Skeptikov sprievodca Fenoménom: Časť štvrtá – Ako sa vrátiť v čase o 75 rokov. Praktická príručka.
Skúmať charakter Fenoménu je podobné práci policajných vyšetrovateľov. V zásade pracujete s dvoma typmi dôkazov. Jedny sú empirické (napr. vražedná zbraň) a druhé anekdotické (napr. výpoveď svedka). Najlepšie je, keď sa oba typy dôkazov vzájomne dopĺňajú. V prípade Fenoménu je to však podstatne zložitejšie, keďže ide o jav, ktorý sa zdá byť z vlastnej vôle do veľkej miery neuchopiteľný. Empirických dôkazov je síce množstvo, no kontraintuitívne, samé o sebe znamenajú málo bez dôkazov anekdotických. V intenciách Fenoménu sú anekdotickými dôkazmi svedectvá ľudí, ktorí s ním v akejkoľvek forme (od pozorovania až po blízky kontakt) prišli do styku.
Napriek tomu, že nad svedectvami ľudí veľká časť spoločnosti často ohŕňa nosom a považuje ich za automaticky nespoľahlivé (viď reakcie spoločnosti na našich spolupracujúcich obvinených), často bývajú neoddeliteľnou súčasťou skladačky, ktorú je s veľkým úsilím možné poskladať aspoň čiastočne.
Asi pred mesiacom za mnou prišla moja malá, takmer dvojročná dcérka s tromi kúskami obrázkovej skladačky, ktorá pozostáva dohromady z deviatich kúskov. Zvyšné kúsky som hľadal skoro hodinu, kým som to napokon vzdal a povedal jej, že to nemá zmysel a ideme sa zahrať s niečím iným. Na moje prekvapenie si však sadla a skúšala tie tri kúsky poskladať dokopy, no neúspešne, keďže ani jeden z nich do seba nezapadal. Išla na to však veľmi šikovne, pretože pochopila, že každý z kúskov má svoje fixné miesto a každý z nich niečo vypovedá o celkovej povahe obrazu, ktorý sa vehementne snažila zložiť.
Táto moja anekdota vystihuje našu snahu o pochopenie povahy Fenoménu takmer dokonale. To, čo máme k dispozícii je len malá časť toho, čo sa skrýva za celkovým obrazom, no o to viac sa treba snažiť nájsť pevné miesto tým kúskom skladačky, ktoré máme dnes k dispozícii. Presne preto sa nasledujúcich niekoľko mesiacov budeme venovať rozličným viac či menej uveriteľným manifestáciám Fenoménu, ktoré boli zaznamenané a zdokumentované v priebehu posledných desaťročí. Je nutné poznamenať, že špecifické prípady o ktorých si povieme som nevybral náhodne, ale s cieľom koherentne zachytiť čo najširšiu škálu všetkých aspektov tejto mnohotvarej skutočnosti. Počet incidentov tu nie je dôležitý, no majte prosím na pamäti, že okrem toho, čo tu za celý čas popíšem, pôjde len o kvapku v mori celkového počtu ohlásených incidentov. Kategórie, z ktorých každá jedna bude mať individuálnu výpovednú hodnotu v intenciách skúmania povahy Fenoménu a zároveň stúpajúcu tendenciu niečoho, čo tu pracovne nazvem „stupeň absurdnosti“, budú nasledovné: 1. počiatočné incidenty modernej histórie Fenoménu a prvé vládne programy ich skúmania, 2. najzaujímavejšie a najlepšie zdokumentované incidenty, 3. blízke stretnutia – „únosy“, 4. blízke stretnutia – vplyvy na ľudské telo, 5. kredibilné, no absurdné incidenty, 6. svetové incidenty mimo Spojených štátov, 7. havárie UAP, 8. prepojenie Fenoménu s nukleárnymi zbraňami a nukleárnou energiou, 8. rok 1945 a testovanie prvej atómovej bomby, 9. incidenty spred roku 1945, 10. Fenomén a náboženstvo, a 11. Fenomén ako archetyp „Trickstera“.
Pred tým než dnes začneme mi dovoľte jednu dôležitú poznámku, ktorá bude aplikovateľná na všetky incidenty, ktoré budem nasledujúce týždne, prípadne mesiace popisovať. Tým, že o týchto, či už lepšie alebo horšie, zdokumentovaných incidentoch budem písať, v žiadnom prípade neznamená, že verím tomu, že ich objektívna povaha je taká, ako opíšem. Zároveň to ale neznamená, že to tak nemôže byť. Plne si uvedomujem, že toto moje tvrdenie sa javí ako extrémne alibistické, no nie je to tak. Dôkazná situácia mnohých incidentov jednoducho nie je natoľko silná na to, aby som sa hral na niekoho, kto je vlastníkom kategorickej pravdy. Za mojou pozíciou nie je alibizmus, ale skôr intuitívna skepsa k Fenoménu, keďže zákonite ide o čosi, čo sa často prieči samotnej ľudskej logike, nám známej fyzike, ako aj samotnej percepcii našej konsenzuálnej reality. Preto musím opätovne apelovať na to, aby ste nevynášali zbytočné predbežné súdy, ale brali všetky incidenty len ako dáta, z ktorých každý detail môže byť kúskom monumentálne zložitej skladačky.
…
Dňa 24. júna 1947 súkromný letec Kenneth Arnold letel z mesta Chehalis v štáte Washington na leteckú šou do Pendletonu v Oregone, pričom najprv letel do Yakimi vo Washingtone, aby natankoval palivo do svojho lietadla. Cestou s Chehalis do Yakimi letel popri najvyššej hore v štáte, Mt. Rainier. Odrazu ho nakrátko oslepil odraz svetla z niečoho, čo letelo vo vzduchu a malo zjavný metalický povrch. Arnold si spočiatku myslel, že ide o armádne stíhacie lietadlo P-51, no potom ho oslepilo ešte niekoľko ďalších svetelných odrazov. Keď na objekty zaostril, uvidel dokopy deväť metalických objektov, ktoré leteli v stupňovitej formácii dlhej približne 8 kilometrov. Arnold osem z nich popísal ako objekty kruhového tvaru, bez chvosta s priemerom asi 30 metrov a jeden z nich ako objekt kosákovitého tvaru. Ich rýchlosť odhadol na 1900 až 2700 km/h. Treba poznamenať, že v októbri toho istého roku kapitán Charles E. Yeager prekonal dovtedajší rýchlostný rekord vo vzduchu na lietadle Bell X-1 a stanovil ho na 1127 km/h, o necelý rok neskôr na 1540 km/h.
Arnoldovo pozorovanie bolo prvým incidentom stretu človeka s Fenoménom, ktoré bolo medializované po celých spojených štátoch, ako aj vo svete a ktorému široká verejnosť uverila. Iné to bolo už s americkým letectvom, ktoré označilo Arnoldovo pozorovanie za nehodné vyšetrovania a tvrdilo, že išlo o fatamorgánu, voči čomu sa Arnold dôrazne vyhranil. Faktom je, že bol veľmi skúseným pilotom, ktorý mal nalietaných vyše 4000 hodín v horskom teréne a vysokých letových výškach. Do jeho smrti v roku 1984 trval na tom, že podal svedectvo toho, čo skutočne videl.
Po tomto incidente sa najmä v Spojených štátoch roztrhlo vrece s pozorovaniami obrovského množstva objektov rozličného tvaru. Od roku 1947 bolo na svete oznámených a zadokumentovaných niekoľko sto tisíc prípadov manifestácie Fenoménu (je viac než pravdepodobné, že z rôznych dôvodov množstvo/väčšina prípadov oficiálne ohlásených nebolo), ani zďaleka nie len v Spojených štátoch, aj keď sa zdá, že Fenomén sa koncentruje práve tam viac, ako v iných krajinách. Napriek tomu, že pozorovania sú hlásené takmer každý deň, zvyčajne sa ich koncentrácia zvyšuje v nepravidelných intervaloch, ktoré prichádzajú v podobe „vĺn“ pozorovaní primárne vo forme neidentifikovaných objektov. Tieto „vlny“ trvajú spravidla niekoľko mesiacov, niekedy dlhšie. Napríklad hneď po skúsenosti Arnolda sa počet hlásení po dobu niekoľkých mesiacov najmä v Spojených štátoch neúmerne zvýšil.
Možno si teraz poviete, že išlo o masovú hystériu, nesprávnu identifikáciu viac či menej bežných človekom vytvorených objektov, prirodzených atmosférických fenoménov, a podobne, a určite budete mať v mnohých prípadoch aj pravdu. Faktom však zároveň je, že rozličné štúdie a výskumy pozorovaní ukázali, že zo všetkých hlásených pozorovaní, v závislosti od kvality pozorovateľov, je vždy okolo 10-25% nevysvetliteľných. Určite teda nie je na mieste odpísať celkovú podstatu Fenoménu, ktorý, na rozdiel od množstva iných dejinných udalostí, stále ostáva pevne zakorenený v kolektívnom vedomí modernej ľudskej civilizácie.
…
Keď po takmer denno-denných mediálnych správach a hláseniach bežných ľudí, ktorí svoje pozorovania často hlásili aj priamo americkému letectvu sa armádny predstavitelia za oponou rozhodli konať. Celá plejáda rozličných vládnych programov skúmania Fenoménu počnúc rokom 1948, 1949 a 1952, cez AWWSAP/AATIP, až po súčasný AARO má svoje korene v memorande, ktoré zaslal relevantným armádnym predstaviteľom generálporučík Nathan Twining. V tomto memorande, nazvanom Názor ohľadom „lietajúcich diskov“ Twining najskôr opisuje to, že k záverom tohto memoranda dospel po stretnutí so zamestnancami Technologického inštitútu vojenského letectva, spravodajstva, vojenskými inžiniermi a vedcami. Závery memoranda z roku 1947 sú nasledovné:
- Fenomén možno pokladať za skutočný a nie za niečo fantastické alebo fiktívne;
- Existujú objekty približne v tvare disku o odhadovanej veľkosti človekom vytvorených lietadiel;
- Existuje možnosť, že niektoré incidenty môžu byť spôsobené prírodnými fenoménmi
- Operačné charakteristiky ako rýchlosť stúpania, manévrovateľnosť a konanie, ktoré možno označiť za vyhýbavé, keď je objekt spozorovaný alebo kontaktovaný spriateleným lietadlom alebo radarom, naznačujú možnosť, že objekty sú pod manuálnou, automatickou alebo diaľkovou kontrolou;
- Spoločné charakteristiky objektov: a) metalický povrch, b) absencia kondenzačných stôp, s výnimkou prípadov keď objekt podával vysoký výkon, c) kruhový alebo elipsovitý tvar s plochou spodnou časťou a kupolovitou hornou časťou, d) niekoľko správ o objektoch lietajúcich v udržiavaných formáciách v počte od tri do deväť, e) nevydávajú žiaden zvuk, okrem značného dunivého revu v troch prípadoch, f) odhadované konštantné letové rýchlosti nad 550 km/h;
- V súlade so súčasnými vedeckými poznatkami je možné podobné objekty skonštruovať a ich dosah by bol približne 11 000 kilometrov pri subsónických rýchlostiach [dodnes sa nepotvrdilo, že by sme čokoľvek takéto mali k dispozícii];
- Akýkoľvek pokus o konštrukciu takéhoto objektu by bol extrémne finančne a časovo náročný a bolo by to na úkor súčasných projektov;
- Je potrebné zvážiť aj nasledovné: a) možnosť, že tieto objekty sú domácej výroby, b) nedostatok fyzických dôkazov v podobe havarovaných objektov, ktoré by nepopierateľne dokazovali ich existenciu, c) možnosť, že nejaká zahraničná krajina má formu pohonu, pravdepodobne nukleárneho, ktorý nám nie je známy [čo implikuje, že ide o priame ohrozenie americkej národnej bezpečnosti];
- Odporúčame, aby sa zriadil útvar pre detailné preskúmanie všetkých dostupných dát za účelom vyvodenia záverov.
Znie Vám to povedome? Malo by. S malými rozdielmi ide o takmer identickú líniu uvažovania, akú vidíme pri súčasnom úsilí americkej vlády pochopiť čo sa nad svetovou oblohou deje. Je priam neuveriteľné, že za vyše 75 rokov sme sa ako ľudstvo pri pochopení Fenoménu oficiálne neposunuli absolútne nikam. Je to jeden z dôsledkov umelo vytvorenej stigmy, ktorá sa pevne zahryzla do kolektívneho vedomia svetovej civilizácie, minimálne rovnako úspešne ako samotný Fenomén.
…
O rok po Twiningovom memorande vznikol útvar pre skúmanie týchto lietajúcich objektov, ktorý sa nazýval Project Sign. Tento program trval len rok, no napriek tomu vypracoval správu, ktorá je síce mimoriadne ťažko čitateľná, keďže ide o sken veľmi starých dokumentov, no vyplýva z nej niekoľko skutočností. Sign sa zaoberal hláseniami objektov, ktorých tvary kategorizoval do štyroch skupín: 1. lietajúce disky (taniere), 2. objekty v tvare cigary/torpéda (žiadne krídla alebo chvost), 3. sférické objekty (schopné vznášania sa, vertikálneho klesania a stúpania, a dosahovania vysokých rýchlostí), 4. gule svetla (bez zjavnej fyzickej formy) schopné manévrovania a dosahovania vysokých rýchlostí. Záverom správa zdôrazňuje, že nemá dostatok dát na to, aby kategoricky vysvetlila povahu objektov a odporúča ich ďalšie skúmanie.
Po tomto projekte prišiel ďalší krátko žijúci útvar zvaný Project Grudge. Napriek tomu však bol začiatkom konca seriózneho vedeckého skúmania Fenoménu, pretože jeho vznik nebol serióznym vedeckým projektom, no skôr PR kampaňou amerického letectva, ktoré v tom čase potrebovalo upokojiť verejnosť. Závery tohto projektu boli nasledovné:
- Neexistujú dôkazy o tom, že hlásené objekty sú výsledkom pokročilého cudzieho vedeckého vývoja, a teda nejde o priame ohrozenie národnej bezpečnosti. Odporúča sa teda, aby skúmanie a vyšetrovanie incidentov zredukovalo svoj rozsah;
- Všetky dôkazy a analýzy naznačujú, že neidentifikované lietajúce objekty sú výsledkom: a) zlej interpretácie rozličných všedných objektov, b) slabej formy masovej hystérie a úzkosti z vojny, c) jednotlivcov, ktorí falšujú hlásenia za účelom vytvorenia hoaxu alebo publicity, d) psychopatologických jedincov.
Veľmi zaujímavý je aj fakt, že napriek vehementnej snahe zamiesť tento problém pod koberec nedokázal tento útvar identifikovať približne 23% hlásení. Je fascinujúce vidieť kam až zárodky stigmy spojenej s Fenoménom siahajú a na verejnú mienku v Spojených štátoch to aj sčasti zafungovalo. Problém bol však v tom, že Fenomén sa neriadil vyhláseniami kadejakých komisií a vládnych alebo vojenských predstaviteľov, čo sa v plnej sile preukázalo v roku 1952. Tento rok bol čo sa týka počtu hlásení pozorovaní rôznych objektov skutočne nevídaný. Táto „vlna“ kulminovala sériou incidentov priamo nad hlavným mestom Spojených štátov.
…
Pred pár týždňami som sa bavil so známym o tom, že som sa rozhodol písať tento blog a prekvapene sa ma opýtal či tomu naozaj verím. Odvetil som mu, že predpokladám, že on veľmi nie a opýtal som sa ho čo by ho presvedčilo. Odpovedal veľmi predvídateľne, no zároveň aj absurdne: „keď mi niečo pristane na dvore, vtedy tomu uverím.“ Ja som sa nad tým len pousmial, no vôbec som ho neodsudzoval za jeho názor, lebo vo svojej podstate v sebe niesol aj legitimitu. V Spojených štátoch má mnoho ľudí rovnaký sentiment, ibaže tam ľudia hovoria, že vo Fenomén uveria vtedy, keď lietajúci tanier pristane na trávniku Bieleho domu. Čo ak sa však niečo podobné už odohralo?
Júl v roku 1952 bol vo Washingtone, D.C. veľmi horúci a nebolo to len počasím. Podľa pomerne obsažného popisu tohto incidentu, okrem iného aj v knihe Curtisa Peeblesa, počas dvoch za sebou idúcich víkendov v neskorých večerných hodinách sa na radaroch Washingtonského národného letiska a neskôr aj radaroch neďalekej Leteckej základne Andrews objavilo množstvo neidentifikovaných lietajúcich objektov, ktoré vykazovali silné radarové odozvy konzistentné s materiálnymi objektami. Očití svedkovia, ktorí pozostávali z radarových operátorov a stíhacích pilotov, videli objekty v podobe jasných bielych a oranžových žiarivých gúľ, ktoré si to počas 19.-20. júla namierili presne ponad Biely dom, ako aj sídlo Kongresu, známe ako americký Kapitol. Nad touto oblasťou bola a stále je, úplne prirodzene, zriadená veľmi prísna bezpečnostná bezletová zóna, čím spozorované objekty vyprovokovali nasadenie stíhacích lietadiel, ktoré mali za úlohu zistiť čo sa deje a v prípade potreby konať. Kým sa však stíhacie lietadlá priblížili k objektom, tie zrazu zmizli. Keď po nejakom čase stíhacím lietadlám dochádzalo palivo, boli nútené vrátiť sa na základňu. Po tom, čo sa stiahli zo vzdušného priestoru sa objekty opätovne objavili na radare aj vizuálne a neskôr opäť zmizli. Druhý spomínaný víkend, 26.-27. júla 1952 o 20.15 večer zazrel pilot a jedna z letušiek na komerčnom lietadle svetlá, ktoré leteli ponad ich lietadlo. Radary Národného letiska ako aj Leteckej základne Andrews znova zaznamenali niekoľko odoziev neidentifikovaných objektov. Podľa radarových operátorov, ktorí boli v tom čase na mieste, vykazovali tieto objekty veľmi nezvyčajné letové charakteristiky. Niekedy leteli pomaly, náhle menili letový smer a na radare sa niekedy pohybovali rýchlosťami okolo 11 250 km/h. K incidentu boli privolané stíhacie lietadlá, pričom jeden z pilotov, poručík William Patterson, zazrel štyri biele žiarivé gule a začal ich naháňať, no skoro zistil, že ich nemá šancu dostihnúť. Neskôr Pattersona kontaktovali radaroví operátori a pýtali sa ho, či niečo vidí, na čo im v panike odpovedal, že ich vidí a je nimi obkolesený, a opýtal sa čo má robiť a či má strieľať. Podľa svedka, ktorý sa vtedy nachádzal v radarovom centre, mu nikto neodpovedal, pretože nevedeli, čo mu majú povedať. Po chvíli sa objekty od stíhacieho lietadla oddelili a odleteli preč.
Po tomto incidente sa uskutočnila hádam najväčšia tlačová konferencie, ktorú kedy americké letectvo usporiadalo. Na nej sa letectvo snažilo pripísať zaznamenané objekty teplotnej inverzii. Prostredníctvom generálmajora Johna A. Samforda však priznali aj niečo iné. Samford počas tlačovej konferencie okrem iného povedal veľmi zaujímavú vec: „Existuje isté percento hlásení, ktoré boli podané kredibilnými pozorovateľmi a zahŕňali relatívne neuveriteľné veci. Je to táto skupina hlásení, ktorú sa momentálne snažíme vyriešiť.“
…
Hlásenia takéhoto typu sa letectvo pokúsilo vyriešiť založením nového útvaru, ktorý mal už dlhšiu trvácnosť. Týmto útvarom bol Project Blue Book, ktorý na svojom začiatku pristupoval k skúmaniu Fenoménu reálne a vedecky. Blue Book vznikol na podnet rozličných generálov, ktorí neboli spokojní s do očí bijúcim nevedeckým popieraním udalostí spojených s neidentifikovanými lietajúcimi objektami. V skutočnosti vznikol tento útvar krátko pred júlovým incidentom vo Washingtone, D.C. a aj sa ho snažil vyšetrovať, no nebol k tomu pripustený. Vznik tohto útvaru, no súčasne neadekvátna spolupráca relevantných amerických inštitúcií s ním bola začiatkom pnutia, ktoré je koniec-koncov badateľné aj dnes prostredníctvom veľmi zdráhavej spolupráce Ministerstva obrany a Pentagónu s Kongresom a AARO. Túto tézu potvrdzuje aj rok 1953, kedy bola prostredníctvom CIA založená neslávne známa komisia, tzv. Robertson Panel, ktorá mala za úlohu vypracovať odborné stanovisko v intenciách toho, či sa je potrebné skúmaním Fenoménu vôbec zaoberať. Argumentom CIA bolo, že zaoberanie sa touto témou zo strany ozbrojených zložiek je kontraproduktívne, pretože to môže byť súčasťou psychologickej vojny zo strany Sovietov, ako aj to, že množstvo hlásení spojených s Fenoménom narástlo do takej miery, že to úplne zahlcuje bezpečnostný aparát, ktorý by sa mal zaoberať národnou obranou. Závery tohto panelu sa dali viac než očakávať. Keďže sa mi nechce Vás zaťažovať rozpisovaním ďalších záverov, ktoré boli zjavne nevedecké a tendenčné, urobím to v krátkosti. Robertson Panel vo svojej správe uviedol, že dospel k záveru, podľa ktorého neidentifikované lietajúce objekty nepredstavujú riziko pre národnú bezpečnosť; nie je dôvod na revíziu súčasného vedeckého poznania; nevyšetrovať hlásenia o takýchto objektoch, pretože zahlcujú bezpečnostný aparát; môžu to využiť znepriatelené mocnosti a šírenie masovej hystérie; zaviesť edukáciu vládnych zamestnancov a verejnosti na zamedzenie vyššie uvedených potenciálnych hrozieb.
…
Napriek tomu však Project Blue Book vyšetroval množstvo incidentov ďalej a na svojom začiatku aplikoval aj pomerne rigoróznu dátovú analýzu, a vytvoril si vlastné vnútorné mechanizmy na vhodné kategorizovanie incidentov, ako aj ich terénny výskum. Za celú vedeckú metodológiu projektu boli zodpovední kapitán Edward James Ruppelt, ktorý neskôr o svojom pôsobení v projekte napísal aj knihu, a Josef Allen Hynek, astronóm s českými koreňmi a vedecký poradca pôsobiaci vo všetkých troch programoch letectva, ktoré skúmali Fenomén. O Hynekovi si povieme omnoho viac v samostatnom príspevku, pretože pre vedecké skúmanie Fenoménu je mimoriadne dôležitou osobou a nepochybne si zaslúži podstatne širší priestor, ako by tu mal k dispozícii dnes.
Každopádne, Ruppelt rozbehol Blue Book veľmi sľubne, pretože mal podporu zhora, no postupom času ostal frustrovaný z toho, že letectvo zúžilo jeho personál z desiatich na dvoch ľudí. Navyše, postupom času si Ruppelt a Hynek uvedomili, že im nie sú vedením posúvané kredibilné prípady, ktoré by stáli za vedeckú analýzu a dostávajú väčšinou pomerne jednoducho vysvetliteľné hlásenia. Nakoniec v auguste 1953 požiadal Ruppelt o prevelenie a z projektu odišiel. Následne mal Blue Book ďalších štyroch vedúcich pracovníkov a bez adekvátneho financovania vydržal existovať až do roku 1969. Ku koncu svojho pôsobenia Blue Book vyšetril 12 618 hlásení, z ktorých aj po veľmi striktnej analýze nedokázal identifikovať 701 prípadov, čo predstavuje 18% incidentov. Zároveň stojí za to poznamenať, že keď Hynek začal pracovať pre letectvo, k Fenoménu sa staval ako drvivá väčšina ľudí – bol veľmi silným skeptikom. Počas práce vo všetkých troch útvaroch však dospel k záveru, že Fenomén je skutočný a rozhodne na ňom je čo skúmať, a to nie len z fyzikálnej stránky, no aj zo stránky psychologickej, sociologickej, kultúrnej, filozofickej, spirituálnej, či biologickej. Navyše, počas svojho pôsobenia pre americké letectvo bol znechutený z toho, čo musel pre médiá hovoriť, prípadne čo letectvo prostredníctvom vtedajšieho riaditeľa Hectora Quintanillu pokladalo za dostatočné „vysvetlenie“. Moja osobná najobľúbenejšia ukážka tejto tendencie je prípad z roku 1966, kedy príslušníci štátnej polície z okresu Portage v štáte Ohio naháňali neidentifikovaný lietajúci objekt do vzdialenosti 140 km až po okres Conway v Pennsylvánii rýchlosťou niekedy presahujúcou 160 km/h. Objekt cestou videli stovky ľudí a javil sa byť pod formou inteligentnej kontroly, keďže policajti tvrdili, že v jednom momente na nich objekt počkal kým ho dobehnú, čo naznačuje, že sa s nimi dokonca zahrával. Ku koncu naháňačky nahlásili, že objekt začali prenasledovať tri stíhacie lietadlá. Oficiálne vysvetlenie Quintanillu za Blue Book bolo, že príslušníci polície naháňali najprv satelit a neskôr planétu Venuša. Podľa neho radar nič nezaznamenal a žiadne stíhacie stroje neboli vo vzduchu. Neskôr všetci policajti okrem jedného z nich svoju výpoveď stiahli. Jediný z nich, ktorý na svojej výpovedi trval sa v súvislosti s incidentom časom rozviedol a prišiel o prácu. Napriek všetkému, rázne trval na svojej výpovedi.
…
Koniec projektu Blue Book znamenal aj koniec oficiálneho záujmu o túto problematiku zo strany americkej vlády, vedeckej obce a konzekventne aj širšej verejnosti. Poslednou ranou pre seriózny výskum Fenoménu bol rok 1966, kedy americké letectvo poverilo Univerzitu v Colorade vypracovaním správy o neidentifikovaných lietajúcich objektoch z prípadov nazhromaždených projektom Blue Book. Komisia, ktorej šéfoval nukleárny fyzik a kvantový mechanik Edward Uhler Condon, ktorý spolu so svojím tímom vypracoval a dodal objednanú správu populárne nazývanú The Condon Report. Ide o veľmi dlhú a na prvé laické pozretie aj prepracovanú správu, ktorej výpovedná hodnota je však z vedeckého, no aj morálneho hľadiska nulová, až záporná. Výsledky správy, ktorú si rozoberieme podrobnejšie neskôr pri inej téme, boli de facto identické so závermi spomínanej komisie z roku 1953. Condonovu správu z januára roku 1969 následne nekriticky prebrali americké médiá, ako aj vedci a napriek mnohým kontroverziám, metodologickým nedostatkom a dokonca aj absolútnym rozporom medzi jadrom štúdie, ktoré bolo písané rozličnými členmi komisie, a záverom a odporúčaniam, ktoré písal Condon, sa táto správa stala pre mnohých ľudí definitívnym dôkazom toho, že o Fenomén sa nie je hodné zaujímať. Ako v jednej z jeho kníh tvrdil samotný Hynek, ktorý si správu dôkladne prečítal, komisia nebola schopná vysvetliť viac ako štvrtinu prípadov, ktoré si sama vybrala, a navyše, tento fakt Condon nezahrnul do sumáru správy a záverov. Dopad tejto správy mal zasa za následok totálny rozpad akýchkoľvek zdrapov vedeckej zvedavosti o danú tému, ako aj pochovanie posledných zvyškov serióznosti kohokoľvek, kto sa jej vôbec odvážil dotknúť. Tento sentiment vo vedeckej aj laickej verejnosti pretrváva dodnes, a to napriek tomu, že je viac než zrejmé, že americká vláda mala aj naďalej záujem o skúmanie Fenoménu, ako dokazuje minimálne existencia programov ako boli AWWSAP/AATIP.
…
Toto je až nehodne krátka a stručná história rozličných oficiálnych amerických vládnych programov, ktoré skúmali Fenomén už od roku 1947. Pre mňa osobne je skutočne neuveriteľné, že verejná mienka a dokonca aj mienka celej vedeckej komunity je tak náchylná na nekritické preberanie záverov, ktoré majú snahu vysporiadať sa s anomáliami, a to za akúkoľvek cenu. Dokonca aj za cenu popierania a skresľovania reality, akokoľvek bizarnej. Minimálne vedecká komunita má psiu povinnosť vydať sa na cestu dôkazov a dát, nech už je hocijako kľukatá a nevnášať svoje videnie sveta a zdanlivú neomylnosť do diskurzu, v ktorom takýto sentiment nemá čo robiť. Takáto línia uvažovania stála ľudstvo dlhých 75 rokov, počas ktorých mohlo byť naše poznanie o mnoho ďalej, no namiesto toho sa zdá, že stále prešľapujeme na mieste len preto, lebo nemáme odvahu venovať sa niečomu, čo sa prieči všetkému, čo je súčasťou našej domnelej skúsenosti.
Tak, čo myslíte? Posunieme sa konečne vpred alebo nás vo svetle posledných udalostí čaká ďalšia obdoba správ od Robertsona a Condona? A ak nás to čaká, postaví sa tomu verejnosť a vedecká komunita čelom?
____________________________________________________________
A ešte novinka úplne na záver. Konečne sme sa dočkali prvej správy od nového útvaru pre skúmanie neidentifikovaných anomálnych fenoménov AARO, ktorá mala pomerne slušné omeškanie, keďže mala byť kongresu doručená na konci októbra. Nemôžem však konštatovať, že to omeškanie stálo zato, keďže odtajnená verzia správy predstavuje nádherný príklad takmer nič nehovoriaceho žargónu byrokratického vládneho aparátu, ktorým AARO na verejnosť pustil len úplné minimum informácií, ktoré od neho boli Kongresom požadované. To však neznamená, že správa neobsahovala nič výnimočné, práve naopak.
Posledná správa od UAPTF, ktorá skúmala incidenty od roku 2004, mala k dispozícii 144 incidentov, z ktorých bol objasnený jediný. Súčasná správa zahŕňa dohromady so spomínanými 144 prípadmi až 510 hlásení, z čoho len za posledný rok pribudlo 247 nových incidentov a ďalších 119 pochádzalo spred roku 2022. Zaujímavé zároveň je, že z 366 novo-nadobudnutých hlásení, bolo 26 predbežne identifikovaných ako drony, 163 ako balóny alebo podobné objekty a 6 bolo pripísaných odpadu vo vzduchu. AARO zároveň zdôrazňuje, že tieto čísla nie sú kategoricky objasnené. Každopádne, z toho vyplýva, že 171 prípadov ostáva úplne neidentifikovaných.
Tieto čísla sú veľmi zaujímavé, keďže indikujú, že Fenomén sa nezastavil; dokonca sa zdá, že naberá na frekvencii. Zároveň je nevyhnutné uvedomiť si aj ďalšiu skutočnosť, a to, že všetky hlásenia skúmané AARO pochádzajú od príslušníkov amerického vojska a väčšina z nich sa odohráva na verejnosti neprístupných tréningových územiach alokovaných pre stíhacích pilotov a námorné lode so špičkovou pozorovacou technikou.
Napriek tomu, že táto správa bola v očiach verejnosti sklamaním, priniesla aj dva zásadné momenty. Prvým je, že články, ako ten od Juliana Barnesa sa rýchlo preukázali ako tendenčné. Druhým momentom je, že závery tejto správy, spolu s prijatou legislatívou o ktorej som písal v predchádzajúcom príspevku, obleteli svet aj v rámci mienkotvorných médií, napr. aj v článku od The New York Times. Až na tých mimozemšťanov je ten článok celkom výstižný.
Keďže by ma veľmi zaujímalo či majú aj ľudia na Slovensku skúsenosti s podobnými fenoménmi, neváhajte ma kontaktovať na e-mailovej adrese: uapsvk@gmail.com. Máte moje slovo, že príbehy a informácie s nimi späté, ktoré sa mi rozhodnete sprostredkovať sa nikdy bez Vášho výslovného súhlasu nedostanú na svetlo sveta. Vopred Vám veľmi pekne ďakujem a veľmi si to vážim.
