Skeptikov sprievodca Fenoménom: Časť piata – O anekdotickosti, empirickej uchopiteľnosti a dokázateľnosti Fenoménu.
Čo je možné pokladať za dostatočne presvedčivý dôkaz niečoho tak bizarného ako je Fenomén? Keď Vám Váš nešikovný, ale čestný kamarát povie, že včera utekal na autobus a cestou sa pošmykol na banánovej šupke, bude Vám to síce možno pripadať ako prifarbená scéna zo zlého komediálneho skeču, no pravdepodobne nespochybníte, že bazálna podstata takejto príhody sa stala. Prečo by ste to robili? Je to neškodná príhoda, ktorá Vás nejako neovplyvňuje, nikomu sa nič nestalo a život ide ďalej. Svedectvo Vášho kamaráta Vám úplne stačí.
Čo by ste však potrebovali k tomu, aby ste uverili v existenciu niečoho, čo sa prieči všetkému, čo pokladáte za stabilné a nemenné; všetkému, čo drží realitu ako ju poznáme „nad vodou“? V súčasnosti sa v médiách a vedeckej obci v súvislosti s Fenoménom skloňuje citát, ktorý je pripisovaný známemu astronómovi a popularizátorovi vedy Carlovi Saganovi, ktorý rád hovoril, že „mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne dôkazy“. V skutočnosti je tento citát obdobou francúzskeho polyhistora, Pierra Simona de Laplaca, ktorý povedal, že „váha dôkazov pre mimoriadne tvrdenie musí byť proporčná jeho zvláštnosti“.
Čo to ale znamená? Čím sa dá vyvážiť niečo, ako je Fenomén? Najmä ak, napriek množstvu skutočných empirických dôkazov, z ktorých si malú časť predstavíme aj dnes, ako aj myriáde anekdotických dôkazov, je veda nastavená tak, že Fenomén absolutisticky odmieta skúmať. Ako teda dospejeme k nezvratným dôkazom o existencii čohosi, čo je hranične iluzórne (takmer nepolapiteľné) a čo veda vôbec nepripúšťa? Aby som sa jej aj trochu zastal, veda má dobrý dôvod neznášať neistotu a milovať verifikovateľnosť v podobe schopnosti replikovať výskum. Tým drží fantáziu na uzde a rigidne sa opiera o poznané. Fenomén sám o sebe je však nereplikovateľný a tranzitórny. To znamená, že nie je možné ho skúmať kedykoľvek sa na nám zachce, ani ho predvídať. A to predstavuje problém. Vo vede však existujú fenomény, ktoré sú nereplikovateľné a tranzitórne, no napriek tomu ich veda pripúšťa a skúma (guľový blesk, pulzar, a pod.). Tieto premenné si preto zaslúžia osobitný metodologický prístup. Skúmanie takýchto javov podlieha opatrným hypotézam, náročnému výskumu ich manifestácií a interakcií s ich okolím, a svedectvám ľudí, ktorí takýto fenomén videli, prípadne zachytili na fotoaparátoch, videokamerách, prípadne teleskopoch. A presne takto opatrne by sa mala veda postupne vložiť do skúmania podstaty samotného Fenoménu, až kým nenazbiera dostatok dôkazov, ktoré by vyvážili dopad jeho existencie na všetko, čo o našej realite vieme. Zdá sa, že iná, rýchlejšia cesta tu zatiaľ nie je.
…
Prípad číslo 46, lepšie známy ako pozorovanie v meste McMinnville v štáte Oregon bol incident, ktorý je dodnes nevysvetlený. V spomínanom meste, v máji roku 1950, dvaja manželia, Paul a Evelyn Trentovci pracovali na svojej farme, keď zrazu Evelyn počas dňa na oblohe uvidela metalický objekt v tvare disku. Ihneď zvolala na svojho manžela, ktorý bol v tom čase v kuchyni, aby priniesol fotoaparát. Keď ho Paul našiel vyšiel von a podarilo sa mu urobiť dva snímky objektu pred tým, než zmizol za horizontom.
Tento prípad skúmal známy astronóm William Kenneth Hartmann, ktorý vypočul svedkov a vykonal podrobnú fotogrametrickú analýzu negatívov fotografií objektu. Hartmann skonštatoval, že svedkovia popísali objekt ako svetlý, metalický, hliníkovej farby a majúci superštruktúru v podobe „padáku bez šnúr“, teda kupolovitú. Objekt nevydával žiaden zvuk, nemal žiaden viditeľný výfukový systém a nevychádzali z neho žiadne plamene alebo dym.
Hartmann sa zároveň pýtal miestnych obyvateľov na reputáciu Trentovcov a konštatoval, že množstvo vážených občanov mesta sa dobrovoľne postavilo za ich vierohodnosť. Hartmann popísal Trentovcov ako čestných a úprimných, aj keď nie veľmi vzdelaných, ľudí, ktorí nejavia predispozície uťahovať si z iných.
Fotogrametrická analýza negatívov bola konzistentná s výpoveďami oboch svedkov a potvrdila pravosť vyhotovených záberov. Záverom jeho správy Hartmann uviedol, že „ide o jedno z mála oznámení UFO, kde sa všetky vyšetrované faktory, geometrické, psychologické a fyzikálne, javia byť konzistentnými s tvrdením, že výnimočný lietajúci objekt, strieborný, metalický, v tvare disku, o veľkosti desiatok metrov a očividne syntetický, preletel popred oči dvoch svedkov. Nedá sa s istotou tvrdiť, že dôkazy nepochybne nepripúšťajú falzifikát, no sú tu isté fyzikálne faktory, ako presnosť fotogrametrických meraní pôvodných negatívov, ktoré svedčia proti teórii falzifikátu.“
Hartmann skúmal ešte jeden incident, ku ktorému sa je potrebné dostať. Prípad číslo 47 pochádza z mesta Great Falls v štáte Montana, približne 5 kilometrov od Leteckej základne Malmstrom, o ktorej si ešte určite povieme v inom príspevku. V tom istom roku, v ktorom sa odohral incident v Oregone, sa generálny riaditeľ miestneho baseballového tímu, Nick Mariana, vydal na inšpekciu štadiónu. Po chvíli na jasnej oblohe zazrel dve svetlá, ktoré sa pohybovali zvláštne. Poprosil teda svoju sekretárku, aby mu z kancelárie priniesla kameru, na ktorú natočil video. Podľa Harmanna niet pochýb o pravdivosti tvrdení oboch svedkov incidentu, ako ani o autentickosti videa samotného. Zároveň konštatoval, že „analýza videa preukázala, že je náročné zosúladiť pozorované objekty s akýmkoľvek lietadlom alebo známymi fenoménmi, aj keď to nie je úplne možné vylúčiť.“ Hartmann nevychádzal len z vlastnej analýzy videa a výpovedí svedkov, no pomohol si aj správou z nám známeho projektu Blue Book. V nej Edward J. Ruppelt píše, že vyšetrovanie „rýchlo preukázalo, že objekty neboli vtákmi, balónmi ani meteoritmi“. Ostávajú teda lietadlá, no tie boli taktiež do veľkej miery vylúčené a prípad v spisoch Blue Book ostal ako neidentifikovaný.
Skôr ako sa posunieme k jednému zo zabudnutých, no skutočne neuveriteľných incidentov, som takmer úplne zabudol na bonbónik k obom popísaným prípadom. Zdroj, z ktorého som čerpal informácie o oboch prípadoch, bol tento. Spomínate si? To je správa, ktorá kategoricky tvrdila, že neexistuje dôvod na to, aby sa veda zaoberala skúmaním Fenoménu, čím Condon pochoval celú plne legitímnu oblasť vedeckého výskumu. Hartmann bol členom tímu, ktorý pracoval na analýze fotografických dôkazov Fenoménu pre Condona a vo svojej časti explicitne uviedol nie len to, že je existencia niečoho takého možná, ale, že na základe jeho analýz je aj pravdepodobná.
…
Poznáte tím AFC Fiorentina? Ja som o ňom donedávna nepočul. Veľmi ma totiž futbal nebaví. Zároveň som nikdy nepočul ani o tom, že by uprostred zápasu celý štadión úplne stíchol a hra sa zastavila. To sa však stalo v októbri roku 1954 v talianskej Florencii. Stavil by som nemalú sumu peňazí na to, že dnes už nikto ani len netuší, kto vtedy vyhral, no zároveň som si takmer istý, že drvivá väčšina z vtedajších 10 000 fanúšikov, ktorí tam v ten deň sedeli do smrti nezabudnú na to, čo sa v ten deň stalo.
Jeden z vtedajších hráčov, ktorý v tom istom roku reprezentoval Taliansko na Svetovom pohári, Ardico Magnini, udalosť popísal takto: „Pamätám si všetko od A po Z. Bolo to niečo, čo vyzeralo ako vajce a pohybovalo sa to pomaly, pomaly, pomaly. Všetci sa pozerali hore a z oblohy padalo dolu niečo trblietavé, striebristo trblietavé.“ Jeden z fanúšikov, Gigi Boni to popísal ako „neuveriteľný pohľad.“ Podľa Boniho sa objekty „pohybovali veľmi rýchlo a jednoducho sa zastavili. Celé to trvalo len niekoľko minút, tvarom by som ich prirovnal ku kubánskym cigarám.“ Takáto diskrepancia medzi popisom objektov a iných s nimi spätých manifestácií je veľmi častá a v žiadnom prípade nesvedčí o tom, že ide nutne o vymyslený príbeh. Pamätajte…ide len o ďalšie dáta.
Nemenej zaujímavý je aj príbeh látky, ktorá v tom čase padala z oblohy na zem. Táto látka je pomerne častou súčasťou pozorovaní neidentifikovaných lietajúcich objektov a popisuje sa ako lepkavé vlákno a je známa aj pod názvom „anjelský vlas“ (u nás pod týmto názvom poznáme skôr tie nitky rôznej farby, ktorými zdobíme vianočný stromček). Táto substancia je veľmi podobná pavučinám, ktoré počas babieho leta putujú vzduchom. Ďalšou charakteristikou tejto látky je, že sa veľmi rýchlo rozpadáva. Niekedy sa ju však podarí izolovať a laboratórne preskúmať, čo bol aj prípad incidentu vo Florencii.
Látka bola otestovaná v laboratóriu pod vedením uznávaného vedca, profesora Giovanniho Canneriho, ktorý na nej vykonal spektrografickú analýzu a zistil, že sa skladala z bóru, silikónu, kalcia a magnézia. Samo o sebe to neznamená prakticky nič definitívne, no kategoricky to vylučuje tvrdenia skeptikov, že išlo práve o pavučiny migrujúcich pavúkov počas babieho leta. Pavučina je totiž organická látka a pozostáva z dusíka, kalcia, vodíka a kyslíka. Je teda skutočnou záhadou, kde sa v tejto látke nabrali polokovy, akými sú bór a silikón, a magnézium, ktoré je kovom.
…
Pred časom som Vám sľúbil, že to začne byť čudné a písal som, že Vás upozorním, keď príde čas si nasadiť „alobalové čapice.“ Samozrejme ide o metaforu, ktorou som myslel to, že príde čas (a neskôr toho bude podstatne viac), keď budeme musieť odložiť logické uvažovanie a jednoducho zobrať príbeh tak, ako je povedaný. Ten čas nadišiel. Pôjdem na Vás však zatiaľ zľahka, keďže nasledujúci prípad je len o odtienok absurdnejší ako predošlé, no zároveň je aj jedným najlepšie zdokumentovaných. Tým prípadom je pristátie objektu za hranicami mesta Socorro v štáte Nové Mexiko.
V roku 1964 ohlásil miestny policajt, Lonnie Zamora, ktorý bol podvečer na rutinnej hliadke, vodiča prekračujúceho rýchlosť. Zamora ho okamžite po podaní hlásenia začal prenasledovať. Počas toho však za mestom Socorro počul hlasný zvuk a myslel si, že išlo o explóziu hlinikárne, ktorá bola blízko mesta. Na unikajúceho vodiča rýchlo zabudol a pustil sa prašnou cestou hore brehom, za ktorým sa nachádzalo údolie. Keď autom vychádzal na kopec, zo vzdialenosti asi 140 metrov uvidel na zemi stáť objekt elipsovitého tvaru a pri ňom videl dve postavy, z ktorých bola jedna z nich otočená chrbtom a druhá naňho pozerala. Postavy boli oblečené v bielych tesných kombinézach a Zamora ich vzrastom prirovnal k malým deťom (cca 1 – 1,2m). Keď vyšiel na vrchol kopca, nikto tam už nestál, no objekt tam bol stále. Následne vystúpil z auta vydal sa dolu údolím k objektu, keď z neho zrazu začul vychádzať ten istý zvuk, ktorý ho k nemu priviedol. Keď bol od objektu vzdialený asi 50 metrov, vyšľahli z neho plamene a keďže si Zamora myslel, že objekt vybuchne, ľahol si na zem a zakryl si tvár rukou. K žiadnej explózii však nedošlo. Posledné, čo Zamora uvidel, bolo to, ako sa objekt vzniesol do výšky niekoľkých metrov a zamieril opačným smerom, až kým nenabral rýchlosť a nezmizol v diaľke.
Po tomto incidente Zamora okamžite zavolal na stanicu a do desiatich minút k nemu prišli kolegovia seržant Sam Chavez, štátny policajt, Ted Jordan, a zástupca šerifa James Luckie. Chavez a Luckie neskôr vypovedali, že keď na miesto prišli, spálené zvyšky trávy a kríkov na mieste pristátia boli ešte horúce. Miesta, na ktorých pristáli štyri nohy konštrukcie, na ktorej objekt stál policajti ohradili kameňmi. Priehlbiny, ktoré v zemi po sebe objekt zanechal mali rozmery približne 30 x 15 cm a svedčili o tom, že bol objekt značnej hmotnosti a pomalou rýchlosťou pristál na zemi. Tráva a kríky v bezprostrednom okolí javili známky toho, že boli spálené naraz, a to extrémne silným plameňom.
Na miesto prišli aj príslušníci armády z neďalekého vojenského obvodu známeho ako White Sands a odobrali vzorky pôdy na analýzu. Výsledky analýzy nie sú dostupné. Vyšetrovanie prípadu neskôr prevzal samotný J. Allan Hynek v rámci projektu Blue Book a preukázalo, že Lonnie Zamora bol veľmi kredibilným svedkom a, navyše, incident bol potvrdený turistom, ktorý v tom čase na tom mieste videl ako objekt letel vzduchom a pristál v spomínanom údolí. Zároveň bol svedkom toho, že hore kopcom, ktorý bol nad údolím videl ísť policajné auto.
Prípad ostal v zložkách Blue Book ako neidentifikovaný.
…
V roku 1971, v mestečku Delphos v štáte Kansas sa 16-ročný chlapec Ron Johnson so psom Snowballom staral o ovce na rodinnej farme. V tom jeho pozornosť na nočnej oblohe pritiahol objekt „hubovitého“ tvaru vznášajúci sa nízko nad zemou v blízkosti neďalekých stromov . Objekt mal po svojom obvode niekoľko svetiel rôznych farieb a Ron jeho priemer odhadol na 2 – 2,5 m. Chlapec sa k nemu snažil priblížiť, aby sa naňho lepšie pozrel, ale oslepovali ho svetlá. Napokon objekt začal stúpať a žiara zospodu objektu sa stúpaním rozjasňovala. Ron následne utekal do domu po svojich rodičov, ktorí objekt taktiež spozorovali. Ten už však bol vysoko na oblohe. Keď ich Ron zobral k miestu, nad ktorým sa objekt vznášal, na zemi uvideli fosforeskujúci prstenec, v ktorom nerástla žiadna vegetácia. Prvá fotografia kruhu vznikla 10 minút po Ronovom pozorovaní. Všetci traja členovia rodiny sa zhodli na tom, že zemina po obvode toho prstenca bola skryštalizovaná. Ronova mama, ktorá sa prstenca dotkla tvrdila, že jej po tom stŕpli prsty na ruke. Na druhý deň ráno sa rodina vybrala späť k tomu miestu. Prstenec tam stále bol. V noci pršalo a na ich prekvapenie bola zem po okrajoch prstenca vlhká, no vo vnútri ostala úplne suchá. Prstenec bol odfotografovaný aj o 42 dní po incidente. O niekoľko mesiacov neskôr, keď sa roztápal napadaný sneh, ostala snehová pokrývka len v oblasti prstenca.
Johnsonovci to ohlásili aj miestnym novinám, The Deplhos Republican, ktoré o tom napísali nasledovné: „Kruh bol stále veľmi zreteľný. Pôda bola vysušená a pripomínala krustu. Prstenec mal priemer približne 2,5 m, stred prstenca a vonkajšia oblasť boli stále zablatené od nedávnych dažďov. Oblasť prstenca, ktorá bola vysušená, mala priemer asi 30 cm a mala veľmi svetlú farbu. Objekt zvalil mŕtvy strom buď pri pristávaní alebo vzlietnutí, a podľa všetkého zlomil aj konár živého stromu, keď pristával. Zlomená vetva bola veľmi nezvyčajná. Vyzerala, akoby už bola nejaký čas mŕtva, no pod kôrou bola zelená a na jej konároch boli stále zelené listy. Spodná časť však vyzerala, akoby mala pľuzgiere a jej povrch bol belavý.“ V niekoľkých schémach môžeme vidieť situačný náčrt pozorovania (schéma 1, schéma 2 a schéma 3). Traja policajti, ktorí boli k miestu incidentu prizvaní konštatovali: „…zaznamenali sme prstenec v tvare šišky s dierou uprostred, pričom na vonkajšej a vnútornej strane prstenca bolo blato. Boli tam aj konáre, ktoré boli odlomené z neďalekého stromu a jeden už mŕtvy strom bol zlomený. Stromy boli mierne bledé.“
Neskôr sa na mieste prstenca robili aj terénne a laboratórne pokusy. Na mieste sa zistilo, že pôda v prstenci je úplne suchá až do hĺbky 30 cm a laboratórne výsledky preukázali, že vo vzorke sa nachádzal organizmus rodu Actinomycetales, druh Nocardia, čo je niečo medzi baktériou a hubou a často sa nachádza spolu s hubou druhu Basidomycetes, ktorá môže za určitých podmienok fosforeskovať. Hypotéza laboratória bola, že stimulácia oboch organizmov prostredníctvom niečoho so silným nešpecifikovaným druhom energie malo za následok ich rapídne premnoženie a následné fosforeskovanie.
Miestny šerif zároveň potvrdil, že aj ďalší svedok videl klesať jasný osvetlený objekt v okolí mestečka Delphos. Prípad nebol nikdy objasnený.
…
Na chvíľu si predstavte lietadlovú loď, ktorá má dĺžku okolo 300 m. Teraz si predstavte dve lietadlové lode tesne za sebou. A teraz si predstavte, že uvidíte ako sa vo vzduchu vznáša a lieta objekt elipsovitého tvaru, ktorý má po svojom obvode tenký pás svetiel a jeho priemer je minimálne 600 m. Je to nemožné, však? Japonský pilot, kapitán Kenju Terauchi, jeho posádka a civilní a vojenskí radaroví operátori pri Anchorage na Aljaške by Vám povedali niečo iné.
V roku 1986 letel nákladný let 1628 spoločnosti Japan Air Lines z islandského Reykjavíku domov do Japonska. Na palube niesol náklad vína z Francúzska. Nad americkou Aljaškou lietadlo kontaktoval letový kontrolór z Anchorage a poprosil pilota o zmenu kurzu, pretože na radare zaznamenali neznámy objekt. O dve minúty neskôr uvidel Terauchi svetlá z neznámeho objektu naľavo v o niečo nižšej letovej výške, no myslel si, že ide o nejaké stíhacie lietadlo. Neskôr si však všimol, že tie svetlá s jeho lietadlom držia krok. Podľa jeho výpovede, sa pred ich lietadlom náhle objavili dva veľké objekty, z ktorých vyžarovalo svetlo do takej miery, že z neho cítil teplo na tvári. Potom oba objekty odleteli preč.
Následne zo smeru, odkiaľ oba objekty odleteli, Terauchi s posádkou zazreli pás tlmeného bieleho svetla, ktoré sa pohybovalo v rovnakej výške, rovnakým smerom a rovnakou rýchlosťou ako lietadlo. Objekt bol podľa kapitána lietadla približne vo veľkosti dvoch lietadlových lodí a bol prerušovane zaznamenaný na pozemných aj lietadlových radaroch. Podľa prepisu, ktorý si vyžiadal od Federálnej leteckej agentúry John Greenewald, to musela byť veľmi nevšedná skúsenosť, keďže Terauchi, ako aj rozliční radaroví operátori, bol miestami vystrašení a dosť v rozpakoch. K lietadlu a objektu bolo neskôr vyslané stíhacie lietadlo. Kým však dorazilo na miesto určenia, objekt bol už preč.
…
Incident letu 1628 spoločnosti Japan Air Lines nebol ani zďaleka jediným pozorovaním obrovského objektu vo vzduchu. Táto manifestácia Fenoménu bola zaznamenaná v rôznych kútoch po celom svete, no najlepšie zdokumentované sú tie v Spojených štátoch, pretože niektoré z nich sa udiali v oblastiach s vysokou populačnou hustotou. Jedným takým je aj prípad, ktorý sa odohral v údolí rieky Hudson, len kúsok od mesta New York. Musím však podotknúť, že tento prípad nebol izolovaným incidentom, nakoľko v rokoch 1982-1986 bolo v povodí rieky Hudson nahlásených mnoho ďalších pozorovaní podobných objektov.
Všetko sa to začalo len niekoľko minút pred Novým rokom 1982, kedy newyorský policajt na dôchodku pred domom zametal kúsky rozbitého skla. Odrazu medzi stromami zbadal škálu rôznofarebných svetiel, až sa napokon spoza stromov pomaly vynoril obrovský tmavý objekt vo veľkosti futbalového ihriska v tvare písmena V. Po svojom obvode mal niekoľko svetiel červenej, modrej a zelenej farby a uprostred mal veľký kruh bieleho svetla. Ako to už pri pozorovaniach trojuholníkových objektov tohto typu býva (a býva to veľmi často), objekt sa veľmi pomaly a bez vydávania akéhokoľvek zvuku pohyboval priamočiaro, až napokon zmizol z dohľadu.
O rok neskôr videl ďalší policajt podobný objekt, ktorý sa rovnako v tichosti pohyboval veľmi nízko nad zemou. Následne sa tento objekt náhle otočil o 45° a obrovskou rýchlosťou mu zmizol z dohľadu. Policajt zavolal do neďalekej základne amerického letectva či náhodou nemajú niečo vo vzduchu, no tvrdili mu, že tam nič nemali. O niekoľko dní neskôr bol podobný objekt spozorovaný opäť, a to rovno nad diaľnicou. To zastavilo premávku a ľudia, ktorý vyšli z áut pozorovali, ako sa objekt pohybuje úplne v tichosti a veľmi pomaly, konkrétne rýchlosťou 5 – 8 km/h. Počas vyššie uvedených rokov sa takéto pozorovania rátali v desiatkach až stovkách a objekt(y) videli tisíce ľudí.
…
Ak si myslíte, že vidieť, ako sa objekt vo veľkosti futbalového ihriska pomaličky a v absolútnej tichosti vznáša na oblohe je neuveriteľne znepokojujúce, je to nič v porovnaní s tým, čo sa udialo v jeden marcový večer v roku 1997 nad veľkomestom Fénix v štáte Arizona, ako aj nad minimálne piatimi ďalšími menšími mestami. Incident v Spojených štátoch známy ako Phoenix Lights sa zapísal do histórie svojou bizarnosťou, keďže išlo o celkovo osem obrovských svetiel a jedno oddelené svetlo navyše, ktoré letelo rovnakou rýchlosťou ako prvých osem.
Objekt videlo doslova a do písmena tisíce ľudí a bolo z toho zhotovených množstvo fotografií a videí. Pokiaľ išlo skutočne o jeden objekt a nie o niekoľko menších objektov, jeho dĺžka sa odhaduje na šialených 1,6 km. Niektorí svedkovia, ktorí boli v tom čase pod objektom vypovedali, že medzi svetlami buď nevideli svietiť hviezdy, čo naznačuje, že to bola jedna gigantická konštrukcia, prípadne videli odraz svetiel mesta od metalickej štruktúry objektu. Objekt bol pozorovaný v rozličných lokalitách po dobu niekoľkých hodín.
Krátko po tomto incidente sa vystrašení ľudia prirodzene pýtali čo sa dialo a vysvetlenie amerického letectva bolo, že išlo o vojenské svetlice, čo ľuďom, ktorí úkaz videli pripadalo ako do neba volajúci nezmysel. Navyše na národnej úrovni sa z tohto incidentu stal jeden veľký posmešok, keďže vtedajší primátor Fénixu, Fife Symington zvolal tlačovú konferenciu k incidentu a výsledok posúďte sami. Toto absolútne pochopiteľne nahnevalo obyvateľov Fénixu, no zároveň to na národnej úrovni obrátilo verejnú mienku v prospech nevyšetrenia celého prípadu. Toto je nádherná ukážka stigmy, ktorú si so sebou vo vzťahu k Fenoménu nesieme. Je určite ďaleko jednoduchšie pozrieť si tlačovú konferenciu, kde pred novinárov predstúpi človek v kostýme mimozemšťana, zasmiať sa a mávnuť nad tým rukou, ako pripustiť možnosť, že nad mestom sa pomaly a v tichosti vznášal objekt, o ktorom nič nevieme a ktorý mal takmer nepredstaviteľnú veľkosť. Pán Symington, ktorý bol v tom čase mimochodom bývalým stíhacím pilotom, už dnes síce tvrdí niečo iné, no obyvatelia Fénixu, ktorí boli v tom čase v uliciach mu to dodnes stále neodpustili.
…
Tento príspevok je pre pochopenie Fenoménu mimoriadne dôležitý, pretože ukazuje, že Fenomén nemusí byť len nejakou efemérnou súčasťou novodobého folklóru. Bežní ľudia, ktorí sa tejto téme nevenujú zväčša nemajú ani potuchy o tom, že Fenomén po sebe zanecháva aj fyzické stopy, ako som dokladoval v tomto príspevku. Incidenty, ktoré som tu popísal nie sú ani zďaleka ojedinelé a podstatné súčasti každého z nich sa opakujú v množstve iných prípadov po celom svete. Kredibilné fotografie a videá, stopy po pristátí objektov, biologické zmeny vo vegetácii a mikrobiologických i anorganických aspektoch pôdy, radarové odozvy, a v neposlednom rade aj zvláštne metalické rezíduá pochádzajúce z objektov samotných sú až prekvapivo častými sprievodnými znakmi rozličných manifestácií Fenoménu. Tu ide o fyzické dôkazy, na ktoré je možné reálne aplikovať fotogrametrickú analýzu, skúmať ich pod mikroskopom, komplexne ich testovať v laboratóriu a aplikovať na nich technológie späté so skúmaním ich atómovej a izotopickej štruktúry. Ide tu o úplne validné a reálne oblasti výskumu, ktoré ale nie sú vedou široko aplikované, pretože je ňou Fenomén ako celok úplne odmietaný. Na teraz to teda ostáva na niekoľkých jednotlivcoch, ktorí ich život zasvätili jeho racionálnemu a vedeckému skúmaniu. Dnes sa však táto nešťastná tendencia pomaly, ale isto obracia v prospech skutočnej vedeckej zvedavosti postavenej na faktoch namiesto predsudkov a to je presne to miesto, kde skutočný étos materiálnej vedy aj leží.
…
Tak a sme na konci dnešného príspevku. Ďakujem Vám, milí čitateľ, milá čitateľka, že ste so mnou došli až sem a pokiaľ ste prešli všetky moje doterajšie príspevky, môžem spoľahlivo konštatovať, že máte skutočne otvorenú myseľ. To je dobré, no pravdepodobne sa bude musieť otvoriť ďaleko viac, a to až k jej limitom, ak nie za ne, pretože nasledujúce príspevky budú veľmi náročné, aj len na ich čiastočnú akceptáciu. Až teraz pôjdeme do tuhého.
Apropo, čo si myslíte o prípadoch popísaných v tomto príspevku, prípadne o mojom blogu vo všeobecnosti? Zmenilo to Vaše nazeranie na existenciu, prípadne podstatu Fenoménu akýmkoľvek spôsobom? Rád by som od Vás mal aj nejakú spätnú väzbu, teda mi pokojne a bez ostychu napíšte na mail uvedený pod týmto príspevkom v kurzívach.
Ďakujem.
Keďže by ma veľmi zaujímalo či majú aj ľudia na Slovensku skúsenosti s podobnými fenoménmi, neváhajte ma kontaktovať na e-mailovej adrese: [email protected]. Máte moje slovo, že príbehy, prípadne iné informácie, ktoré sa mi rozhodnete sprostredkovať sa nikdy bez Vášho výslovného súhlasu nedostanú na svetlo sveta. Vopred Vám veľmi pekne ďakujem a veľmi si to vážim.
