Dlhé stáročia existoval vo Vatikáne rituál nazývaný „stoličkový test.“ Zvolený pápež si sadol na špeciálne upravenú stoličku (sedia stercoraria), ktorá mala v strede otvor a pripomínala tak záchodovú misu.

Prítomný diakon mal skontrolovať pohlavné orgány tak, aby sa potvrdilo či ide o muža. Následne vyhlásil: „Testiculos habet et bene pendentes!“ To v preklade znamená: „Má (dva) semenníky a správne mu visia!“ Alebo „mas nobis nominats est!“ – „náš zvolený je muž!“

Tento zvláštny a zároveň úsmevný test mal prebiehať od 9. do 16. storočia vždy, keď bol zvolený nový pápež. Dnes však historici považujú tento test za vymyslenú legendu. Legendu, ktorá mala pôvod v inej legende.

„Stoličkový test“ používali vo Vatikáne preto, aby sa vyhli škandálu, ktorý prežila cirkev v 9. storočí. Isté obdobie bola pápežom žena prezlečená za muža!

Približne od 13. do 17. storočia bola táto epizóda považovaná – a to dokonca v katolíckych kruhoch – za historický fakt, ktorému takmer nikto neoponoval. Český kazateľ Ján Hus si na podporu svojej kritiky pápežstva pomohol príbehom o pápežke a nikto mu v tomto smere na kostnickom koncile neprotirečil.

Nástupkyňa svätého Petra

Príbeh o pápežke, ktorý dnes väčšina historikov považuje za fikciu, sa poprvýkrát v historických záznamoch objavuje vo Všeobecnej kronike mesta Metz z roku 1250.

Autor tejto publikácie, dominikánsky kňaz Jean de Mailly píše, že po krátkom pontifikáte pápeža Viktora III. v roku 1087 nastúpila talentovaná, neznáma žena v mužskom prestrojení.

Jej pontifikát však skončil vo chvíli, keď procesia prechádzala Rímom a zrazu začala rodiť. Jej podvod tak bol odhalený, pápežka bola priviazaná za chvost koňa a vláčená po uliciach Ríma. Nakoniec bola ukameňovaná a jej telo bolo spálené.

Ďalší dominikán Štefan z Bourbonu túto historku preberá a konečnú podobu príbehu o pápežke dáva na konci 13. storočia poľský dominikán Martin z Opavy. Martin píše vo svojej populárnej publikácii História pápežov a cisárov, že pápežka pochádzala z mesta Mainz.

Autor spomína aj jej údajné meno – Johannes Anglicus, no ďalší autori uvádzajú aj iné mená: Agnes, Gilberta, Jutta. Najviac sa však spomína ako Jana.

Martin uvádza, že Jana bola šikovná a inteligentná žena, ktorá študovala prezlečená za muža v Aténach a na jej cestách ju sprevádzal milenec. Neskôr sa dostala do Ríma, kde vyučovala a získala si dobrú povesť.

Krátko na to sa jej podarilo prekĺznuť do pápežskej kúrie, kde najprv bola sekretárom, neskôr kardinálom až napokon po smrti Leva IV. (855) bola zvolená za pápeža. Martin spomína, že vládla dva roky, sedem mesiacov a štyri dni.

Nikto o jej skutočnej identite netušil až do chvíle, keď počas procesie z chrámu svätého Petra do Lateránu nezačala rodiť a pri pôrode zomrela. Stalo sa to v uličke medzi Koloseom a kostolom San Clemente.

Martin spomína, že práve kvôli tejto epizóde sa tejto uličke pápeži vyhýbali. Zároveň dodáva, že nie je uvedená v žiadnom zozname pápežov kvôli tomu, že všetci chceli na tento „hanebný prípad“ radšej zabudnúť.

Protipápežský náboj príbehu o pápežke

Ako sme už uviedli vyššie, príbeh pápežky Jany bol dlhé stáročia považovaný za pravdivý. Za historický fakt ho považovali aj talianskí humanisti Petrarca a Boccacio.

V 15. storočí biskup a pápežský ceremoniár Johannes Burckhardt píše do svojho denníka: „Na spiatočnej ceste prešiel pápež popri Koloseu a vydal sa priamo nadol ulicou, na ktorej Johannes Anglicus porodil dieťa, čo je príčinou toho, že pápeži pri svojich slávnostných sprievodoch nikdy nechodia po tejto ulici. Za to sa pápežovi ušli výčitky od arcibiskupa z Florencie, biskupa z Massana a Huga de Bencii, apoštolského subdiakona.“

Busta pápežky sa objavila dokonca v Sienskej katedrále. Spisovateľ Mário Equicola z Alvita pri Caserte v 16. storočí písal, že Boh celú túto epizódu dopustil, aby demonštroval, že muži a ženy sú si rovní.

Čoskoro sa tento prípad stal vítanou muníciou pre kritikov pápežstva akým bol napríklad Ján Hus alebo renesační intelektuáli a umelci. Neskôr v čase reformácie sa stal vhodným pre protestantov, ktorí označovali pápežstvo za morálne zvädnuté, presiaknuté korupciou a sexuálnymi aférami.

Už v tom čase však niektorí katolíci začali o existencii pápežky pochybovať. Paradoxne bol to práve holandský protestanský učenec, David Blondel, ktorý v 17. storočí zasadil historke o pápežke Jane rozhodujúci úder.

Súčasní historici a autority na poli výskumu pápežstva John-Peter Pham alebo J.N.D. Kelly považujú tento príbeh za vymyslený a účelový.

Pham aj Kelly poukazujú na to, že nie sú žiadne dôkazy o existencii pápežky. Navyše po pontifikáte Leva IV., ktorý skončil jeho smrťou v roku 855, bol hneď zvolený pápež Benedikt III., ktorý stál na čele katolíckej cirkvi do roku 858.

Pápež Benedikt III. bol síce na istý čas svojimi oponentami, ktorí chceli presadiť iného kandidáta, uväznený, no po odpore Rimanov ho prepustili a vládol ďalej. Neexistuje teda žiadna doba, kedy by údajná pápežka mohla viesť cirkev a už vôbec nie dva roky, ako to spomína Martin z Opavy.

Príbeh však slúži v istých feministických kruhoch dodnes ako demonštrácia toho, čo dokáže jedna silná a priebojná žena v mocnej a sexistickej cirkvi. V tejto súvislosti môžeme spomenúť román Pápežka od americkej autorky Donny Woolfolk Cross a jej filmovú adaptáciu z roku 2009.

Tieto naratívy však slúžili a slúžia skôr na diskreditáciu pápežstva ako by mali rekonštruovať skutočnú históriu. Pierre Boyle v 17. storočí v reakcii na Davida Blondela vyjadril (nielen) dobovú účelovosť týchto príbehov: „Záujem protestantov je, aby bol príbeh o pápežke pravdivý.“

Pôvod legendy

Mnohí však dodnes diskutujú nad otázkou odkiaľ sa vzala legenda o pápežke. Steve Weidenkopf v knihe The Real History of Catholic Church píše, že tento príbeh má pôvod na Východe, v Byzancii, ktorá sa postupom času odtrhla od rímskej cirkvi.

Mimochodom, pápež Lev IX. (1049-1054) spomína vo svojom liste z roku 1053 konštantínopolskému patriarchovi Michaelovi Cerulariusovi, že počul príbeh o vysokopostavenej žene v cirkevnej hierarchii.

Neskôr aj kardináli Robert Bellarmine a Caesar Baronius verili, že legenda o pápežke Jane má korene na Východe, ktorý bol voči pápežovi kritický a tento príbeh mal poslúžiť ako zosmiešnenie pápežstva.

Ako uvádza Weidenkopf „kardinál Baronius špekuloval, že pôvod tejto historky má pôvod v diskreditácii pápeža Jána VIII., ktorého mnohí vnímali ako slabého a osobnostne nezrelého človeka.“

Autorita pápežov 9. a 10. storočia značne klesla a dostávali sa pod vplyv talianskej šľachty a aj mocných rímskych žien, akými boli Theodora Staršia, Theodora Mladšia a Marozia.

Niektorí označujú toto obdobie ako „temné“ a to predovšetkým pre rôzne mravné zlyhania a stratu autority cirkevných predstaviteľov.

Neslávne známou sa stala epizóda z obdobia pontifikátu Štefana VI., ktorý nenávidel svojho predchodcu Formosia a chcel preukázať, že bol neplatným pápežom a uzurpátorom. A tak Štefan dal vytiahnuť pozostatky už zosnulého Formosia, posadil ho na pápežský trón a v posmrtnom súdnom procese ho odsúdil. Následne boli Formosiove pozostatky vyhodené do rieky Tiber.

Legenda o pápežke na tróne tak mohla byť ľudovou satirou niektorých vtedajších slabých pápežov. Dôvodom pre ktorý sa pápeži a ich procesie vyhýbali uličke, v ktorej mala údajná pápežka rodiť, malo byť to, že tá ulička bola jednoducho príliš úzka. Ľudská fantázia však vždy plodila pozoruhodné príbehy a klebety.

Zdroje
Cross, D.W: Pápežka. 1996
Kelly, J.N.D: Pápeži 20 storočí. 1994
Weidenkopf, S: The Real History of Catholic Church. 2017
www.catholic.com/magazine/print-edition/the-popess-who-just-wont-go-away
The Woman who Became Pope – YouTube (Dostupné – https://www.youtube.com/watch?v=s0b_wcqQ8cY)
Titulný obrázok
wikimedia.sk