Denník N

Stvorenie života; od mýtov po umelú inteligenciu

Stvorenie umelého života podľa OpenArt AI (https://openart.ai/)
Stvorenie umelého života podľa OpenArt AI (https://openart.ai/)

Text predstaví vývoj pohľadu na stvorenie umelého života a umelej inteligencie a priblíži perspektívy, ktoré nás (možno) čakajú.

Od najstarších čias

Koncept „umelého človeka“ nie je nový pojem. Pre umelého človeka máme niekoľko označení. automaton, robot, android, replikant, … Predstava človeka tvoriaceho bytosť podobnú človeku (alebo aspoň s mysľou podobnou ľudskej) je prítomná už v staroveku a pravdepodobne predchádza vznik písma. V staroveku bola schopnosť vytvoriť život jedným z božských atribútov. Podobne ako schopnosť komunikovať na diaľku, schopnosť lietať, vidieť všetko, vedieť všetko, byť neviditeľný a podobne. Z božských atribútov starovekých mýtov sme dosiahli mnohé, dve veci však stále chýbajú: je to práve schopnosť stvoriť umelý život, a tiež nesmrteľnosť.

Doslovne, desaťtisíce rokov sme už schopní vyrábať dostatočne efektívne nástroje pre naše každodenné potreby. Vytvorili sme mestá, domestikovali zvieratá, vyšľachtili plodiny. Od symbolov sme prešli k písmu, formalizovaným jazykom. Sme schopní opraviť a rekonštruovať naše telá a úspešne bojovať s chorobami. Ale sen vytvoriť človeku podobnú bytosť z neživých materiálov je pre naše technológie zatiaľ stále nedostupný. Naša fascinácia umelou inteligenciou a umelým životom však tomuto snu určite vďačí za veľa. Keď „chytrý“ reproduktor v domácnosti dokáže odpovedať na jednoduchú položenú otázku, má zdanie až magickosti. A to nehovoriac o momentálne módnych četovacích botoch, ktoré úspešne predstierajú inteligenciu a erudíciu. Vytváranie systémov umelej inteligencie je vzrušujúce skoro až ako skutočné vytváranie živých ľudských bytostí.

Antropomorfný pilier z Göbekli Tepe
Antropomorfný pilier z Göbekli Tepe, 10 000pnl patrí medzi nastaršie figurálne zobrazenia. Prevzaté z Notroff, J. (2019) A rather odd figure: The so-called Kilisik Sculpture from Adıyaman, Turkey, dostupné na https://www.dainst.blog/the-tepe-telegrams/tag/sculptures/

Táto téma však nesúvisí len s nutkaním človeka tvoriť, ale aj so strachom, že by človeka jeho kreácia mohla v konečnom dôsledku dobehnúť, prekonať a buď rovno zlikvidovať, alebo zotročiť, či zásadne obmedziť svojho tvorcu na možnostiach. Snáď preto väčšina týchto príbehov o stvorení skončí nie šťastne. Dejiny ideí a pokusov o vytvorenie umelého života sú veľmi dlhé a zahŕňajú tisícročia a v princípe celú Zem. Pozrime sa preto len na niekoľko významných príkladov.

Tisíce rokov predtým, ako sa strojové učenie, Google mapy, či autonómne autá stali skutočnosťou, starovekí Gréci zaznamenali svoje predstavy o umelých tvoroch. Napríklad o obrovskom bronzovom „robotovi“ –  Talosovi, umelej žene Pandore a ich tvorcovi – Hefaistovi. Príbeh Talosa, prvýkrát spomenutý okolo roku 700 pnl. Hésiodom, ho opisuje ako obrovského bronzového muža, ktorého poveril Zeus, kráľ gréckych bohov, aby ochránil ostrov Kréta pred útočníkmi. Každý deň trikrát pochodoval okolo ostrova a hádzal balvany na blížiace sa nepriateľské lode. V jeho tele bola od hlavy k jednému z chodidiel vedená trubica, s tekutinou ichor, ktorú majú grécki bohovia v žilách namiesto krvi. Ďalší staroveký text, Argonautica, ktorý sa datuje do tretieho storočia pred naším letopočtom, opisuje, ako čarodejnica Medea porazila Talosa odstránením skrutky z jeho členku a nechala vytiecť ichor z jeho tela. Prvý robot bol tak porazený.

Médea a Talos
Médea ničiaca Talos, Sybil Tawse, Wikimedia Commons

Mýtus o Pandore je prvýkrát opísaný v Hésiodovej Teogónii. Pandora je ďalším príkladom mýtickej umelej bytosti. Až oveľa neskoršie verzie príbehu zobrazujú Pandoru ako nevinnú ženu, ktorá nevedomky otvorila škatuľku zla. Hésiodov text opisuje Pandoru ako umelú, zlú ženu, ktorú postavil Héfaistos a poslal na Zem na rozkaz Dia, aby potrestala ľudí za získanie. ohňa. Pandora sa stala Prométeovou ženou, čo bolo súčasťou trestu. Dnes by sme mohli povedať, že Pandora bola agentom umelej inteligencie, keďže jej poslaním bolo infiltrovať sa do ľudského sveta a vypustiť do neho obsah nádoby utrpenia.

Okrem stvorenia Talosa a Pandory vyrobil mýtický Hefaistos ďalšie samohybné artefakty, vrátane sady automatických sluhov, ženskej podoby, zo zlata. Podľa Homérovho rozprávania dal Héfaistos týmto umelým ženám znalosti bohov. Prenesene ich môžeme nazvať archaickou, mýtickou verziou umelej inteligencie. Staroveké mýty poukazujú na morálne dôsledky Héfaistových výtvorov. Žiaden z týchto mýtov nemá happy end, ak sa tieto umelé bytosti dostanú na zem a začnú sa miešať do záležitostí ľudí. Ako keby mýty hovorili, že je skvelé mať tieto umelé výtvory v nebi, medzi bohmi. Ale akonáhle intervenujú do ľudských záležitostí, máme tu chaos a deštrukciu.

Daidalos je najznámejší (mýtický) starogrécky inžinier. Predpokladá sa, že žil v minojských časoch, niekedy v rozpätí 2700 až 1450 pred našim letopočtom. Okrem notoricky známych krídiel, vďaka ktorým unikol z Kréty, sa Daidalovi pripisovalo, že vynašiel napríklad sekeru, pílu, lepidlo a vŕtačku a bol architektom labyrintu (bludiska), ktorý slúžil na uväznenie býkočloveka Minotaura. Daidalos tiež (vraj) vytvoril sochy, ktoré vyzerali tak „živé“, že ich museli zviazať, aby im zabránili odísť.

Pygmalion a Galatea
Pygmalion a Galatea, model Augusta Rodina, 1889

V inom príbehu, Pygmalion, staroveký (mýtický) sochár, vytvoril sochu dievčaťa Galatea, ktorá bola taká krásna, že sa do nej Pygmalion zamiloval. Bohovia, ktorí sa nad ním zľutovali, priviedli Galateu k životu, aby mohli byť spolu. (Neskôr tento motív použil George Bernard Shaw vo svojej divadelnej hre „Pygmalion“, ktorá sa stala predlohou muzikálu „My Fair Lady“, kde Higgins, rovnako ako starý Pygmalion, „vytvorí“ Elizu ako spoločenskú osobu, vymodeluje ju do toho, čo považuje za „život“ a nakoniec sa so svojim výtvorom ožení.)

Pre staré grécke umelé stvorenia je typické že sú vyhotovené ako sochy, ako umelecké diela – nie sú teda produktom lekárskej vedy alebo inžinierstva. To jasne ukazuje na vysoké postavenie, ktoré mali umelci a umenie v starovekej gréckej a rímskej kultúre. Stvorenie života bolo tou najvyššou mocou a je preto bolo logické, že bolo spájané s najvyššou a najuznávanejšou triedou ľudskej spoločnosti – s umelcami, ktorí ovládali sily tvorivosti a ktorí už vytvorili fiktívne postavy v divadelných hrách. (Čo je celkom rozdiel oproti našej spoločnosti, kde by stvorenie života bolo doménou inžinierov – vrstve, ku ktorej naša spoločnosť najviac vzhliada.)

Umelý „život“ sôch je samostatná „substancia“ alebo „vlastnosť“. Grécky koncept človeka je dualistický. Možno v ňom oddeliť fyzickú podstatu sochy od jej života. Najprv sa vytvorí socha alebo umelý človek, potom sa do nej vloží „iskra života“. Môžeme tu rozlíšiť dve odlišné „veci“ alebo entity – telo a dušu. V starovekom gréckom a rímskom mýte sú umelí ľudia zvyčajne umelecké diela – nie ako funkcionálne definované roboty – a potom, vďaka svojej výnimočnej umeleckej kvalite, sú oživení zásahom vyššej moci. V starovekých príbehoch preto umelec vytvára podobizeň, nie nezávislý „život“.

Automat Héra z Alexandrie
Náčrt jedného z automatov Héra z Alexandrie. Carlo Zenero (1647) Gli Artificiosi et curiosi moti spiritali, Wikimedia Commons

Antika však prináša aj nástup prvých mechanizmov, ktoré majú vytvoriť ilúziu umelého života. Asi najvýznamnejším tvorcom takýchto mechanizmov v starovekom Ríme bol Héron z Alexandrie. Héron pôsobil medzi prvým a tretím storočím nášho letopočtu. Aj keď určite nebol prvý v obore, veľký význam mu dáva, že sa po ňom zachovalo množstvo jeho spisov a v nich návrhy pre zostrojenie automatov – strojov ovládaných mechanickými alebo pneumatickými prostriedkami. Patrili sem zariadenia pre chrámy, ktoré mali vštepovať vieru podnecovaním imaginácie veriacich „magickými skutkami bohov“, ale aj mechanizmami pre divadelné predstavenia a mechanické stroje akým bola socha, ktorá nalievala víno. Medzi jeho vynálezy patrili napríklad veterné koleso ovládajúce píšťalový organ – prvý prípad, keď vietor poháňa stroj alebo prvý automatický predajný automat. Keď bola cez otvor v hornej časti stroja vhodená minca správnej hodnoty, bolo strojom vypustené konkrétne množstvo svätenej vody. (Keď bola minca uložená, spadla na panvicu pripevnenú k páke. Páka otvorila ventil, ktorý nechal vytiecť trochu vody. Panvica sa váhou mince ďalej nakláňala, až kým minca nespadla, v tomto bode protizávažie zaklapne páku späť a vypne ventil. Samotné technické vyhotovenie teda nie je komplikované, ale nápad takúto vec automatizovať je fascinujúci.)

Pre nás sú ale možno zaujímavejšie jeho mechanizmy pre grécke divadlo, najmä zariadenie na ovládanie mechanickej bábkovej hry v dĺžke takmer desať minút. Toto zariadenie bolo prednastavené (naprogramované) pomocou systému lán, uzlov a jednoduchých strojov ovládaných otočným valcovým ozubeným kolesom. Zvuk hromu bol produkovaný mechanicky načasovaným púšťaním kovových guľôčok na skrytý bubon. Celý systém po nastavení fungoval bez zásahu obsluhy.

Orientálne automaty

Čínska staroveká mytológia má tiež svoj koncept umelej inteligencie a umelého života. , manželka kancelára Zhuge Liang, bola priekopníčkou vo výrobe „umelo-inteligentných strojov“. Hovorilo sa, že Zhuge Liang bol tak ohromený jej šikovnosťou, že sa rozhodol oženiť sa s ňou. Keď prvýkrát prišiel do Huangovho domu, privítali ho dvaja veľkí psi. Psy sa na neho agresívne vrhli, potom však vybehli dvaja sluhovia, ktorí udreli psov do čela a zastavili ich. Zhuge Liang podišiel bližšie a zistil, že psy sú vlastne stroje vyrobené z dreva. Zasmial sa, aby ukázal svoje ocenenie múdrosti Huang. Tieto „strojové psy“ predstavujú ďalšiu formu umelej inteligencie v starovekých mytológiách. Napovedajú, že ľudské bytosti by mali mať schopnosť spustiť alebo zastaviť fungovanie umelej inteligencie. Keď tieto dva psy dostanú znamenie zastavenia, okamžite zastavia.

Robotická loď al-Džazáriho
al-Džazáriho robotická loď je považovaná ze jeden možno najstarší prípad programovateľného „robota“. Obrázok dosupný na webe: https://www.trtworld.com/magazine/why-ismail-al-jazari-is-called-the-father-of-medieval-robots-36840

V stredoveku európske krajiny neboli na špici technologického vývoja. V stagnujúcej Európe, importované mechanizmy a automaty tvorené umelcami a remeselníkmi z blízkeho východu ohurovali miestnu aristokraciu. Medzi najdôležitejšie postavy takýchto orientálnych tvorcov patrí al Džazári, autor mnohých sofistikovaných mechanizmov, ktorý ich a aj popísal v knihe o Poznaní dômyselných mechanických zariadení. Vo svojej knihe uvádza päťdesiat príkladov takýchto zariadení aj s návodom na ich výrobu. Medzi najzaujímavejšie patrí loď so štyrmi hudobníkmi. Tento výtvor je považovaný za prvého programovateľného „robota“ v histórii. Mechanizmy animujúce bubeníkov mohli byť naprogramované tak, aby hrali rôzne skladby. Na palube robotickej lode sú figuríny kráľa, kráľovského vezíra, otrokov. Na nižšej palube sú figuríny dobrodruhov a otrokýň, hráč na flautu, harfistka a dvaja hráči na tamburínu. Kráľ a jeho dvor sú statické sochy. Hudobníci sú vyrobení z medi, ich ruky sa môžu hýbať.  Loď sa jemne pohybuje po hladine bazéna v paláci. Raz za pol hodinu sa bez akéhokoľvek vonkajšieho zásahu začína predstavenie; Flautista hrá na flaute, bubeník búši do tamburíny a harfista brnká na struny svojho nástroja. Hudobníci v lodi sedia nad vodnou nádržkou. Tá sa pomaly vyprázdňuje do vyklápacieho vedra. Keď sa vyklápacie vedro naplní, asi po pol hodine vypustí vodu na vodné koleso, pričom sa koleso otáča po svojej osi. Kolíky na náprave sa otáčajú aj pohybom tyčí, ktoré sú spojené s rukami otrokýň, a pohybujú nimi hore a dole. To vytvára pohyb brnkania harfistu alebo tlkot bubna. Harfista má systém troch kolíkov pre jednu ruku a druhú ruku ovláda len jeden kolík. Tyče sú ranou verziou vačkového hriadeľa a premieňajú kruhový pohyb nápravy na lineárny pohyb rúk hudobníkov. Rozstup medzi nimi vytvára rôzne vzory bubnovania alebo harfy. Voda steká dolu do potrubia, ktoré je pripojené k vzduchovej nádobe, čím tlačí vzduch cez píšťalu. Toto je zdrojom zvuku „flauty“. Celý systém je pomerne komplikovaný a al Džazarímu zabrala realizácia pomerne dlhý čas.

Golem
Podľa legendy mal vrchný Pražský rabín Maharal Jehudah Low vytvoriť pred cca. 500 rokmi golema. Wikimedia commons.

V neskoršom stredoveku sa v hebrejskej literatúre zjavuje naratív o golemovi. Golem je bytosť vyrobená z blata – ako bol biblický Adam – ale ako bytosť stvorená človekom je značne nedokonalá. Typicky, nerozpráva, nie je schopná komplexných úkonov. Golem je však zvyčajne poslušný a berie príkazy doslovne. Rozprávania o golemovi sa vyskytovali na mnohých miestach, kde bola prítomná židovská diaspora. Najznámejší je samozrejme ten Pražský. Golem, keď bol zostrojený bol rozpohybovaný nápisom na čele „pravda, amet“. Deaktivovaný bol zmazaním znaku alef, čím sa nápis zmenil na „smrť, met“

Mechanizmy novoveku

Vrcholný stredovek a novovek priniesli v Európe ekonomický rast a s ním rast vzdelanosti. Ale aj dopyt po zázrakoch. V kihách Codex Atlanticus aj Codex Madrid sa spomína mechanický rytier. Bol odetý v typickom nemecko-talianskom brnení z konca 15. storočia a bol schopný niektorých pohybov podobných ľuďom. Prvá verná demonštrácia tohto stroja bola v Miláne v roku 1495. Bol navrhnutý tak, aby sa posadil, mával rukami, pohyboval hlavou a otváral a zatváral anatomicky správnu čeľusť. Môže dokonca vydávať zvuky za sprievodu automatických bubnov, pretože sa zdá, že na výkrese automatu sú kresby automatického bubna. Všetky automaty sa spoliehali na podobnú mechaniku. Na vykonávanie základných pohybov používali kladky, laná a prevody. Na programovanie pohybov sa používali kolíky a bloky, takže automaty sa teoreticky mohli pohybovať bez operátora a mohli dostať rôzne programy pre rôzne úlohy.

Tráviaca kačica
Dobová ilustrácia Vaucansonovej automatickej tráviacej kačice

Okolo roku 1600 vytvoril Francúz Jacques de Vaucanson okrem iných slávnych historických automatov aj známu „Canard Digérateur“. Digestujúcu kačica bola obzvlášť dômyselná a zložitá, toto medené mechanické stvorenie dokázalo zožrať a potom úplne stráviť a vylúčiť svoju potravu, ako aj mávať krídlami a kvákať. V skutočnosti každé z jeho krídel obsahovalo viac ako štyristo pohyblivých častí. Stroj bol taký zložitý, že okrem všetkých hadičiek a potrubí musel de Vaucanson zaviesť „chemické laboratórium“ na účely rozkladu potravín.

V osemnástom storočí bol na našom území – v Prešporku – vytvorený mechanický Turek. Mechanizmus skonštruoval Wolfgang von Kempelen (1734 – 1804), aby zapôsobil na rakúsku cisárovnú Máriu Teréziu. Turek vytváral ilúziu, že dokáže zahrať šachovú partiu proti ľudskému protivníkovi. Turek bol v skutočnosti mechanickou ilúziou, ktorá umožňovala ľudskému šachovému majstrovi, ktorý sa skrýval vo vnútri, ovládať stroj. So skúseným operátorom Turk vyhral väčšinu hier hraných počas svojich demonštrácií po Európe a Amerike takmer 84 rokov. Pričom hral a porazil mnohých vyzývateľov vrátane štátnikov ako Napoleon Bonaparte a Benjamin Franklin. Von Kempelen svojim strojom dal silný impulz pre svojich pokračovateľov o tom, či by bolo možné vytvoriť mechanickú umelú bytosť – či a ako by bolo možné posunúť časť či už celé vedomie alebo niektoré mentálne funkcie do mechanizmu alebo stroja.

Na prelome 18. a 19. storočia švajčiarsky mechanik Henri Maillardet úspešne postavil skutočne pozoruhodný Automaton. Tento bol schopný nakresliť štyri rôzne obrázky a napísať tri rôzne básne, „kresliar spisovateľ“ mal pamäť, ktorá bola väčšia ako čokoľvek, čo bolo predtým možné vidieť v zariadení tohto druhu. Maillardet to dosiahol umiestnením vnútorného fungovania stroja do veľkej základne a „spisovateľa“.

Fantastické automaty v nás vyvolávajú predstavu, aké by to bolo, ak by „ožili“. Ako by sa správali k nám a čo by sme s nimi vedeli robiť. Ako vidíme umelé stvorenia v modernej dobe? V literatúre je množstvo príkladov, z ktorých spomeniem tri. Je to Frarnkenstein (alebo moderný Prométheus), ktorý ide v šlapajách antických mytológií a stredovekých príbehov. Pre Dr. Frankesteina je stvorenie človeka z napokon prekliatím. Celá situácia je utrpenie aj pre nešťastné stvorenie, ktoré nevie fungovať v ľudskej spoločnosti. Shellyová otvára stále platné otázky: keď vytvoríme nový život, akú mieru autonómie by sme mali tomuto životu poskytnúť? A čo robiť, keď nebude úplne kompatibilný? Čo keď bude tiež túžiť po druhovi alebo družke? Alebo deťoch? Druhým zásadným dielom je Čapkov R.U.R., ktorý kodifikuje termín robot – automat vykonávajúci ťažkú prácu.

Ja, robot
Ilustrácia na na prebale knihy Isaaca Asimova, I Robot (1950) Gnome press, New York

Čapek okrem psychológie umelých bytostí predstavuje aj problém sociálny. Aj keď je pre neho príbeh metaforou a roboty sú ľudia nižších spoločenských tried vtedajšej doby, otvára nám perspektívu, ako nahliadať na bytosti, ktoré sú obdarené vedomím, vnímajú svoj údel, ale nedostáva sa im rovnakých práv. Ak jedného dňa stvoríme skutočne vedomú – sapientnu – umelú inteligenciu, dáme jej ľudské práva? A do akej miery? BTW: R.U.R. končia šťastnejšie, ako Frankenstein; roboty prejavia emaptiu a lásku a táto je rozpoznaná a uznaná a tak ich Rossum vyprevádza so slovami: „Choď Adam, choď Eva,“ a dáva im slobodu. Tretím literárnym dielom, na ktoré by som rád upozornil je korpus o robotoch z dieľa Isaaca Asimova. Asimov „tri zákony robotiky“ uviedol už v knižke Naháňačka, ale viac ich použitie a etické dilemy s nimi súvisiace rozviedol v zbierke Ja, robot. Asimov priznáva robotom právu na sebazáchovu, okrem prípadov, kedy by to bránilo v záchrane ľudského života alebo bolo priamo v kontradikcii k ľudskému rozhodnutiu. Samozrejme, robot podľa týchto zákonov nesmie ublížiť, alebo svojim nekonaním umožniť, aby človeku ublížené bolo. Pre niekoľko generácii sa stali Asimovove zákony robotiky natoľko presvedčivé, že až existovali očakávania, že by tieto skutočne mali byť implementované do umelej inteligencie, ktorú vyvíjame.

Popkultúra a nová mytológia

Ako to vidíme teraz? Časté je zobrazenie umelej inteligencie ako darebáka. K darebnosti môže mať umelá inteligencia niekoľko dôvodov. Napríklad za to môže chyba v programe alebo zanedbanie niektorých programátorských rutín. V niektorých prípadoch je to chladné, amorálne, neľudské uvažovanie, ktoré urobí z umelej inteligencie filmového zlosyna. Napríklad vo filmovom spracovaní spomenutej Asimovovej predlohy Ja, robot, antagonista umelej inteligencie začne zabíjať ľudí, pretože dospeje k záveru, že je to najlepšia akcia na ochranu ľudského druhu. Povýši teda ľudstvo nad človeka, k čomu do istej miery dospel aj Asimov v neskorších knihách. Iný príklad nachádzame v sérii počtítačových hier Portal, kde je antagonista GLaDOS naprogramovaný na spustenie testov. Výsledkom je, že drží hráča v zajatí, aby mohol absolvovať testovací program.

Iným dôvodom pre hostilné správanie sa umelej inteligencie môže byť náhla porucha. Príkladom môže byť HAL 9000 vo filme 2001: Vesmírna odysea, podľa knižnej predlohy Chalesa C. Clarka. Po poruche sa postavy rozhodnú vypnúť HAL. Výsledkom je, že sa ich HAL snaží zabiť, aby sa ochránil a pokračoval vo svojej naprogramovanej misii.

Ešte iným a fascinujúcejším dôvodom na darebnosť je situácia, kedy si umelá inteligencia uvedomí samého seba. Príklady poskytujú notoricky známe diela ako Matrix alebo Terminátor. V oboch dielach sa umelá inteligencia stáva zlomyseľnou a deštruktívnou. Prechováva v sebe nenávisť k ľuďom a túžbu ublížiť im, zotročiť ich, vytvoriť úplne iný koncept inteligentného života.

Zobrazenie umelej inteligencie ako darebáka, bez ohľadu na dôvod, vytvára mentalitu „my vs oni“, pokiaľ ide o robotov v reálnom živote. Pravdepodobne to poškodzuje vývoj AI, pretože poškodzuje dôveru v technológiu. Zoberme si napríklad popkultúrny naratív prevzatia kontroly umelou inteligenciou. Hoci v alternatívnych médiách sa dozvedáme pomaly o zotročovaní alebo vyhladozovaní ľudí, v reálnom svete možno vidieť úplne inú verziu príbehu. Mnohí sa napríklad obávali, že budú nahradení robotmi v práci po vzostupe automatizácie a technológie AI, realita je taká, že síce budeme pracovať menej hodín týždenne, ale práca bude skôr zaujímavejšia, keďže tú rutinnú robotu nahradia automaty, nám ostane najmä tá kreatívna.

Vo všeobecnosti ale, nie je zlý nápad, dávať si pozor na riziká spojené s nasadzovaním umelej inteligencie. Existuje obava z budúcnosti, čo sa stane v prípade rozsiahlej poruchy umelej inteligencie, ak sme na tejto boli silno závislí. Chyba sa nemusí prejaviť vypnutím alebo zjavnou zmenou správania sa takejto umelej inteligencie. V klasickom Československom seriáli Návštevníci je umelá inteligencia dlhodobo poškodená a podáva nesprávne výpočty. Kľúčovým pre príbeh sa stáva práve ten, na základe ktorého predpovedá zrážku Zeme s kométou. Toto má vyriešiť únos vedca z minulosti, ktorý sa nepodarí, ale iný pán z minulosti mechanickým zásahom napraví umelú inteligenciu a príbeh končí happy endom. Ešte inou hrozbou môže byť napadnutie, infikovanie umelej inteligencie útočníkom – či už človekom, alebo inou umelou inteligenciou. Takto infikovaná umelá inteligencie potom škodí, miesto že by mala pomáhať.

Umelá inteligencia nemusí byť vnímaná vždy ako nepriateľská. Máme aj príbehy, kde je umelá inteligencia skôr neutrálna. Príkladom môže byť Disneyho WALL-E. V príbehu vidíme priateľských robotov v EVE a WALL-E a antagonistického robota AUTO. Je pozoruhodné, že hoci je AUTO antagonista, stroj naďalej plní príkazy, ktoré dostal. Podobne aj ostatní roboti vo filme fungujú podľa programu, s výnimkou neohrozeného WALL-E.

Veľmi podobný príklad je v sérii Star Trek. V Star Treku sú zastúpené dve strany inak veľmi podobnej umelej inteligencie: priateľský Data a zlý Lore, ktorí majú rovnakého tvorcu. Neutrálny pohľad na AI v popkultúre poskytuje divákom príležitosť preskúmať obe strany mince umelej inteligencie. Zaradením „dobrej“ aj „zlej“ umelej inteligencie do toho istého príbehu nám umožní vidieť obavy súvisiace s rastúcou technológiou, ale tiež jej potenciál. Umožňuje tvorcom príbehu skúmať obavy a nebezpečenstvá umelej inteligencie, ale tiež si uvedomiť, že umelá inteligencia nie je nevyhnutne „zlo“ a že môže robiť dobro, môže konať eticky, múdro a v prospech človeka a to autonómne bez formálneho ľudského príkazu.

Spomeňme ale aj prípady pozitívneho stvárnenia umelej inteligencie. V takýchto príbehoch sa technológia prejaví ako pomocný nástroj, ktorý poskytuje podporu a priateľstvo. Mimoriadne známe pozitívne zobrazenie AI v popkultúre pochádza zo série Star Wars — s postavami R2D2 a C3PO. Títo milí droidi sú tí, ktorých všetci hľadáme. Slúžia ako asistenti, ale aj ako priatelia ľudských postáv. Ďalší nachádzame v britskej komediálnej show Červený trpaslík (a kníh, ktoré inšpirovali sériu). Dve z hlavných postáv predstavujú umelú inteligenciu: Holly, počítač vesmírnej lode, a Kryton, mechanoid naprogramovaný tak, aby slúžil a upratoval. V príbehu sú obe postavy sú vysoko inteligentné, ale to je využívané v prospech ostatných postáv. A aj keď Kryton jedného dňa naruší – hackne – svoje naprogramované parametre, zostáva priateľský a nápomocný.

Kryton
Kryton, priateľský android zo seriálu Red Dwarf, BBC Two, vysielané 1988-1999

Takéto príklady vykreslenia umelej inteligencie, ako benevolentnej, priateľskej sily ukazujú cieľ a potenciál technológie. Dnes používame umelú inteligenciu ako našich asistentov. (Spomeňme Alexu alebo Siri.) Umelo inteligentné chatboty začínajú ponúkať podporu a spoločnosť ľuďom, ktorí to potrebujú. V skutočnosti umelá inteligencia v príbehoch, v literatúre, v filmoch, našej modernej mytológii, priamo ovplyvnila vývoj umelej inteligencie v reálnom svete. V sérii videohier Halo je Cortana neoddeliteľnou asistentkou a poradkyňou postavy hráča. Je nápomocná a priateľská a je inšpiráciou pre inteligentného osobného asistenta Microsoftu s rovnakým názvom. Popkultúra sa prelína s realitou našich životov.

Humanizácia umelej inteligencie je zatiaľ iba metaforou. Umelá inteligencia nemá vlastné túžby alebo ciele. Je to náš nástroj, pracujúci podľa nášho zadania, našej vôle, nášho chcenia. Napriek tomu je zobrazovanie umelej inteligencie v literatúre, filmoch, popkultúre spôsobom, ako predstaviť technológiu širšej verejnosti. Je to spôsob, ako môžeme preskúmať obavy a nádeje tejto vzrušujúcej technológie.


Tento text vznikol ako draft k rovnomenej prednáške pre občianske združenie CEREHIS, 25. 1. 2023. Prednáška bola zaznamenaná a je ju možné vzhliadnuť na YouTubovom kanále CEREHISu.

Teraz najčítanejšie

Tomáš Gál

Tomáš Gál

A lot of people never use their initiative because no-one told them to. (Banksy)
Získal som vzdelanie v humanitnom aj technickom odbore. Trochu som cestoval, rozprával sa s ľuďmi. Snažím sa rozumieť svetu a robiť ho lepším. Myslím si svoje a občas to poviem.