Na začiatku 20. storočia bola najväčším slovenským mestom Budapešť (o knihe Slovenské storočie)

Slovenky a Slováci v Uhorsku

Slovenskí národovci v roku 1861 predložili cisárovi Františkovi Jozefovi I. koncept Slovenského okolia, samostatného slovenského územia v rámci monarchie. Hlavné mesto mala byť Banská Bystrica. Nitra bola zavrhnutá kvôli silnému vplyvu Maďarov v meste. Prešporok a Banská Štiavnica kvôli silnej germanizácii. Až neskôr sa začalo hovoriť o Martine, kde však vtedy žilo len 3500 ľudí. Cisár sa tým preto odmietol zaoberať a uhorské úrady tiež.

V Martine sa okrem kultúrneho rozkvetu rozvíjalo aj nacionálne presvedčenie o nadradenosti čistej, dedinskej slovenčiny nad skazenou, mestskou maďarčinou. Ak ste si na stanici vypýtali lístok na vlak v slovenčine, tak ste za trest ostali sedieť doma.

Na prelome 19. a 20. storočia bola Budapešť najväčším slovenským mestom, žilo tam 50 000 Slovákov a Sloveniek. V roku 1919 bol podľa Kosatíka ,,najväčším slovenským mestom vo svete“ Pittsburgh, kde vtedy žilo 40 000 slovenských imigrantov, plus ich potomkovia.

Až v roku 1901 sme mohli prvý krát v dejinách voliť slovenskú politickú stranu – SNS.

Strana SNS sa na začiatku 20. storočia riadila starým Memorandom slovenského národa z roku 1861. Podľa neho by sa politického života mohlo zúčastňovať len zhruba 6 percent vzdelaných, alebo majetkovo privilegovaných jedincov, ktorí už mali na Slovensku volebné právo aj pred rokom 1914. SNS do budúcnosti neplánovala rozširovanie volebných práv na zvyšok obyvateľstva. V československom štáte sa v roku 1920 do volieb mohli zapojiť všetci občania nad 21 rokov bez ohľadu na vzdelanie a majetok.

Prvá svetová vojna a formovanie ČSR

Vavro Šrobár očakával v druhej polovici roku 1914, počas prvej svetovej vojny, rýchle víťazstvo a obsadenie Slovenska cárskym Ruskom, ktoré bolo len pár desiatok kilometrov za Tatrami.

Milan R. Štefánik bol otcom myšlienky vytvorenia československých légií.

Na Wilsonov koncept práva na sebaurčenie národov sa SNS pozerala podozrievavo, či nejde o nejaký liberálny podvod.

30. mája 1917 zaznela prvýkrát v ríšskej rade požiadavka českých poslancov, aby bol v rámci habsburskej monarchie obnovený český štát mimo svojich historických hraníc, rozšírených o územie Slovenska. Bolo to prvýkrát v dejinách, kedy sa Česi vyjadrili pre spojenie so Slovenskom. Vo Viedni toto vyhlásenie vyhodnotili ako fatálnu chybu. Federalizácia monarchie bola komplikovaná, možno by mohlo existovať osamostatnené Česko. No Slovensko sa bez súhlasu Budapešti, ktorý by nedostalo, nemohlo vymaniť z uhorskej časti monarchie smerom na západ.

V prípade prevzatia moci na Slovensku, mal Šrobár v roku 1917 k dispozícii, horko ťažko 50 až 60 ľudí, potrebných ich bolo tisíce (úradníkov, policajtov, atď.).

Bez českých silových zložiek by sme nemohli v roku 1918 ustanoviť žiadny štátny celok na našom území mimo maďarskej správy.

„Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Známy citát Andreja Hlinku, o ktorom podľa Kosatíka neskôr uštipačné jazyky hovorili, že prekročil svoje kompetencie kňaza, lebo manželstvo je podľa katolíckej ideológie nerozlučiteľné. Podľa Kosatíka bol Andrej Hlinka určujúcim aktérom česko-slovenského zblíženia počas posledných mesiacov „veľkej vojny“. O Slovensko sa preťahovala Budapešť s Prahou a Slováci sa aj vďaka nemu rozhodli vkročiť do neznáma spolu s Čechmi.

Zaujímavé sú Šrobárove spomienky na cestu do Prahy vlakom z 26. októbra, 2 dni pred vznikom Československa: „Bolo poznať, že s Rakúskom to je zle. Čím bližšie k Prahe, tým viacej nepriateľstva k monarchii a k vojne.“ Keď sa vlak priblížil k Prahe, Rakúsko by ako keby už ani nebolo. Ďalej spomína na ťažké podmienky pri preberaní moci po vzniku ČSR na Slovensku: „Nemali sme spoľahlivými ľuďmi obsadený žiadny úrad, súd, železničnú stanicu. Všade sedeli Maďari alebo ešte horšie maďaróni. Všetkých sedemnásť žúp a župných úradov stálo proti mne a väčšinou utekali do Budapešti, alebo opustili svoje sídla až tesne pred obsadením žúp našim vojskom.“

Prvé roky ČSR

V Bratislave žilo v roku 1918 len 15% Slovákov a Sloveniek. Petržalku sme dobyli za jednu noc v roku 1919. Uvažovalo sa aj o koridore k Jadranu, alebo aspoň k Neziderskému jazeru, kde žila 60-70 tisícová chorvátska menšina, ktorej malo byť lepšie v štáte so Slovanmi ako s Maďarmi.

Po vojne s Maďarmi bolo na železničnej trati Bratislava-Břeclav zničených 13 mostov a poškodených desiatky staníc.

Po roku 1918 sa spustilo odmaďarizovanie slovenského školstva. Skoro v každej obci bola zriadená verejná knižnica, v každej druhej bola buď postavená nová škola, alebo zmodernizovaná tá stará.

Podľa Kosatíka mohlo Slovensko s veľkou pravdepodobnosťou získať autonómiu už v roku 1920, keď parlament prijal novú ústavu, podobne ako ju vtedy získala Podkarpatská Rus. Naplnila by sa tak požiadavka Pittsburskej dohody.

Po rozpade monarchie sa zo Slovenska stiahol viedenský a budapeštiansky kapitál, český kapitál bol investovaný veľmi vyberavo. Do konca prvej republiky sa slovenská ekonomika vyvíjala pomalšie ako česká (platilo pravidlo, že u nás sa rozvíjal základný priemysel,  v Čechách spracovateľský – spracovali, čo sa u nás vyťažilo). Počet Čechov u nás sa zvýšil z 8000 v roku 1910 na približne 120 000 v roku 1930.

Na Veľkú hospodársku krízu doplatilo Slovensko viac ako Česko. Štátne zásahy do ekonomiky na zlepšenie situácie sa najskôr zaviedli v Čechách a až nasledovne u nás. Vyššie investície na Slovensko prišli až s obavami pred Hitlerom, keď sa od roku 1936 začali stavať zbrojovky na území Slovenska, aby boli v bezpečnejšej vzdialenosti od Nemecka.

Rozpad federácie

Počas celej, skoro 70-ročnej existencie spoločného štátu od roku 1918, cez roky 1968 až 1989 nebola vypočutá požiadavka Slovákov na federáciu na princípe rovný s rovným, čo nakoniec viedlo k rozpadu štátu na dva menšie, menej významné štáty.

Podľa Kosatíka by sme v prípade zachovania Uhorska po roku 1918 nedostali taký priestor na rozvoj, aký sme dostali pod správou Prahy. Sympatické pre neho je, že sme dnes dva najbližšie národy na svete.