Denník N

Nepotrebujem sa obhajovať pred ľuďmi, ktorí o mňa nestoja. Nájsť si prácu môže byť ťažké, ale nie nemožné

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Psychiatrická diagnóza dokáže človeka v rôznych ohľadoch limitovať, no v súčasnosti je možné viesť s ňou plnohodnotný život. Dôležité je však pochopenie a akceptácia od okolia. Mladá žena, ktorá napriek svojej diagnóze dosiaľ úspešne fungovala, sa prvý raz stretla s nepochopením a odmietnutím v pracovnej sfére. V nasledujúcom rozhovore priblížila svoju skúsenosť.

Jedna moja kamarátka predo mnou nedávno poznamenala, že sa vôbec necíti byť definovaná svojou psychiatrickou diagnózou. Pomyslel som si, že ja sa na rozdiel od nej cítim byť svojou diagnózou definovaný pomerne výrazne. Nie však v tom zmysle, že by ma limitovala. Skrátka ju len považujem za dôležitú súčasť svojej osobnosti. Čo ty?

Necítim sa byť svojou diagnózou definovaná na sto percent. Beriem ju však ako súčasť seba samej. Prijala som ju, žijem s ňou a bude so mnou do konca života. Pravdaže ma istým spôsobom limituje. Napríklad nemôžem vykonávať vedúce pracovné pozície. Nedokázala by som vykonávať napríklad nejakú vrcholnú manažérsku pozíciu. Na to sa ani necítim a preto podobné pracovné ponuky nevyhľadávam. Naposledy som sa uchádzala o pozíciu office manažérky. Aj tá vyžaduje zodpovednosť a pohotovosť, na základe svojich doterajších skúseností však usudzujem, že som schopná vykonávať ju kvalitne. Na takejto pozícii som už totiž pracovala aj predtým, a to približne sedem rokov. Táto práca mi bola blízka, cítila som sa v nej komfortne, bavila ma. Práve preto si stále hľadám obdobnú pracovnú pozíciu.

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Takže máš relevantné skúsenosti, na základe ktorých vieš posúdiť, čo zvládneš a čo už by bolo nad tvoje silu. No aj tak sa ti prihodila istá nepríjemná situácia. Popíšeš mi, prosím, o čo išlo?

Uchádzala som sa o pozíciu office manažérky v istej menšej firme. Prešla som prvým aj druhým kolom pohovorov a mala podpísať pracovnú zmluvu. Už predtým som podotkla, že každý mesiac potrebujem navštíviť doktora, čiže musím načas opustiť prácu. Moji predchádzajúci zamestnávatelia to plne akceptovali, lenže tentoraz sa objavil problém.

Počas pohovorov sa ma pýtali, ako trávim voľný čas a ja som prezradila, že som členkou občianskeho združenia Psychiatria nie je na hlavu a podieľam sa na jeho aktivitách. Objasnila som, že pomáhame destigmatizovať svet psychiatrických ochorení a šíriť osvetu. Riaditeľka na to reagovala pozitívne, vyjadrila mi svoje sympatie a obdiv. Na základe toho som sa domnievala, že v súvislosti so svojou diagnózou sa nemusím obávať neprijatia. Po podpísaní zmluvy som poznamenala, že včas prinesiem potrebné doklady zo Sociálnej poisťovne, keďže poberám čiastočný invalidný dôchodok. V tej chvíli riaditeľka zvážnela a bola zvedavá, prečo dôchodok beriem. Bola som čestná a otvorene priznala, že mám psychiatrickú diagnózu. Zároveň som ju ubezpečila, že som v stabilizovanom stave, teda budem schopná vykonávať svoju prácu. Nastalo asi minútové ticho.

Čo sa dialo potom?

Následne sa riaditeľka začala pýtať, aké opatrenia musím dodržiavať. Vysvetlila som, že potrebujem pravidelný režim a dostatok spánku. Prikývla a povedala, že kontaktuje účtovníčku, aby vedela, aký typ dokladu treba vystaviť. Rozlúčili sme sa, išla som domov. O dve hodiny mi zazvonil telefón. Volala mi riaditeľka firmy a ja už som tušila, čoho sa telefonát bude týkať. Povedala mi, že sa poradila s kolegami a údajne usúdili, že by bolo lepšie, keby som do zamestnania nenastúpila. Nič nekonkretizovala. V opačnom prípade by totiž bolo jasné, že ide o diskrimináciu na základe mojej diagnózy.

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Ako si reagovala?

Povedala som, že chápem. Súhlasila som, že podpíšem dohodu, na základe ktorej do práce nenastúpim. Dostala som ju mailom a obratom ju poslala podpísanú späť. Moja odpoveď obsahovala ešte zopár ďalších viet. Na svoj email som už nedostala odpoveď. Ani som s ňou nerátala.

Sklamalo ma, že ako členka občianskeho združenia zameraného na psychiatrické ochorenia si dokážem vyslúžiť obdiv, avšak ako človek s psychiatrickou diagnózou sa stretnem s nepochopením a odmietnutím. Pripadalo mi to ako diskriminácia. Lenže určite nie som jediná, koho postretla podobná situácia. Treba o tejto téme hovoriť a priblížiť ju zamestnávateľom. Vysvetliť, že aj napriek psychiatrickým diagnózam dokážeme vykonávať rôzne pracovné pozície, a to aj na základe lekárskej správy. Rovnako to predsa majú ľudia s fyzickými postihnutiami.

úryvky z e-mailovej správy, ktorú respondentka zmieňuje:

Dobrý deň,

v prílohe posielam podpísaný dokument.

Rada by som sa vyjadrila k situácii. Nie je zákonnou povinnosťou informovať zamestnávateľa o svojom zdravotnom stave. Na to sú tu odborníci, ktorí podpíšu dokument potvrdzujúci, že človek je schopný vykonávať danú pracovnú pozíciu. (…)

Moje priznanie bolo znakom dobrej vôle a snahou zachovať čestnosť. (…)

Prajem Vám pevné zdravie a len pochopenie od okolia. Každý človek si ho zaslúži. (…)

Prečo si neskúsila argumentovať, že podobnú pozíciu si už vykonávala?

To vedeli. Práve preto si ma predsa pozvali na pohovor a preto som tak ľahko prešla obomi kolami. Absolvovala som rôzne testy a taktiež rozhovor v anglickom jazyku. S mojím výkonom boli spokojní. Vedeli, že mám dlhoročné skúsenosti a to im imponovalo.

Na telefonát, v ktorom ťa odmietli, si podľa svojich slov reagovala rezignovane. Taktiež vravíš, že do mailu si napísala dlhšie vyjadrenie, ale odpoveď si nečakala. Znamená to, že si necítila potrebu bojovať?

Nemám potrebu obhajovať sa pred ľuďmi, ktorí o mňa nestoja. Presvedčiť ich mal môj výkon na pohovoroch, nie dodatočná obhajoba mojej diagnózy. Ako sme sa už na začiatku rozprávali, diagnóza je mojou neoddeliteľnou súčasťou. Ak však niekto prijíma len moje pracovné schopnosti, ale nie moju diagnózu, znamená to predsa, že neprijíma mňa ako osobnosť. S takýmito ľuďmi nechcem pracovať, takže ich ani ďalej neprehováram. Chcem pracovať v prostredí, kde budem prijatá ako osobnosť. Aj so svojou diagnózou.

Zdôraznila si, že potenciálny zamestnanec nie je povinný informovať na pohovoroch o svojej diagnóze. Stačí, že je na základe lekárskeho posudku práceschopný. Ja som sa však v istom momente svojho života rozhodol, že budem o svojej diagnóze hovoriť aj pred nástupom do zamestnania. Na základe skúseností nadobúdam dojem, že ak isté svoje požiadavky ako napríklad pravidelný režim dostatočne neakcentujem, ľudia majú tendenciu zabúdať na ne či nebrať ich dostatočne vážne. Zdôrazniť, že to súvisí s psychiatrickou diagnózou, sa mi osvedčilo ako forma, ktorá sa ľuďom lepšie vryje do pamäti. Nechystáš sa v budúcnosti postupovať podobne?

Necítim to tak. Pravdupovediac, možno je dôvodom aj strach. V súvislosti s psychiatrickými diagnózami vládne v spoločnosti stále pomerne veľká stigma a asi sa obávam, že v istých prípadoch by som sa mohla vopred odpísať. Ale videl si, že keď už na to prišlo a dostala som otázku, odpovedala som pravdivo a informovala o svojej diagnóze. Prípadne ak sa na pohovore debata vyvinie určitým smerom, kedy bude potrebné poukázať na moju diagnózu, urobím to pokojne aj sama od seba.

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Hovorí sa podľa teba o duševnom zdraví dostatočne?

Za posledné roky určite nastal významný posun. Zdá sa mi, že najmä počas obdobia korony sa znásobila osveta ohľadom tejto témy. Žiaľ, v pracovnej sfére pravdepodobne asi stále nie je dostatočná.

Čo presne môže podľa teba urobil zamestnávateľ, ak sa dozvie, že jeho zamestnanec má psychiatrickú diagnózu? Ako by mal reagovať?

Je vhodné, aby kládol otázky, ktorými ukáže, že má o problematiku záujem a že si názor na zamestnanca vytvorí až na základe komplexného rozhovoru. Mal by taktiež skúsiť prejaviť pochopenie. Ale najmä, ak je zamestnanec napriek diagnóze schopný adekvátne vykonávať svoje zamestnanie, mal by mu dať príležitosť.

Duševná porucha sa môže rozvinúť u každého, nie je preto dôvodom kvôli nej diskriminovať. Keď bola môjmu otcovi približne pred desiatimi rokmi diagnostikovaná duševná porucha, vravela som si: Ja som silná osobnosť, toto sa mi nemôže stať. A stalo sa. Až psychiatrička mi vysvetlila, že nejde až tak o to, aká som osobnosť, podiel na tom má skôr genetická predispozícia. Taktiež ma naučila, že ak je človek dobre liečený a stabilizovaný, môže žiť plnohodnotný život.

Vieš si vybaviť pracovnú skúsenosť, kedy sa tvoja diagnóza stretla s pochopením?

Vo svojom ostatnom zamestnaní som po podpise zmluvy povedala manažérke, že potrebujem pravidelne navštevovať lekára. Vôbec nenamietala. V tom istom zamestnaní sa ma neskôr jedna z kolegýň spýtala, prečo beriem invalidný dôchodok. Povedala som jej o svojej psychiatrickej diagnóze. Reagovala s absolútnym pochopením. A keď som dodala, že participujem na aktivitách združenia Psychiatria nie je na hlavu, aktívne prejavovala záujem. Navyše prišla so zaujímavým postrehom. A síce, že existujú ľudia, ktorí majú taktiež duševnú poruchu, ale nemajú ju oficiálne diagnostikovanú. Čo znamená, nemusia čeliť stigme ako ľudia s diagnózou.

O svoju skúsenosť si sa iste podelila s nejakými ľuďmi zo svojho okolia. Ako reagovali?

Viacerí mi povedali či napísali, že im to je ľúto a vnímajú to ako nespravodlivosť. Takúto skúsenosť som nikdy predtým nemala, takže som ostala zaskočená. Práve preto som o tom informovala kamarátov a známych. Mala som potrebu poukázať na to, že podobný druh diskriminácie sa deje. Bola som rada, že ma podporili.

Myslíš si, že táto tvoja skúsenosť môže priniesť aj niečo pozitívne?

Vznikol napríklad tento rozhovor. A ak pomôže hoci len jedinému zamestnávateľovi zamyslieť sa nad témami duševného zdravia a nazrieť na potenciálnych zamestnancov s psychiatrickými diagnózami inou optikou, stálo to za to.

Máš na záver nejaký odkaz či radu pre ľudí s psychiatrickou diagnózou?

Môžu sa rozhodnúť, či budú o svojej diagnóze v pracovnom prostredí hovoriť alebo nie. Podobne ako ja, keď som od niekdajšej kolegyne dostala otázku, z akého dôvodu poberám invalidný dôchodok. Mohla som sa abstraktne vyjadriť, že som mala zdravotné ťažkosti, ale už som pripravená pracovať. No ja som sa rozhodla povedať úplne konkrétne o svojej diagnóze, keďže som spomínanej kolegyni dôverovala. Možnosť takejto voľby majú všetci. Môžu sa buď chrániť, čo je absolútne legitímne a treba to akceptovať, alebo podstúpiť riziko a povedať o svojom probléme. Možno tým otvoria diskusiu a pomôžu šíriť osvetu. Obe možnosti majú svoje pre a proti. Rozhodnutie je na každom z nás.

Vďaka za toto posolstvo a za celý rozhovor. Verím, že v nasledujúcom zamestnaní sa stretneš s pochopením.

Ďakujem.

foto: ilustračné
foto: ilustračné

Jazyková korektúra: Dušan Šuster

Fotografie: canva.com

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Respondentka si neželala zverejniť svoje meno. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.