Denník N

Iluzórnosť slobodnej vôle?

Zdroj: wikimedia.org
Zdroj: wikimedia.org

Tvrdenia Sama Harrisa o iluzórnosti slobodnej vôle očakávane vyvolali najmä odmietavé reakcie. Od tých menej sofistikovaných, ktoré sa skôr pohoršovali nad takýmto radikálnym záverom, až po kritické diskusie, ktoré taktiež odmietli Harrisovo završujúce tvrdenie, no úplne neodmietali jeho argumenty.

Narušenie autonómnosti nášho rozhodovania a konania je pomerne bežným javom a všetci sa s ním stretávame. „Je to zjavné vo všetkých prípadoch, keď si človek praje, aby sa cítil alebo konal inak, ako sa momentálne cíti alebo koná.“ Toto tvrdenie samozrejme neznamená, že naše rozhodovanie je neslobodné, skôr to potvrdzuje neurovedecké poznanie posledného polstoročia o rôznorodej podmienenosti nášho vedomia.

Na Harrisovej argumentácii je zaujímavé to, že nespochybňuje iba subjektívny pocit slobodnej vôle – za čo ho kritizoval napríklad Daniel Dennett. Jeho výklad prekračuje i problematickú interpretáciu Libetovho skúmania prípravného či evokovaného potenciálu.[1] Harris tvrdí, že môžeme pracovať iba s tými podnetmi a obsahmi, ktoré nám ponúkne naša myseľ. Inak povedané, vyberáme si iba z obmedzeného množstva možností. Nemôžeme si zvoliť možnosť, ktorá nám nenapadla. „Kde je sloboda v tom, ak chceme to, čo chceme a to bez akýchkoľvek vnútorných konfliktov? (…) Mám slobodu urobiť niečo, čo mi vôbec nenapadne? Samozrejme že nie.“ Práve tá temnota, z ktorej k nám prichádzajú naše myšlienky, nápady a podnety je zdrojom pochybností o slobodnej vôli.

Táto argumentácia potom ale otvára aj otázky spojené s motiváciou. Ak nemáme v moci vlastné nápady a podnety, tak rovnako na nich závisí, a tým pádom taktiež nie je v našej moci, aj naša motivácia. „Ale ako viete vysvetliť, že dnes ste toho schopní, ale pred rokom nie? (…) Nedokážete vysvetliť, prečo sa v jednom prípade vaše želania uskutočnia a v druhom nie. (…) Môžete zmeniť svoj život i seba pomocou snahy a disciplíny – ale máte len toľko snahy a disciplíny, koľko práve máte, ani o zrnko viac (alebo menej).“ Uvedený predpoklad možno stojí i za množstvom a obmedzenou úspešnosťou motivačnej literatúry.

Niektoré Harrisove tvrdenia smerujú k záveru, že sme iba biochemické bábky, ktoré ostávajú v zajatí nezmeniteľného osudu. Americký neurovedec však posúva debatu od fatalizmu k determinizmu, ktorý nevylučuje aktivitu subjektu. Kritici jeho dôrazu na takmer absolútny vplyv iných ako vedomých procesov na konanie a rozhodovanie jednotlivca Harrisovi vyčítajú, a nie neoprávnene, že takéto vnímanie podkopáva mravné a právne základy spoločnosti. Zľahčovanie zodpovednosti jednotlivcov konajúcich rôzne zločiny a nespravodlivosť môže viesť až k otázke legitímnosti ich trestu. Harris túto otázku nerieši úplne detailne, avšak pripomína, že v otázke trestu a nápravy je vhodnejšie postupovať pragmaticky než morálne. Ľudská potreba hľadať za zlom vždy morálne zodpovedného agenta je známa a zjavná z minulosti a zo súčasnosti, a zasahuje i do sfér, ktoré s mravnosťou nemajú nič spoločné. Nie malá časť obyvateľstva totiž hľadala za prepuknutím či obmedzeniami spojenými s pandémiou zodpovednú úzku skupinku ľudí, a nedokázala sa zmieriť s jej pravdepodobne prirodzeným pôvodom a čo najpragmatickejším riešením. Podobné historické udalosti ponúkajú podobné paralely.

Čo sa týka etiky, je Harrisova interpretácia determinizmu značne humanistická: „Čo sa mňa týka, tak si myslím, že ma strata vedomia slobodnej vôle eticky iba polepšila – zvýšila moju schopnosť súcitu a odpustenia, a umenšila moju hrdosť na to, čo mám iba vďaka šťastiu.“

Harrisova kniha pripomenula starý spor medzi Lutherom a Erazmom Rotterdamským. Luther veril vo fatalizmus Božej predestinácie avšak Erazmus, ktorý síce uznával moc Božej milosti, ako humanista nemohol súhlasiť s dôsledkami takejto interpretácie na morálku ľudí. Dnes sa nám problém náboženskej predestinácie zdá skôr problémom historickým, no súčasní deterministi, ktorým je i Harris, sa v otázke slobodnej vôle musia vyrovnať s rovnakými dôsledkami, i keď sú ich východiská úplne odlišné. Erazmus sa, ako opatrný filozof, snažil o zmiernenie fatalistických dôsledkov Božej predestinácie a tvrdil, že s Božou milosťou sa dá spolupracovať. Harris sa snaží vo svojej pozícii o to isté, aj keď jeho riešenie také elegantné nie je. Sám si zrejme uvedomuje neudržateľnosť krajnej pozície tvrdého determinizmu, ktorý nevyhnutne ústi do fatalizmu. Táto jeho pozícia je na okraji akademického diskurzu a je prirodzene kontra-intuitívna. Všetci žijeme s pocitom slobody a zodpovednosti za naše rozhodnutia. Harris síce tvrdí, že tento pocit je iba ilúziou, no v konečnom dôsledku vyzýva k aktivite a k práci s obsahmi našej mysle. „Potrebujeme sa len utvrdiť v tom, že vždy sa treba snažiť a ľudia sa potom dokážu zmeniť.“ Je to podobná výzva, akú adresoval Erazmus Lutherovi, keď mu vyčítal paralyzujúci účinok jeho interpretácie predestinácie.

Harris zrejme nemá pravdu v tvrdení, že sloboda našej vôle je iba iluzórna. No stále sa mi zdajú inšpiratívne etické dôsledky jeho koncepcie, ktoré vedú k ohľaduplnosti voči ostatným, a ku skromnosti a opatrnosti voči vlastným úspechom a šťastiu. „Mnohí si vôbec neuvedomujú, že človek potrebuje ohromné šťastie, aby mal v živote v čomkoľvek úspech bez ohľadu na to, ako ťažko na tom pracuje. Najprv musí mať to šťastie, aby mohol pracovať. Musí mať šťastie aby bol chytrý, zdravý a aby kvôli chorobe partnera neprišiel v strednom veku na mizinu. (…) Ale žijúc takto v Amerike môže mať jeden pocit, že ak by sa opýtal nejakých konzervatívcov, prečo sa nenarodili s konskou nohou alebo neprišli o rodičov do piatich rokov, bez váhania by tvrdili, že vlastnou zásluhou.“

Sam Harris napísal v roku 2012 k tejto téme útlu knihu Slobodná vôľa, ktorá vyšla aj v českom preklade.

[1] Problematickou sa javí skutočnosť, že mozgová aktivita niekedy predchádza uvedomeniu (prípravný potenciál) a niekedy nastáva až po ňom (evokovaný potenciál).

Teraz najčítanejšie