Zošívané rodiny – ako začať správne
K napísaniu tohto článku ma inšpirovala diskusia v americkej skupine o zošívaných rodinách. Otázka v diskusii znela – Čo by ste urobili inak, ak by ste boli znova na začiatku v zošívanej rodine? Najtypickejšie odpovede boli: nechal/a by som výchovu detí na biologických rodičov, neriešil/a by som toľko exmanželku/exmanžela, lepšie by som si stanovil/a hranice. Vyskytlo sa tam aj dosť komentárov typu: rýchlo by som utekal/a preč 😊.
Myslím, že za potrebou utekať sú častokrát nejasné predstavy o tom, ako vyzerá život v takejto rodine (viď môj článok o mýtoch TU). A určite nevydiskutované očakávania s partnerom, ako bude fungovať naša zošívaná rodina.
Túto istú chybu sme urobili aj my. Nerozprávali sme sa na začiatku, ako vlastne chceme, aby naša rodina vyzerala. Nie že by sme nechceli, ale keďže sme nemali žiadne skúsenosti, ani sme netušili o čom sa vlastne baviť. Takže moja odpoveď na otázku v diskusii by bola – Rozprávali by sme sa (detailne) o našich predstavách o našej novej rodine, hlavne o forme spolužitia, financiách, výchove detí, domácej „prevádzky“ (rozumej domácich prácach) a tiež o spoločných hodnotách a hraniciach. Poďme sa na to spolu pozrieť bližšie.
- Ako a kde budeme všetci žiť – forma spolužitia
Spoločné bývanie pod jednou strechou je najčastejšou formou spolužitia zošívanej rodiny. Pri spoločnom bývaní sa prejavia všetky pozitíva, ale i výzvy naplno. Najviac spĺňa predstavu o „normálnej“ rodine – deti vidia ako funguje partnerské spolužitie a naučia sa lepšie žiť v spoločnosti (deliť sa o pozornosť a veci) a vidia viac spôsobov riešenia situácií. Nakoniec je to aj väčšia sranda – napríklad, keď Monopoly hrá 5 ľudí a nie iba dvaja.
Je najnáročnejšie na zvládanie každodenných situácií, či už zabezpečenie chodu domácnosti a celej logistiky okolo detí alebo výchovy. Deti môžu žiarliť na nevlastných súrodencov, nastáva určitá nerovnováha medzi tými, ktorí sú v domácnosti častejšie a ktorí chodia napríklad len na víkend. Častokrát majú iné podmienky u druhého rodiča a ťažko si zvykajú. Partneri majú oveľa menej času pre seba a musia riešiť oveľa viac konfliktných situácií.
Partneri žijú v jednej domácnosti, jeden z nich odchádza k svojim deťom do iného bytu. Dovodov pre túto formu spolužitia je mnoho: finančné prostriedky na spoločné bývanie väčšej rodiny, vzdialenosť medzi pôvodnými bytmi – deti by museli meniť školu, vzťahy v rodine. Veľa párov volí túto formu, kým deti nie sú dospelé alebo samostatné. Všetci sa stretávajú na dovolenkách, výletoch, oslavách.
Ako všetky formy, aj táto má svoje výhody a nevýhody. Výhodou je, že pre deti sa toho veľa nemení – zostávajú v pôvodnom usporiadaní a majú plnú pozornosť svojho biologického rodiča. Na druhú stranu majú veľmi málo možnosti vidieť funkčný vzťah a získať tak nejaký vzor do budúcnosti. Partneri naopak majú viac času sami pre seba, nemusia riešiť toľko konfliktých situácií – jeden z nich však neustále „pendluje“ medzi dvomi domácnosťami.
Obaja partneri žijú vo svojej domácnosti a stretávajú sa len, ak ani jeden z nich zrovna nemá deti u seba. My sme to volali „prázdninový režim“. Skvele nám poslúžil v období, kedy sme proste nevedeli zvládať spolužitie s deťmi a náš vzťah bol komplikovaný. Mohli sme sa sústrediť len na svoj vzťah, bez konfliktov okolo detí. A tiež sme deti vynechali z našich problémov. Mnohokrát ho volia partneri, ktorí nepotrebujú pocit rodiny, chcú len partnerský vzťah.
My sme v rôznych fázach vzťahu vyskúšali všetky tri verzie. Vždy sme brali do úvahy, čo je najlepšie pre deti a ako to dokážeme v daný moment zvládnuť.
- Financovanie zošívanej rodiny
Financie sú myslím jednou z najčastejších príčin hádok aj v „normálnych“ (nukleárnych) rodinách. V zošívaných ešte o to viac, že do hry vstupuje výživné na biologické deti (či už ho platíme alebo dostávame), rôzne finančné pomery druhých biologických rodičov a starých rodičov a doterajšia životná úroveň.
Tak ako pri forme spolužitia, neexistuje jeden dobrý model – je to vždy o tom, ako sa partneri dohodnú a ako sú s tým vysporiadaní. Môže to byť napríklad:
Partneri/manželia majú spoločný účet, na ktorý posielajú svoje príjmy (vrátane prípadného výživného) a spolu financujú chod rodiny, vrátane nákladov na potreby detí. V tomto modeli majú všetci rovnakú životnú úroveň v rámci rodiny. Ideálny (možno trošku idealistický model) – môže fungovať skvele, ak aj expartneri majú podobnú životnú úroveň ako nová rodina.
Každý z partnerov má svoj vlastný účet, ale existuje jeden spoločný účet, kam posielajú peniaze na chod domácnosti. Partneri sa dohodnú podľa príjmu a okolností (napríklad počet detí, frekvencia pobytu v rodine) na pomere financovania nákladov na domácnosť, dovolenky a väčšie investície. Tieto platby platia zo spoločného účtu, pričom sa vopred dohodnú na životnej úrovni rodiny. Až do takých detailov, ako je napríklad hodnota vianočných darčekov pre deti. Vo väčšine prípadov každý z partnerov financuje potreby svojich biologických detí (štúdium, krúžky, oblečenie), prípadne sa nich podieľa s druhým biologickým rodičom dieťaťa. Tu už môžu byť rozdiely medzi deťmi, závisí od možností a príjmu druhého rodiča.
Obaja partneri majú striktne oddelené financie a vopred sa dohodnú, kto bude čo financovať. Tento model sa veľakrát uplatňuje pri vyššie uvedenom „prázdninovom režime“, kedy aj obe domácnosti sú oddelené. Partneri neriešia rovnakú životnú úroveň, každý financuje svoje potreby a potreby detí podľa vlastného uváženia.
Určite existuje mnoho ďalších modelov, ako nastaviť financovanie, hlavne keď to obom partnerom vyhovuje.
- Výchova detí a rola nevlastného rodiča v nej
Toto je snáď najčastejší kameň úrazu v zošívaných rodinách, hlavne ak sa partneri o svojich predstavách nerozprávajú vopred.
Akú rolu chcete mať ako nevlastný rodič? Chcete sa aktívne zapájať do výchovy, alebo sa lepšie cítite v roli kamaráta? A čo očakávate od partnera voči svojim deťom?
Obaja partneri majú aktívnu rolu vo výchove všetkých detí v rodine. Aktívny prístup k výchove neznamená len trestanie, ak dieťa neposlúcha. Je to plánovanie smerovania dieťaťa, jeho rozvoj, tvorba životných hodnôt. Napríklad aj rozprávanie sa o budúcnosti – pôjde dieťa na vysokú školu, aký smer. Alebo ako sa správa pri stole, k iným ľuďom. Proste, čo z dieťaťa chceme vychovať. Je skvelé mať partnera vo výchove, avšak treba pamätať aj na druhého biologického rodiča. Primárne biologickí rodičia rozhodujú o budúcnosti detí a to treba rešpektovať. Snaha nahradiť druhého biologického rodiča, prípadne s ním súťažiť veľakrát vedie k totálnemu vyhoreniu a zhoršeniu vzťahov s deťmi i partnerom.
Biologickí rodičia rozhodujú o výchove dieťaťa, avšak partneri v novej zošívanej rodine stanovujú pravidlá, hranice a hodnoty v rodine. Pre mňa osobne je toto najlepší model (samozrejme, ak dieťa má oboch biologických rodičov). Dôležité je, aby sa partneri dokázali zhodnúť, na fungovaní novej rodiny, napriklad:
- rozdelenie domácich prác (kto sa o čo bude starať – zohladniť kedy ktoré dieťa je v rodine),
- rešpektovanie osobného vlastníctva (môžem si bez opýtania zobrať veci iného dieťaťa / dospelého?),
- ako sa k sebe správame,
- ako a kto robí väčšie rozhodnutia (napríklad dovolenka, nový nábytok),
- čo pre nás tvorí pocit domova – pre dospelých i deti
- aké sú právomoci a povinnosti nevlastného rodiča voči partnerovým deťom
- čo vás ešte napadá?
Výchova a smerovanie detí zostáva primárne v kompetencii biologických rodičov. Pre mňa to bola úprimná úľava, oveľa lepšie sa cítim v pozícii tatovej partnerky, ktorá s deťmi trávi čas – môžeme blbnúť, hrať hry, zároveň mať jasne dané hranice a proste si to užiť.
V USA je častý aj takzvaný NACHO model (not my child, not my problem). V tomto modeli nevlastný rodič v podstate nerieši partnerove deti a necháva to kompletne na biologického rodiča.
Aký je teda najlepší model zošívanej rodiny? Akýkoľvek, ak sa na ňom dohodnú obaja partneri, majú jasné očakávania a vyhovuje im to.
Najlepšie je si spolu sadnúť a ku každej téme každý z partnerov napíše, ako si to predstavuje a čo sú preňho priority. A tiež očakávania od svojej role a od role partnera. Pripravte sa na to, že každý z vás môže mať iné predstavy (a určite aj bude). V hlavných oblastiach by ste však mali nájsť spoločnú reč, inak budú neustále vznikať konflikty a neuspokojené potreby.
Od role partnerov sa často odvíja aj oslovenie – ako chcem, aby ma deti volali a s čím sú naopak deti ok. Viac na túto tému si môžete prečítať TU
Nakoniec s tým všetkým oboznámte deti. Deti potrebujú pocit istoty a bezpečia – vedieť veľmi presne ako to v domácnosti bude prebiehať, čo sa bude diať, kto má čo na starosti.
Idete do toho? Ako pomôcku som pre vás pripravila jednoduchý ebook TU
Pekný týždeň celej zošívanej rodine.
P.S. ak chcete byť informovaní o ďalších blogoch, nezabudnite si zapnúť emailové notifikácie.
