A lode v diaľke miznú, ako naše sebavedomia.

A lode v diaľke miznú, ako naše sebavedomia. Ponáram sa do kopcov a občas vyplaším biele snehule. Je to ako sen, lyžujem v tme a predo mnou vzlietajú biele vtáky podobajúc sa holubiciam. Žijem vôbec ešte?

Je to ťažké, keď si človek myslí, že aspoň nejakou činnosťou prináša tomuto svetu nejaký osoh a zrazu príde moment, ktorý mu to všetko vyvráti. Tak ako duša umiera niekoľko krát, tak dnes moja sebahodnota. Ale zas možno si beriem veci len moc osobne. Zas možno sa narodí! Byť inštruktorom lyžovania v krajine, ktorá používa jazyk nám neznámy je náročné.

Album dňa: Kaunan – Sorni Nai

 

 

 

 

 

Práve čítam: Yann Martel – Life of Pi

Posledný film: Marcel the Shell with Shoes On