My a oni, najmä oni
Pred mesiacom som bol v Brne na vianočnom koncerte Sýrčanov. Na vianočnom koncerte. Sýrčanov.
Koncert bol súčasťou projektu Syreczech (akože syreček, chápeme sa), ktorého pointou bolo spojiť Syre a Czech. Pomôcť Sýrčanom integrovať sa. Ono to popri všetkých tých pochodoch a antipochodoch akosi zaniká, ale veľa z moslimských imigrantov potrebuje iba obyčajne pomôcť. Sýrski utečenci v Česku celkom určite.
Esenciu večera, aspoň tak som si to vtedy v duchu povedal: esencia večera, som našiel hneď na začiatku. Boli to vianočné medovníčky a baklava na jednom tanieri. Ďalej sa jedlo na stoloch začalo rôzne miešať a komplikovať, ale mne to utkvelo takto, medovníky a baklava.
Potom Nura alebo Nuha. Jej menom si doteraz nie som istý, moja arabčina končí pri salam alaikum (aleikum?), ale bolo to moslimské dievča. A toto bol môj najdlhší rozhovor s moslimským dievčaťom.
Nura utiekla zo Sýrie s rodinou pred troma rokmi. Ako a prečo utečie sýrska rodina práve do Brna mi stále nie je celkom jasné a možno to nie je jasné ani Nure, ale to, že chce človek utiecť z krajiny, kde sa strieľa, mi je jasné úplne. To, že ho potom v krajine, kde sa nestrieľa, prijať nechcú, mi zas nie je jasné vôbec.
Naspäť k Nure. Nura sa za prvý rok naučila po česky. Na druhý rok sa Nura zapísala na medicínu (v češtine) a na tretí rok v štúdiu pokračuje. Momentálna brnianska Nura má češtinu s jemne hanáckym prízvukom a jej ř je v úplne inom vesmíre ako moje ž, š alebo rž.
Posledné, do čoho by sa dalo pri Nure kopnúť, je náboženstvo, lenže Nurina rodina prešla z ateizmu islamského do ateizmu kresťanského tak plynulo, až sa kopnúť nedá. Na vianočnom večierku sa pritom objavili aj ženy v šatkách (v rámci nich skupiny dve skupiny: konzervatívnejšia časť s čiernymi a liberálnejšia časť s farebnými šatkami), no počet maskovaných atentátnikov a samovražedných útočníkov dosiahol nulu. Lenže.
(V tomto bode môj idylický blog vstupuje do krízy.)
Charlie Hebdo. K tomu ďalšie správy o Islamskom štáte, sem-tam článok o útokoch plánovaných, zmarených, očakávaných, možných a hroziacich, sem-tam fotky z pochodov a anti-pochodov a je z toho dnešok. Žiadne veľké multi-kulti sa v Európe nikdy nekonalo a integrácia moslimov dnes celkom nefunguje a je to fakt a je to celkom jasné a nedá sa k tomu nič ďalšie povedať. A ja k tomu nemám čo povedať už vôbec. Ale druhé Lenže.
Tvoria sa extrémy. Ak medzi nimi niečo existuje, nie je to počuť.
Prvý extrém: ľudia, ktorí sa stále dokážu pri slove multikulturalizmus (ak ho vyslovia) široko usmiať a triasť rukami. Lebo robota v OSN. Alebo neviem, nerozumiem.
Druhý extrém:
A tak.
Zo všetkého najľahšie sa dá nenávidieť všeobecne, v celku. Dobre sa nenávidí, napríklad, islam. Keď sa dvaja blázni navlečú do kukiel a strieľajú, ide to ľahko. A keď je jasné, že podobných bláznov je na svete ďalší milión miliónov, tak k tomu nenávideniu smerujú všetky inštinkty, intuície a pudy sebazáchovy. U mňa určite.
Nenávidieť konkrétne, nebodaj osobne, je podstatne ťažšie. Povedať, že nenávidím moslimov (v našich reáliách: gejov/lezby/Maďarov/Bratislavčanov/Nebratislavčanov/ Američanov), to by som ešte zvládol, veď som nejaký chlap, ale prísť na vianočnom koncerte za Nurou a povedať: počuj, ty moslimka, nenávidím ťa!, to asi nie. A keď už raz túto Nuru mám, ide mi to s tým hromadným nenávidením ťažko.
V mojom živote mám jednu Nuru, gejov tisíc, Maďarov milión. Nenávisť sa u mňa nedostavuje ani individuálne, ani po skupinkách, ani hrodmadne. Keď ale rátam v mojom živote pánov Chromíkov, vychádza mi to na nulu. V poslednom čase nenávidím tradičnú rodinu.