Denník N

My a oni, najmä oni

Tento obrázok je čisto ilustračný. Rovnako by na ňom mohol byť člen netradičnej rodiny alebo netradičnej národnosti. Prípadne ktokoľvek netradičný. Prípadne ktokoľvek.
Tento obrázok je čisto ilustračný. Rovnako by na ňom mohol byť člen netradičnej rodiny alebo netradičnej národnosti. Prípadne ktokoľvek netradičný. Prípadne ktokoľvek.

Pred mesiacom som bol v Brne na vianočnom koncerte Sýrčanov. Na vianočnom koncerte. Sýrčanov.

Koncert bol súčasťou projektu Syreczech (akože syreček, chápeme sa), ktorého pointou bolo spojiť SyreCzech. Pomôcť Sýrčanom integrovať sa. Ono to popri všetkých tých pochodoch a antipochodoch akosi zaniká, ale veľa z moslimských imigrantov potrebuje iba obyčajne pomôcť. Sýrski utečenci v Česku celkom určite.

Esenciu večera, aspoň tak som si to vtedy v duchu povedal: esencia večera, som našiel hneď na začiatku. Boli to vianočné medovníčky a baklava na jednom tanieri. Ďalej sa  jedlo na stoloch začalo rôzne miešať a komplikovať, ale mne to utkvelo takto, medovníky a baklava.

Potom Nura alebo Nuha. Jej menom si doteraz nie som istý, moja arabčina končí pri salam alaikum (aleikum?), ale bolo to moslimské dievča. A toto bol môj najdlhší rozhovor s moslimským dievčaťom.

Nura utiekla zo Sýrie s rodinou pred troma rokmi. Ako a prečo utečie sýrska rodina práve do Brna mi stále nie je celkom jasné a možno to nie je jasné ani Nure, ale to, že chce človek utiecť z krajiny, kde sa strieľa, mi je jasné úplne. To, že ho potom v krajine, kde sa nestrieľa, prijať nechcú, mi zas nie je jasné vôbec.

Naspäť k Nure. Nura sa za prvý rok naučila po česky. Na druhý rok sa Nura zapísala na medicínu (v češtine) a na tretí rok v štúdiu pokračuje. Momentálna brnianska Nura má češtinu s jemne hanáckym prízvukom a jej ř je v úplne inom vesmíre ako moje ž, š alebo .

Posledné, do čoho by sa dalo pri Nure kopnúť, je náboženstvo, lenže Nurina rodina prešla z ateizmu islamského do ateizmu kresťanského tak plynulo, až sa kopnúť nedá. Na vianočnom večierku sa pritom objavili aj ženy v šatkách (v rámci nich skupiny dve skupiny: konzervatívnejšia časť s čiernymi a liberálnejšia časť s farebnými šatkami), no počet maskovaných atentátnikov a samovražedných útočníkov dosiahol nulu. Lenže.

(V tomto bode môj idylický blog vstupuje do krízy.)

Charlie Hebdo. K tomu ďalšie správy o Islamskom štáte, sem-tam článok o útokoch plánovaných, zmarených, očakávaných, možných a hroziacich, sem-tam fotky z pochodov a anti-pochodov a je z toho dnešok. Žiadne veľké multi-kulti sa v Európe nikdy nekonalo a integrácia moslimov dnes celkom nefunguje a je to fakt a je to celkom jasné a nedá sa k tomu nič ďalšie povedať. A ja k tomu nemám čo povedať už vôbec. Ale druhé Lenže.

Tvoria sa extrémy. Ak medzi nimi niečo existuje, nie je to počuť.

Prvý extrém: ľudia, ktorí sa stále dokážu pri slove multikulturalizmus (ak ho vyslovia) široko usmiať a triasť rukami. Lebo robota v OSN. Alebo neviem, nerozumiem.

Druhý extrém:

Lutz Bachmann styled as Adolf Hitler

A tak.

Zo všetkého najľahšie sa dá nenávidieť všeobecne, v celku. Dobre sa nenávidí, napríklad, islam. Keď sa dvaja blázni navlečú do kukiel a strieľajú, ide to ľahko. A keď je jasné, že podobných bláznov je na svete ďalší milión miliónov, tak k tomu nenávideniu smerujú všetky inštinkty, intuície a pudy sebazáchovy. U mňa určite.

Nenávidieť konkrétne, nebodaj osobne, je podstatne ťažšie. Povedať, že nenávidím moslimov (v našich reáliách: gejov/lezby/Maďarov/Bratislavčanov/Nebratislavčanov/ Američanov), to by som ešte zvládol, veď som nejaký chlap, ale prísť na vianočnom koncerte za Nurou a povedať: počuj, ty moslimka, nenávidím ťa!, to asi nie. A keď už raz túto Nuru mám, ide mi to s tým hromadným nenávidením ťažko.

V mojom živote mám jednu Nuru, gejov tisíc, Maďarov milión. Nenávisť sa u mňa nedostavuje ani individuálne, ani po skupinkách, ani hrodmadne. Keď ale rátam v mojom živote pánov Chromíkov, vychádza mi to na nulu. V poslednom čase nenávidím tradičnú rodinu.

Teraz najčítanejšie