zisku alebo z daní?) od telekomunikačných spoločností, veľkých súkromných vysielateľov (o niečom podobnom sa už diskutovalo v parlamente, hoci v inom kontexte), veľkých sociálnych sietí a internetových hráčov (Facebook, Google resp. Alphabet, atď), prevod finančných sankcií udelených Radou pre mediálne služby v prospech RTVS a nie spätne štátu, atď. Všetky tieto a ďalšie príjmy by boli určené na rozvojové aktivity a obnovu technológií a údržbu respektíve rekonštrukciu budov, atď – to by vylúčilo ich vplyv na dennodennú činnosť RTVS. Samozrejme, niektoré tieto návrhy sú netradičné, a možno aj nezrealizovateľné v rámci súčasne platných zákonov.

P.S. Skrátená verzia tohto komentára bola publikovaná v denníku Pravda, 9.1.2023