Denník N

Každý v svojom kúte fantázie

Niekedy chcem ako mimozemšťan dlhodobo prebývajúci na Zemi podať správu pre obyvateľov inej planéty ako sa tu na svete žije, o rutine ako aj hlbokej podstate vecí, o tom čo je v móde a čo je opomínané. Nie iba to čo som poznal vo svojom živote a za svoj život, poznanie o histórii, o rôznych krajinách, ľuďoch a civilizácii ako takej. .. Akoby sme v podvedomí často nosili predstavu o uzamknutom zámku a celý život sa snažili ukuť alebo nájsť kľúč, ktorý ten zámok otvorí a prinesie nám akúsi vyššiu a hodnotnejšiu pravdu o zmysle života. Svet a život sú výzva a nadšene ich reflektujeme, mnohí z nás čoraz viac a viac, ale možno strácame sebareflexiu alebo jej časť, citlivosť, schopnosť postaviť sa svojej úžasnej stránke, tou našou všednou obyčajnou, ktorá tak nikoho nezaujíma, že prestane byť postupom časom zaujímavá aj pre nás samotných.

Skutočnosť nemôže konkurovať možnostiam fantázie a predsa má svoju kvalitu, hodnotu, ak o ňu ešte stojíme. Veď fantázie v svojej podstate nie sú zlé, neoddeliteľná súčasť všetkého čo kedy človek vytvoril (až na svoje potomstvo, ale aj o tom fantazíruje než sa uskutoční), bez fantázie by nebolo nič. Ale nezašli sme príliš ďaleko? Nepreháňame to? Neposunuli sme to na iný level závislosti? Na level ktorý nám v príliš veľkej miere znemožňuje reflektovať samého seba. Nie sú to iba bubliny, je to často v identite jednotlivca, v kultúre tej ktorej spoločnosti. Možno to historicky neoddeliteľne patrí k ľudstvu, neresť, keď veci dopadnú horšie ako by museli, keď sa stane niečo zlé a nejde o prírodnú katastrofu, o niečo zlé čo spôsobil človek, nie omylom, ale úmyselne, skôr z hlúposti, ale možno nie iba z nej. Nie preto, že veril málo, ale preto, že veril príliš moc v niečo, v čo veriť nemal, nikdy by nezačal a nerozvil ak by mal dostatočnú mieru sebareflexie.

Zabávam sa na tom ako som písal sci-fi pokračovanie Dňa Trifidov keď som mal 8 rokov, je to piate cez deviate ako fantázia malého chlapca, ktorý čo to pochytil zo skvele napísanej sci-fi aby v svojej detskej fantázii vyprodukoval niečo čo ho nadšene vzruší ako zdanlivé pokračovanie.

Ale život, svet, skutočnosť, nie sú veci, ktoré môžeme písať ako sa nám zachce, môžeme, musíme ich najprv čítať, a aby sme ich mohli čítať, musíme rozširovať schopnosti svojho vnímania, rozsah svojho vnímania, aby sme správne odvnímali a prečítali koľko sa len dá na rôznych úrovniach. Ale to sa často nedeje, keď nehodiace preškrtneme, keď sa uchyľujeme k redukcii, dávame prednosť pravdám ako marketingovým sloganom, veciam, ktorým dáme prednosť, lebo nám predajú našu výnimočnosť a nie našu obyčajnosť. Koľkí nestoja o to preskúmať niečo viac, silou mocou sa držia jedného uhla, pre istotu, aby sa z vyhovujúcej fantázie nestala nevyhovujúca skutočnosť.

Ako dieťa som k svojmu dielu sebareflexiu nepotreboval, nechcel som to predsa vydať, ale koľkí dnes dávajú zo seba to čo neprešlo žiadnou reflexiou a sebareflexiou?

V úvode som sa vyslovil, že je to aj moja vnútorná túžba, predať posolstvo niekam na inú planétu. Nechcem sa vysloviť pre a proti niečomu konkrétnemu, rád by som podchytil proces. Bodaj by, odoslať ho naprieč vesmírom s jeho mizivou šancou, že niekomu niečo povie. Aby na inej planéte si dali pozor na chybu, ktorú tu tak radi dookola opakujeme.

Prečo človek dookola opakuje tie isté chyby? Prečo ľudstvo dookola opakuje tie isté chyby? To nie sú otázky, to sú odpovede. Nechápete? Nechápeš?

Ohromná produkcia, kde sa stratilo vnímanie? O akej nedokonalosti inštitúcii tu niekto hovorí, kde je vďaka za vyspelosť inštitúcii, nie sú súčasťou našej evolúcie, našej civilizácie? Protestovať, negovať, revolúcia. Žiadna pomalá zmena k lepšiemu, ale to bol vždy najväčší pokrok inštitúcii a civilizácie. Duch človeka bol schopný sa prispôsobiť objavenej technológii, nepotreboval narýchlo a vynaliezavo vyskúmať ako druhých priviesť k smrti.

Viera nemôže byť výsledkom nedostatku vnímania, nedostatku poznania, chcieť niekde niečo vpísať a pritom nevedieť, netušiť, nemať poňatia, ani nepochybovať o tom, že sa môžem mýliť a na základe svojej viery, ktorej záver je xyz a proces k zisteniu toho je „black box“ prezentovať akúsi „pravdu“. To je želanie, ktoré ani nie je namierené do budúcnosti, ktoré ani nechce zmeniť svet k lepšiemu, ale rovno samo seba opíja ako aj straší tým čo vyhovuje.

Svet, ani iní ľudia, život ako taký, to nie je maketa, pokus, koľko krát ľudstvo zničilo niečo hodnotné a cenné zbytočne a nemuseli sme. Nie preto, že svet nie je dokonalý, nie preto, že je nedokonalý, ale preto, že to niekto fakt veľmi posral napriek miliarde upozornení ostal pri svojej „pravde“, lebo jej veril, ale súčasne nevedel, nepoznal, nechcel ísť po tej obyčajnej hlúpej ceste na ktorej by došiel možno nakoniec k poznaniu, že sa zmýlil, spravil chybu. Nie! Namiesto toho je nutné skočiť do studne, budiž! Tlieskajme a povzbudzujme!

Obyvateľov iných planét musím varovať, vonkajších nepriateľov má každý z nás, patrí to asi k človeku, celé ľudstvo preskúmalo vonkajšieho nepriateľa veľmi dobre, nie iba v skutočnosti, hlavne vo svojej fantázii. Ale vnútorného nepriateľa, taký výskum sa moc nenosí a keď tak ledabolo. A nenechajte sa pomýliť a nezamieňajte to s inými našimi neresťami, so žiadnou nie sme tak ďaleko! Majú to tak ľudia aj čo nechcú byť zlí, nie sú gangstri a nechcú žiť na úkor druhých, to však neznamená, že ich prístup k životu nakoniec nie je podporou k nárastu či produkcii niečoho zlého či deštruktívneho. Žijú v takom kúte svojej fantázie, kde im to vyhovuje namiesto prístupu, ktorý by ich posunul bližšie k poznaniu skutočnosti. Možno to nakoniec tak robí každý v nejakej miere, ale tá miera je niekedy príliš veľká, aby sa dalo povedať, že aspoň zdanlivo tušia, čo skutočnosť je. Alebo sú iba zahltení a tak to vzdali spôsobom, že sa vyznajú najviac a už nepochybujú, lebo vlastne všetko môže byť narovnako pravda ako klam a tak vyhrá to čo je srdcu bližšie, vyhrá to čo padne najbližšie k miestu na ktorom stoja, aj keby ich ľubovoľná cesta poznania viedla úplne inam, oni tam ísť nechcú, veď stoja na mieste a sú tam kde byť chcú, aspoň to tvrdia, ale súčasne sú držiteľmi nevyriešiteľnej nespokojnosti, ktorá však nefunguje ako motivácia, ale ako sebapotvrdenie, prečo ani o krok ďalej.

A sú v prdeli. A možno nie. Ale keď niekto so sebou nosí plno krívd a zazlievania z osobného života, pravdepodobne už dosť dlho niečo robí zle, opakuje chybu, kde je nepoučiteľný a pri každom ďalšom pokuse sám seba presviedča: „ale inak sa nedá, svet proste tak funguje“. A možno funguje, v nejakej miere, ale nie celý, ale oni z tých svojich príkladov generalizujú a destilujú ako funguje všetko, dosť tvrdý logický faux pas.

To čo by tomu odporovalo, prestane existovať. Potom sa to už len prenesie z osobného života k éterickej a univerzálnej pravde o svete a živote ako takom. Je to vlastne smrť sebareflexie. Aj keď naďalej si títo vyvolení ľudia myslia, že zvažujú, pochybujú, skúmajú, ale už iba na tom mieste, kde ostali stáť a kde kopia a zhraňujú tie veci, ktoré slúžia ako kotva, aby ich už nikdy ani len nenapadlo sa pohnúť niekam ďalej. Vedia o tom svoje, v svojom kúte fantázie našli všetko čo chceli.

Ilúziu

Aj keď mnohí svoje ilúzie nazývajú vierou. A namiesto viery v budúcnosť, namiesto nádeje a dúfania, vierou suplujú minulosť a prítomnosť, ktorú mohli pritom poznať v dosť veľkej miere. Môžem, my ostatní môžeme stále veriť, že ich ilúzie sa raz premenia na skutočnú vieru a tam kde môžu poznať, neostanú iba pri viere v niečo, ale budú sa snažiť pohnúť k poznaniu. Verím, že evolúcia zafunguje, aj keď opakovane niečo degeneruje a degeneruje, kazí sa. Verím, že je to na základe činnosti a nie nečinnosti a tá činnosť vzniká niekde tam v kúte fantázie, ktorú som celý čas hanil. Vzniká ako filozofia. Je jednoduchá. Možno civilizácia ako ju poznáme začala tisíce až desaťtisíce rokov dozadu, možno desiatky, podľa toho ako si stanovíme kritéria. Tak ja pridám ešte jedno, aby ten začiatok bol v budúcnosti. Civilizácia začne, keď ľudstvo nebude samo seba ohrozovať akýmkoľvek spôsobom, keď to prenechá na všetky katastrofy, ktoré sa môžu vyskytnúť zo strany prírody alebo pre veriacich zo strany Boha či toho niečoho v čo veria. Civilizácia začne tam, kde človek prestane sám pre seba predstavovať hrozbu, masovú, plošnú, eskalovať ku generálke, ak nie celý svet, čo i len polovicu alebo štvrtinu, i keby jednu krajinu či mesto. Dokonalosť nepríde, svet bude navždy v tých svojich nedokonalostiach, keď sa vždy nájde nejaký zlodej, či vrah, ale ľudstvo nebude mať nad hlavou prostriedky a spôsoby, ktoré nič nikdy nepriniesli a vždy odniesli veľa, lebo čo iné je vojna, čo iné je svet v ktorom čo i len jedna krajina vie vyhlásiť a viesť vojnu, pochopiť vojnu v jej legitímnom význame a nie ako čisté šialenstvo.

Optimisticky nás to možno čaká za pár storočí, ak budeme rozvíjať naozaj, zvýrazňujem slovo naozaj, keď budeme rozvíjať naozaj ducha a dušu človeka, ľudstva. Keď sa naša činnosť v tomto smere nevytratí. A k tomu je potrebné poznanie, maximálne akého je každý schopný, nie aby si budoval alternatívnu realitu niekde v kúte svojej fantázie, lebo práve v nej možu vznikať prvé zárodky, stačí nájsť dôvody na vojnu alebo s nimi aspoň súhlasiť.

Zdá sa, že to ako blízko alebo ďaleko sme skutočnosti nič neznamená a záleží aké silné sú fantázie, ktoré bojujú o víťazstvo. Ale to ako blízko či ďaleko sme skutočnosti skrz poznanie sakra záleží!

A nezačína to reflexiou toho sveta čo je ďalej, ani toho čo je bližšie, ale sebareflexiou. Ten kto ju nadobudne a má, ju skôr rozozná aj u iných, aspoň v miere v ktorej si ju sám vypestoval. Nebolo by inak možné, aby niekedy tak veľa ľudí sympatizovalo s niekým, kto ju nemá vôbec a je priamou príčinou vojny alebo iného katastrofálneho zla.

Teraz najčítanejšie