O čo ide v sexuálnej výchove?
Veľa ľudí si myslí, že 3. referendová otázka zakazuje povinnú sexuálnu výchovu. Dôvody mať takýto predmet v osnovách sú jasné – mladí ľudia nemajú dostatok informácií a rodičia sa nevedia s deťmi dostatočne o tejto téme rozprávať. Nepochopenie je v tom, že otázka nehovorí o tom, či môže takáto hodina vôbec byť. Je o tom, či je možné v prípade nesúhlasu beztrestne odmietnuť účasť dieťaťa na takejto hodine, ak ju považujeme za škodlivú.
Rodič je primárne zodpovedný za svoje dieťa. Ak je obsahom vyučovania vec, ktorá môže dieťa poškodiť, mal by mať právo svoje dieťa ochrániť. Odporcovia referenda tvrdia, že dieťa má právo na plnohodnotné informácie aj v oblasti sexuality. Odborne spracovaná sexuálna výchova musí byť pre každého akceptovateľná rovnako ako fyzika. Absolvovaním takéhoto predmetu sa deti lepšie pripravia na partnerské vzťahy, ochránia vlastné zdravie a naučia sa tolerancii.
Problematiku sexuálnej výchovy rieši aj zaujímavý blog, ktorý tvrdí, že “kvalitná sexuálna výchova je spájaná s neskorším začiatkom sexuálneho života a zodpovednejším prístupom k sexualite” a argumentuje v prospech dobre pripravenej sexuálnej výchovy. S autorom sa určite zhodneme, že je možné spraviť kvalitnú a prijateľnú sexuálnu výchovu, vyškoliť dobrých učiteľov a prispieť tak k lepšej budúcnosti našich detí.
Autor blogu však primárne rieši problém, o ktorý v referende nejde. Referendum rieši problém, čo sa má stať vtedy, ak sexuálna výchova nespĺňa uvedené parametre a rodičia vnímajú ohrozenie svojho dieťaťa. Túto spoločenskú dilemu by autor citovaného blogu rozhodol asi takto: “Rodičia musia počítať s tým, že ich deti sa v škole budú učiť veci, s ktorými až tak úplne nesúhlasia”. Aj preto 400 000 ľudí podpísalo petíciu za referendum, lebo nesprávne realizovanú sexuálnu výchovu považujú za neporovnateľne závažnejšiu ako “spomínanie Uhorska na dejepise”, či vysvetľovanie “hraníc Novoruska na zemepise” a chcú mať možnosť ju v tomto prípade odmietnuť.
Spornou otázkou je, či môže byť sexuálna výchova škodlivá pre dieťa. Skúsenosti z Nemecka, Kalifornie, Anglicka, Chorvátska ale aj Slovenska ukazujú, že sexuálna výchova môže byť minimálne kontroverzná a narážať na odpor rodičov. Na Slovensku existuje metodická príručka pre sexuálnu výchovu. Vychádzajme z predstavy, že sexuálna výchova sa vyučuje podľa nej.
Príručka obsahuje množstvo odborných informácií zosumarizovaných do prehľadných kapitol. Pridáva detailne rozpísané aktivity, ktoré je možné priamo na hodinách použiť. Takýto materiál je určite dobrým pomocníkom pre učiteľa. Čo robí sexuálnu výchovu podľa tejto príručky neprijateľnou?
Predovšetkým výrazne zasahuje do hodnotovej výchovy detí, čo prekračuje vedecký a objektívny pohľad. Pre ilustráciu: „Okolo 13., 14. roku … Rodičia často robia chybu v tom, že bránia mladým ľudom v nadväzovaní ich prvých erotických kontaktov, čím môžu narušiť formovanie vzťahu k druhému pohlaviu“, alebo: „Pokúšajte (učitelia) sa neustále spochybňovať tradičné rodové stereotypy, aby obe pohlavia získavali väčšiu slobodu pohybu vo svojej role“, alebo: „Deti a mládež by sme mali podporovať pri ich pokusoch v oblasti sexuality a vzťahov a nepokúšať sa pritom uchrániť ich pred nepríjemnými skúsenosťami“.
Sex sa prezentuje ako jedna z mnohých dostupných aktivít a pokiaľ je „chránený“, považuje sa za správny. Zanedbávajú sa psychologické dopady na mladých ľudí. Témy ako homosexualita a ideológia rodu sú prezentované spôsobom nevhodným pre deti na 2. stupni ZŠ. Riziká takéhoto prístupu odmietajú aj viacerí slovenskí odborníci. Výchova k tolerancii pocitov je niečo iné ako výchova ku schvaľovaniu určitého správania. O tom, že by sex mohol byť vnímaný ako vzájomný dar tela a celej osoby na celý život, tam veľa textu nenájdeme. Preto existuje etická a náboženská výchova, lebo vzájomne uznávame a rešpektujeme, že na hodnotovú výchovu máme rozdielne názory. Popisné informácie sú vyhradené biológii a hodnotové etike alebo náboženstvu.
Čo teda deti absolvovaním sexuálnej výchovy získajú? Z vedeckého pohľadu nevieme jednoznačne určiť ako sa má predchádzať rizikovému sexuálnemu správaniu u mladých ľudí a je potrebný ďalší výskum. Čo ale vieme je, že priaznivý vplyv na rizikové sexuálne správanie detí má kvalita vzťahu (blízkosť, podpora, láskavosť) medzi rodičmi a deťmi. Naopak, negatívne hodnotové nastavenie rodičov vplýva na predčasný sexuálny život detí. Toto príručka zanedbáva.
V zahraničí existuje viacero vzdelávacích programov pre sexuálnu výchovu. Ukazuje sa, že nie všetky sú rovnako efektívne a nevie sa presne prečo. Dôležitá je možnosť výberu z týchto programov. Ako rodič chcem mať právo odmietnuť program, o ktorom si myslím, že môže viesť napr. k vyššej sexuálnej aktivite mládeže a poškodiť moje dieťa. Nerozumiem liberálne zmýšľajúcim ľudom, ktorí túto otázku nepovažujú za dôležitú – ak by ich deťom niekto vnucoval výchovu pozostávajúcu iba zo sexuálnej abstinencie – nechceli by mať možnosť odmietnuť? Zároveň rodičia, ktorí s obsahom hodiny sexuálnej výchovy súhlasia, nie sú nijako poškodení a ich deti môžu dostávať všetky informácie bez obmedzenia.
Referendové otázky v sebe skrývajú dôležité pohľady na svet okolo nás. Zástancovia referenda to nie vždy dokážu vyjadriť mediálne príťažlivo. Dôležité však je, či si myslíme, že základom rodiny je muž a žena. Dôležité je, či si myslíme, že ak niekto bude naše deti vyučovať, že to tak nie je, že máme právo to odmietnuť. Preto je dôležité v referende o rodine hlasovať áno.
Autorom je Peter Topor
