Krok

Dnes je zvláštny deň, pomyslím si. Hm, ani nie, sme uprostred týždňa a táto streda nie je ničím výnimočná. Teda, pre niekoho možno, pre mňa nie. Alebo aj, už mesiac sa pohybujem v tomto priestore.

Práve som si spomenula, začínam počítať, ale sedí to. Celkom presne. Štyri týždne, dá sa to vyjadriť aj takto. Jemne sformujem ústa do úsmevu, pokračujem v ceste. Moje oči, akoby sa zapichli do podlahy. Čoby, to len tie topánky. Vŕzgajú, už zasa. To je zvuk, krok čo krok, stačí mi nohu nadvihnúť. Nepríjemné, cítim sa tak zvláštne, nemusia o mne všetci vedieť, zvyknem byť nenápadná.

„Dobrý deň, pani učiteľka,“ počujem kdesi okolo seba. A je to tu, moja identita je odhalená, už sa neskryjem. „Dobrý deň,“ odpovedám v oficiálnej rovine a hľadím si na nohy. Viem, že musím, ten krok, korigujem, čo sa dá. Veľa nie, ale aj málo pomôže, aspoň to nie je také výrazné. Akoby som mala dlžoby u obuvníka, moja mama to tak vravievala.

Hm, zahýbam doprava a sledujem hlúčik detí. Čulá vrava, žiadne dievča, niekoľko chlapcov. Vek niekde medzi osem a deväť, viac nie. A medzi nimi on. Vyšší, vlasy šedivé, okuliare posadené nižšie na nose. Usmieva sa, gestikuluje rukami. Všetky oči na ňom, akoby ho hltali.

Neviem, tento obrázok, videla som ho už niekoľkokrát. Učiteľ hudobnej výchovy. Milý, príjemný, len keby… To podozrenie, začína to byť silnejšie ako ja. Nemôžem, nevšímať si, také čosi nedokážem. Práve naopak, jednoducho som taká.  Rypnem si, keď sa mi čosi nepozdáva.

Mesiac, pripomínam si, som tu ešte nová. No a? Pre mňa je dôležitá pravda a on… Proste sa mi nepozdáva, nedôverujem mu. A potom, sú to predsa deti.