Môže byť aj krásne?
Vyšiel som z našej základne v stredisku vyhodiť smeti do kontajnera. Pozriem sa vpravo a vidím toto. V ten moment, akoby všetko zastalo a zrazu dávalo zmysel. Cítil som pokožku na tvári, ako sa postupne napína a naťahuje v smere k slnku. Cítil som, ako sa každý môj vlas obnovuje. Ako keby som si dobíjal život v nejakej počítačovej hre. Všetky pozitívne pocity vo mne vreli: extáza, láska, radosť, ale hlavne, pocit porozumenia. Na chvíľu som porozumel všetkým utrpeniam sveta, nad ktorými som prebdel nejednu noc. Takisto trápeniam jednotlivca v dnešnej dobe, po dlhom čase som zas porozumel slovnému spojeniu radosť z „maličkostí“.
Ono vlastne slnko nie je až taká maličkosť. Neviem presne koľko meria alebo váži ale laicky by som povedal, že je to celkom veľká vec. Od ktorej, ako som zistil, je nie len človek veľmi závislý. Možno je to ťažké pochopiť, keď je slnko súčasťou našej každodennosti, no ja to myslím chápem už trocha lepšie.
A najsilnejšie slnko svietilo až na vrchu zjazdovky, z ktorého práve schádzal kolega na skútri. „Tak aké to bolo cítiť slnko po takej dlhej dobe?“ Chvíľu sa na mňa pozerá a potom odpovie. „No, dnes je pekne.“
Album dňa: Fleet Foxes – Shore
Práve čítam: Yann Martel – Life of Pi
Posledný film: Marcel the Shell with Shoes On
