Zvykneme si na referendum? A či na vetry severné?
Priznám sa, že minulý článoček pokladám za dosť kostrbatý.
Mám pocit, že sa moc nevydaril a keby mi na tom záležalo, mohol by som mať pocit, že som si urobil i hanbu:-)
A tiež toto tu som nemal veľmi chuť písať, len ako som šiel peši vo vetre z toho nášho priestoru pre občianske aktivity, uvedomil som si, že ak nechceme, aby naše deti si zvykali na takúto zimu, boje o život či o cudzie diabolské záujmy, prvý krok, je nebáť sa, občiansky skúsiť vedome žiť a ísť – ako na sviatok – k referendu, rozhodnúť o dôležitých právnych otázkach. Minimálne je to príklad o tom, že si šancu, príležitosť, vieme vážiť a vieme si to užiť. Ukážka toho, že vieme žiť.
Teda v hre je právne postavenie občana v procese transformácie k pozitívnej zmene.
Ide o to, či konečne občan môže povedať politikovi, zvolenému do NR SR:
„Počúvaj, tu si niečo sľuboval, dal si sľub i na Ústavu SR a teraz skúsenosť hovorí, že to bol klam, klamstvo. Takých tu nechceme. Končíš. S hanbou… Pamätáme, ako si nás „obchádzal“, rozhodoval za nás, vťahoval nás do konfliktov….Ako si mesiace a roky riešil nezmyselné hádky a my sme boli na okraji, ako rukojemníci hry mocných.“
(Rozhodne nespokojný ľud v ďalších referendách, ak si to nenecháme ujsť…)
A stručne, ako som písal v tom textíku predtým, skutočné politické strany by mali v skutočnom politickom boji súťažiť s inými práve v tom, kto akú otázku dá v referende v rámci roka a či sa podarí v petícii na ňu nazbierať aspoň tých 350 000 podpisov. To by znamenalo i fakt – reálnu správu pre občanov, verejnosť – že daná strana má naozaj nejaký „politický výtlak“, nie mediálnych 3 – 6 % v prieskumoch mediálnych agentúr.
A ak niekto povie, že ľudia nerozumejú a sú nevzdelaní.. tak reálne tu bude pre mocných dôvod naozaj sa snažiť o to, aby mala spoločnosť nie klesajúcu úroveň, ale opak nech je pravdou…
A čo s tou zimou v nadpise?
No ak nie sme úplne mimo z toho, čo nám predkladajú média, vieme, že kam to – bez nás – smeruje.
V svete – bez nás – keď sa ako na šachovnici v cca .17 tom ťahu na nejakom políčku v strede šachovnice obaja vyspelí hráči „vyhádžu“ zo všetkých kľúčových figúrok, od koňa cez strelca až po vežu a ukáže sa, kto mal viac predvídavosti, schopnosti, ducha…
A vyzerá to, ako v šachu, že „doma“, kým to ide sa nebojuje. Vyberie sa políčko niekde v strede, kde to nebolí a tu sa obetujú hoc všetky cudzie národy…a kde je napísané, že na nás niekomu zálež9?
Ak ani nám samým na nás nezáleží? Právo je predsa o tom ,že máme svoju silu a uznáva sa rovnosť. Ak teda nechceme silu a nechceme byť rovní s tými, ktorých si len v rámci zastupiteľskej demokracie vyberáme, ak sú pre nás viac hodnotou peniaze, povrchnosť, klam a podvod, prázdne slová…tak nech sa páči, ostaňte doma.
Ak sa Vám zdá náhoda, že sme pred rokmi podpísali zmluvu o priateľstve, ktorá nás vlastne zaviedla do vojny, a ak sa vám zdá náhoda, že jeden z kandidátov na prezidenta v ČR je vojak a nemá zdá sa problém viesť i nezmyselné vojny (povráva sa, že spolu s manželkou má za sebou i dosť kontraverznú kariéru v ČSSR…), tak možno nebude náhoda, ale niekoho zámer sa naplní presne a do bodky a naše, Vaše deti, či vy konkrétne (!) o pol roka o rok, pôjdete do cudzej zeme bojovať za cudzie záujmy, čeliť tomu vetru zo severu, čo roky vanie.
Niekto je húževnatý, odoláva a zvyká si naň roky… a iný „verí“ …a číta pochybné – vysvetľujúce – noviny, správy, kde niekto, zodpovedný žurnalista, podľa úsudku usúdi, čo je podľa neho dôležité a hodné vysvetlenia …či bude hladkať proti srsti, či po srsti, nás, ako nižších tvorov…on veľký novinár…lebo, referendum bola šanca na zmenu. Na malý krok pre človeka…
Ja zajtrajšok strávim v jednej z daných referendových miestnosti a uvidím ten priebeh dňa – možného sviatku – či tragédie – na vlastné oči…
