Pravá tvár spoločnosti
Ako malý chlapec na prázdninách na dedine som bral starých ľudí, dedinčanov, ako pracovitých ľudí, ktorí si pomáhali, chodili do kostola a starali sa o majetok, ako každý zvládal. S podávaným výchovným rešpektom voči starým ľuďom som nabral utkvelú predstavu o starých ľuďoch, ktorí nám deťom sem-tam dali nejakú sladkosť.
O generáciu neskôr sa mení dramaticky doba, prichádzajú moderné technológie a máme možnosť spoznávať starých ľudí, teraž už deti našich starých rodičov, aj trošku intímnejšie. Už môžu nahlas vysloviť názor a uzavreté diskusné skupiny v krčme sa dostávajú cez sociálne siete na verejnosť.
A tu sa rozpadá celá utkvelá predstava o múdrosti v starobe. Hrubosť, neznášanlivosť, neschopnosť argumentovať, či chýbajúce základné znalosti zo základnej alebo strednej školy, to je to, čo vidíme. Ba čím nižšia cenová skupina, tým skôr si vyžadujú rešpekt a uznanie- mladí dokonca nemajú ani právo im názorovo odporovať.
Mladí takto môžu strácať vzory. Starí ľudia už nie sú neotrasiteľné vzory. Je to správne? To ťažko hodnotiť, ale isté je, že je to nezvratné a naša mládež sa s tým musí naučiť žiť. Ideálne by to malo viesť k tomu, že si nebudeme vážiť ľudí podľa veku, ale podľa kultúry prejavu a činov.
