Denník N

Lepšie to nebude

Referendum ako liek horší než sama choroba.

Dnes sa na Slovensku uskutočnilo deviate celoštátne referendum, ktorého predmetom bola zmena ústavy tak, aby či už priamo občania a občianky alebo sama národná rada mohli skrátiť dĺžku volebného obdobia národnej rady a dospieť k predčasným voľbám. Ani toto referendum nebude s najväčšou pravdepodobnosťou platné, a to z rôznych dôvodov, hoci skutočný dôvod, pre ktorý by platné byť nemalo, zrejme nenapadol nikomu: ani tým, čo v referende hlasovali, ani tým, čo v ňom nehlasovali.

Pre časť slovenskej spoločnosti predstavuje referendum onen bájny nástroj priamej demokracie, keď ľud ako suverén vezme do svojich rúk verejnú moc, ktorej jeho reprezentanti nie sú hodní, a sám o tom či onom rozhodne. Avšak vzhľadom na to, že referendum sa dostalo do ústavy spísanej pod patronátom Vladimíra Mečiara – o jeho snahe urobiť zo Slovenska “druhé Švajčiarsko” vieme svoje -, nemožno vylúčiť, že referendum je vnímané aj ako súčasť budovania tohto “druhého Švajčiarska”. Ak švajčiarski občania a občianky rozhodujú sami o sebe v referende a ak to isté robíme aj my, tak potom sme na ceste k tomu “druhému Švajčiarsku”, nie? Priznajme si, že mnohí z nás sa v dospelosti fixujú i na omnoho menej racionálne presvedčenia, ktoré si nesieme z detstva.

Pritom nič nie je ďalej od pravdy ako tvrdenie, že slovenské referendá sú výronom túžby ľudu realizovať svoju moc samostatne, lebo z doteraz konaných referend iba jedno (!) vzišlo z občianskej iniciatívy, za ktorou primárne nestál žiaden politický záujem niektorej z politických strán. A ani to jedno referendum neprinieslo kýžený výsledok – ak, samozrejme, za želaný výsledok tzv. referenda za rodinu nepovažujeme nárast intolerancie voči LGBTQ+ ľuďom.

Skutočný problém referenda – a krištáľovo jasne sa to ukazuje najmä pri tomto ostatnom – je, že ústavný poriadok Slovenskej republiky rozkolísava nepredvídateľným smerom. Ak by toto referendum bolo úspešné, dôjde nielen k takej zmene ústavy, ktorá nás prakticky uvrhne do permanentnej predvolebnej kampane (je jasné, že v prípade úspešnosti referenda by po zložení každej ďalšej vlády opozícia okamžite začala organizovať zber podpisov na referendum za predčasné voľby), ale zároveň sa otvoria dvere k nepredvídateľným zmenám ústavného poriadku. Ak teraz, po pandemickom chaose, frfleme na nepredvídateľnosť či nelogickosť nastavených pravidiel, čo by sme hovorili v prípade, že rovnakou infláciou budú trpieť ústavné pravidlá? Včera zrušený ústavný súd bude opäť zriadený len preto, aby pozajtra opäť zanikol. Všetko v súlade s ústavou.

Chápem, že s výkonom súčasnej, ešte stále vládnucej vlády a národnej rady je väčšina občanov a občianok nespokojná – sám patrím medzi nich -, ale referendum je liek horší než samotná choroba. Namiesto toho, aby sme po tridsiatich rokoch samostatnosti začali konečne uvažovať o tom, prečo náš politický systém generuje jednu pohromu za druhou s iba niekoľkými svetlými výnimkami, a v intenciách toho, k čomu dospejeme, tento systém zmenili, snažíme sa súčasný systém demontovať, avšak nenahrádzame ho ničím dlhodobo udržateľným. Chceme, aby sa vláda nesprávala tak, ako sa správala v uplynulom čase? Tak ju podriaďme kontrole nie jednej snemovne, ale dvom. Alebo zvýšme ingerenciu prezidenta republiky vo výkonnej moci.

To, že v Slovenskej republike budú vládnuť občania a občianky predsa neznamená, že budú musieť ako figúrky na šachovnici politickej hry rozhodovať o všetkom, o čom ich politickí predstavitelia vyvolajú referendum. Vláda občanov a občianok znamená, že sa nimi volení reprezentanti správajú podľa pravidiel dobre nastaveného politického systému, ktorý sa nemôže zadrhnúť na jednom človeku, ako to vidíme dnes, lebo ak sa to stane, o dobre fungujúcom politickom systéme nemôže byť ani reči.

Teraz najčítanejšie

Šimon Kasman

O všetkom, čo by v civilizovanejších dobách a civilizovanejších krajinách patrilo do "verejného priestoru", a o mnohom inom.