Stratenci ako žoldáci na Ukrajine. Potocký, Reitman, Roháč

Ide o nie príliš svätú trojicu „gerojov“ z Novorossije, z ktorej najmä Reitman je ukážkovým príkladom morálnej biedy.

Štefan Potocký

Potocký sa objavuje na scéne počas protestov Gorila

Potocký, ktorého minulosť je spojená aj s účinkovaním vo francúzskej Cudzineckej légii, sa na scéne objavuje počas protestov Gorila, začiatkom roku 2012. Zúčastňuje sa demonštrácií a 23. marca v príhovore na námestí teatrálne prezentuje odhodlanie odovzdať prezidentovi vyznamenania, ktorými bol ocenený za účasť v mierových misiách v rámci ozbrojených síl Slovenskej republiky a Unprofor. Vyznamenania prehodil cez plot pred prezidentským palácom, na „judášsky groš“, ktorý dostal za pôsobenie v misiách, však pritom akosi pozabudol. Okrem iného povedal, že sa protestov zúčastňuje najmä kvôli svojim dvom deťom. Netrvalo dlho a prinajmenšom toto svoje tvrdenie dokonale spochybnil.

Pochod slušných ľudí
Na záver tzv. „Pochodu slušných ľudí“, na ktorom sa na podporu Oskara Dobrovodského, kvôli jeho problémom s neprispôsobivými susedmi, zúčastnili prevažne ľudia inklinujúci k radikálnym nacionalistickým zoskupeniam, spálil spolu s bývalým mestským policajtom a kandidátom za ĽSNS, Mariánom Mišúnom, vlajku Európskej únie. Podľa ich verzie podrobili vlajku nenávidenej EÚ očistnému obradu ohňom. Hoci to podľa mňa bolo iba zbytočne kriminalizované a medializované teatrálne gesto, dodalo im to v ich prostredí auru hrdinov a mučeníkov a u mnohých získal Potocký značné renomé.

Berieme si späť svoju krajinu

Ak demonštrácie počas protestov Gorila, vyjadrujúce oprávnenú nespokojnosť ľudí s riadením nášho štátu a všadeprítomnou korupciou, boli drámou, tak ich pokračovanie sa postupne čoraz viac stávalo fraškou. Svoju úlohu aj tu zohral, či neraz skôr teatrálne zahral, aj Potocký. V maskáčoch, s nápisom na chrbte „Víťazi to nikdy nevzdajú. Tí čo to vzdajú, nikdy nezvíťazia“ sa pravidelne objavoval na čoraz menej početných akciách spolu s hŕstkou groteskných postavičiek „profesionálnych“ pouličných revolucionárov.

Národ povstaň tour

Na jar 2014, vyrazil Štefan Potocký s Filipom Galambošom (nezamestnaným „revolucionárom“), Petrom Baďurom – Sanvem (bývalým kandidátom za KSS, hrajúcim sa na novinára) a Martinom Urminským (moderátorom Slobodného vysielača, ktorý neskôr skončil vo väzení pre dlhodobé neplatenie výživného na svoje tri deti), na tzv. „Národ povstaň tour“. Plány boli veľkolepé, skutočnosť tristná. V realite sa plány na burcovanie slovenského vidieka k povstaniu, aj zamýšľané oslovenie verejnosti cez obecný rozhlas, ukázali ako nereálne a v styku s realitou sa rozplynuli ako para nad hrncom. Jediným bodom programu okrem súboja s daždivým počasím, vysedávaním v miestnych krčmách a hrdinskými pózami na fotografiách s ruskou zástavou, preškrtnutým znakom NATO a pošliapanou zástavou EÚ, nakoniec zostalo lepenie samolepiek s reklamou Slobodného vysielača na všetky možné aj nemožné miesta.

Odchod na Ukrajinu

25. júla 2014 Potocký odchádza spolu s Veronikou Moravcovou (Mrázovou) a Filipom Galambošom, na vozidle požičanom Petrom Puškárom, s humanitárnou pomocou na územie kontrolované proruskými povstalcami na východe Ukrajiny. Samozrejme nejdú cez Ukrajinu, ale okľukou cez Poľsko a Pobaltie. Do Ruska ich však nepustia, takže sa vrátia a onedlho cestu zopakujú. Tentoraz cez  Bielorusko. Veronika sa na chvíľu zahrá na novinárku a vracia sa na Slovensko. Potocký, Reitman a Böhm zostávajú a skončia v jednom zo separatistických oddielov.

Potocký ako žoldnier

V rozhovore pre miestnu tlač z 30. januára 2015 Potocký tvrdí, že na Ukrajinu prišiel bojovať s Európskou úniou, pretože bol od počiatku proti vstupu Slovenska do tejto organizácie. Podľa neho sme sa stali kolóniou a EÚ nás ožobráčila. Naše hospodárstvo je podľa Potockého v troskách a sme nehanebne vykorisťovaní. Charakterizuje sa ako profesionálny revolucionár, ktorý bojoval proti skorumpovanému režimu a oligarchii. Tvrdil, že takých ako on je na Slovensku 25 000 (myslím, že najmenej dve nuly sú naviac). Na Ukrajinu prišiel s humanitárnou pomocou a neskôr sa pridal k bataliónu „Prízrak“. Tvorilo ho 15 ľudí. Traja Slováci, traja Srbi  zbytok Rusi. Velil im Alexej Mozgovoj, ktorý neskôr zahynul 30 km za frontovou líniou. Zdá sa, že je so svojou momentálnou situáciou spokojný a tvrdí, že vytrvá „do konca a za každú cenu“. Na jeho fotografiách vidieť skupinu mužov, ktorí veľmi nepripomínajú regulárny vojenský oddiel a radi sa fotografujú s emblémom „Chuligáni“. A ako odkaz domov, svedčiaci o jeho megalománii, možno brať tieto jeho slová „Prestalo ma bavit sediet a prizerat,co s nami dokazali,za 25 rokov…snazil som sa im to vysvetlit,po dobrom-no nepochopili….no-nevedia,netusia,koho nasrali?“

Čo o Potockom napísal jeho údajný známy v komentároch pod prvou časťou blogu

TEMERAF – „Tohto chalana poznám roky, prežili sme spoločné detstvo. Ja som mal možno len o niečo lepšiu rodinu. Vždy bol trosku iný, je ťažké povedať či je už tak vypatlaný, alebo sa len znovu potreboval zaradiť medzi svojich. Najskôr niečo medzi tým. Števo nevie žiť ináč ako v armáde, nie je schopný žiť ako civil bežným životom, po tom čo sa nemohol vrátiť do légie si nevedel nájsť miesto, je to smutný príbeh. Toto je jediné čo mu ešte mohlo vrátiť pocit, že je potrebný. Na druhej strane nech je akýkoľvek magor podľa bežných kritérií, nikdy nenechal kamaráta v prúsere a nikdy nikoho zo svojich priateľov nepodrazil. Možno nie je schopný mať normálnu rodinu, jeho detstvo a výchova ho k tomu doviedli. Pokiaľ by mal rodinu ako ju chápeme my bežní ľudia, niečo z neho mohlo byť. Je to zlyhanie tých čo mohli niečo spraviť. Ak by ktokoľvek z nás vyrastal na hodnotách ktoré mu boli vštepované, asi by dopadol podobne. Ak sa pýtame či je nebezpečný, áno je. Má perfektný výcvik a pomerne vysoké IQ, je manuálne zručný vie si ísť neúnavne za svojim. V správnych rukách, ideálny vojak. V nesprávnych, neriadená strela. Je ťažko zvládnuteľný, ale mimoriadne poctivý v práci, ktorá ho baví. Keď nie je stredom pozornosti stráca pôdu pod nohami. V bežnej spoločnosti nevie fungovať. Ja by som svoj život za jeho nemenil a ver že to by chcel málokto. Čokoľvek sa tu o ňom napíše bude to len časť príbehu.

Čo sa týka jeho výcviku, má praktické skúsenosti s nástražnými systémami všetkých druhov, ovláda ľahké a stredne ťažké zbrane, ovláda špičkovo taktiku, má protiteroristický výcvik a strávil cca 15 rokov svojho života v rôznych ozbrojených konfliktoch po svete, Juhoslávia, cudzinecká légia, žoldák v rôznych častiach sveta. V detstve prežil veci, z ktorých by iný bol doteraz v ústave. Je schopný v zásade všetkého. Z toho čo som napísal som si nevymyslel ani jediné slovo a môžeš si byť istý, že ešte aj to je slabý odvar toho o kom sa tu bavíme a z tých chalanov, o ktorých sa tu bude písať, je jediný, ktorý je fakt nebezpečný. A nepíšem to preto že ho chcem glorifikovať, alebo ospravedlňovať. To že je magor prvej triedy o ňom hovoria bežne ľudia, ja hovorím že majú pravdu. ale sám sa nezmagoril.“

Nemám dôvod neveriť týmto slovám, hoci ich autora nepoznám. Ale do obrazu, ktorý si človek dokáže utvoriť z útržkov z tlače, videí, Potockého príhovorov, komentárov a fotografií počas troch rokov pozorovania, to zapadá celkom presne. Obraz človeka s deformovaným videním sveta, posadnutého túžbou zmeniť svet tak, aby zodpovedal jeho predstavám. Dokáže fabulovať, vymýšľať si aj klamať a snáď aj tomu všetkému úprimne veriť. A kto ho „zmagoril“, ako píše jeho známy? Otázku ponechávam otvorenú. Len by som dodal, že bez masívnej prokremeľskej propagandy, ochotne šírenej aj na Slovensku, mohol Štefan Potocký aj napriek všetkému dopadnúť celkom inak.

Hrdina „bez bázne a hany“ a realita

Zatiaľ čo fan klub obdivne vzdychá a adoruje svojho hrdinu, skutočnosť je trochu iná. Ukazuje sa, že v reálnom živote, najmä vo vzťahu k vlastnej rodine Potocký fatálne zlyhal. Vlastná dcéra o ňom hovorí, že „nie je žiadny frajer, je to nula, ktorá uteká od problémov“ a odkedy je preč konečne „má normálnu rodinu bez alkoholu a takých vecí“ a nakoniec prídu takéto tvrdé slová „ty si dobrá sviňa !! už nemáš fakt čo rozoberať ?!! radšej prídi na súd a rozveď sa !! a o tvoju pomoc nestojíme !! poradíme si aj sami s bratom !!„. A manželka konštatuje, že „na deti neposiela ani cent“ a prosí ho už iba o jedno „Prosím ťa, prídi sa konečne rozviesť. Nech si žijem svoj život!“

Potocký v médiách

O spálení vlajky priniesol pochvalnú zmienku negatívne známy nahnedlý Prop. O treste informovali TV noviny a výsledku odvolania TA3.
25 januára 2015, srbský FB Reportér prináša informáciu o slovenskom poddôstojníkovi Potockom, ktorý bol v Juhoslávii v r. 1993-94 a v oddieloch UNPROFOR v r. 1998-99 a ospravedlňuje sa srbskému národu. 29. januára nasleduje Novaja Gazeta, 30. januára naše Topky a Aktuálne.sk.

Fotografie

Titulná fotografia a fotografia v záhlaví, zdroj tu, tu a tu

Odovzdanie medailí – zdroj tu

Protesty Gorila, zdroj tu

Pri NR SR, zdroj tu

Spálenie vlajky EU, zdroj tu

Berieme si späť svoju krajinu. Štefan Potocký s Petrom Sihelským, Mariánom Mišúnom a Tiborom Rostásom, zdroj tu

Národ povstaň tour, zdroj tu

Na Ukrajine – zľava Veronika Moravcová, Mario Reitman,  Michal Böhm a Štefan Potocký.  zdroj tu a tu

Potocký ako žoldnier, zdroj tu, tu, tu a tu

Znak Potockého oddielu, zdroj tu

Potocký čara zbavený, zdroj tu

Mario Reitman

Násilník zo Sásovej, ktorý mal v minulosti problémy s drogami, zlodej a autičkár. Takú má podľa tlače povesť nádejný hrdina z „Novorossije“.

Reitman a jeho minulosť

V minulosti bol až sedemkrát súdne trestaný, z toho trikrát nepodmienečne. Naposledy bol uznaný vinným z ublíženia na zdraví, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody na 60 mesiacov. V súvislosti s ním sa povráva aj o „fuškách“ pre nemenovanú skupinu organizovaného zločinu z Banskej Bystrice. Rovnako ako ostatným mu za účasť v bojoch na území Ukrajiny hrozí dvoj- až osemročné väzenie.

V Lugansku

Po príchode v roku 2014 bol podľa jeho slov Reitman zaradený do bataliónu „Prízrak“ Alexeja Mozgového. V rozhovore pre „завтра“ tvrdí „Na Ukrajinu som prišiel, pretože som bol presvedčený, že tam dochádza ku genocíde Rusov a ukrajinská armáda vraždí pokojných obyvateľov. Ak by som neprišiel, bolo by mi na duši tak ťažko, že to  nikomu neprajem.“
V Lugansku podľa jeho slov slúžil dva a pol mesiaca, potom bol ranený. Ostreľovač ho trafil do boku. Odviezli ho do nemocnice v meste Krasnyj Luč (oficiálna správa hovorí o meste Rovenki), kde sa o neho dobre postarali. Neskôr ho spolu s inými ranenými evakuovali do mesta Novošachtinsk, ležiaceho v Rostovskej oblasti v Rusku.

Tradičný folklór

Na margo zákona, podľa ktorého mu u nás hrozia za službu po boku rebelov štyri roky väzenia, hovorí „vláda nás síce prehlásila za teroristov, ale jednoduchí ľudia sú na strane bratského ruského národa„. V závere rozhovoru ešte obviní NATO a USA že „chcú vtiahnuť Rusko do vojny“, prehlási, „že americký dolár je bezcenný, a preto Američanom nevyhovuje mier“, pochváli „skúseného stratéga Putina“ a vysloví presvedčenie, že „čím rýchlejšie bude víťazstvo Ruska, tým lepšie pre všetkých“. Zdá sa to iba mne, že Mario akosi vypadol z roly, veď Rusko podľa opakovaných prehlásením nemá s konfliktom na Ukrajine nič spoločné?

V Donecku

Mario Reitman, spolu s bývalými bodygardmi (?) Čechmi Jiřím Urbánkom (Begemot) a Pavlom Botkom (Kaukaz), ktorí prišli do Donnecka v apríli 2015 a v súčasnosti slúžia v oddieli, ktorého veliteľom je ďalší Čech, major Martin Sukup, poskytli rozhovor ruskej televízii. Točia v ňom obvyklé frázy, že k odchodu na Ukrajinu ich priviedli správy o tom ako ukrajinská armáda vraždí vlastných občanov. Reitman, ktorý si dáva meno „Gabčík“a prehlasuje sa za komunistu, tvrdí, že za socializmu bolo u nás lepšie a v súčasnosti sú Slovania žijúci v Európe iba otrokmi Anglosasov.

Rozhovor pre Ukrajina.ru

V samostatnom rozhovore povie okrem tvrdenia, že je profesiou bodygard (!), zaujímavú vec. Údajne ho z nemocnice v Rusku prepustili 17. septembra 2014 na Slovensko, nakoľko nemal žiadne doklady. Ako sa bez dokladov na Slovensko dostal, už nevysvetlil. Doma sa vraj ďalej liečil a slovenským lekárom nezatajil kde a ako prišiel k zraneniu. Na Ukrajinu, nie však do Luganska ale do Donecka, sa vrátil 14. júla 2015. Prehlásil, že tam „zostane kým bude živý“ a poďakoval sa českej aktivistke Nele Liskovej, ktorá pomáha českým a slovenským dobrovoľníkom, ktorí bojujú na Ukrajine.

Prekáračky so Štefanom Potockým

Koncom októbra 2014, keď mal byť Reitman podľa svojho tvrdenia na Slovensku a liečiť sa zo zranenia, obvinil takto Potockého „Stevo je zlodej a vrach co skoro zastrelil vlastnych ale nechaj si to pre seba je po nom vyhlasene patranie u FSB…tomu neverím…dkým neodišiel, behal verejne všade a mohli ho hockedy zaistiť. Chalani sa dostali do odpadlickeho odielu krtory chodil rabovat a ich velitel si nahrabal cez dva milony dolarov a ked na to Samo upozornil tak stefan dostal rozkaz ich odstranit len sa mu to nepodarilo pretoze na nich zautocili a tam kde chalani byvali spadol delostrelecky granat stevo zobral chalanom papiere a vsetky veci a nasledne vyhlasil e tam vsetko zhorelo preto sa chalani museli vratit domov…..dakujem za podobne sracky…nebol delostrelecky granat,ale dve nalety…a nebol tam…fotky su…….Pazdravlaju“
Potocký mu nezostal dlžný „Povodom zid…a fasisticke kerky….Mario Raitman…..vsetko podlozim…a kleme,ked sa neviem branit…hoci kedy…podpaluje auta za 3 litre“. 

V tomto prípade, kde je iba tvrdenie proti tvrdeniu, by som sa určite priklonil na stranu Štefana Potockého, lebo Reitmanove obvinenia voči nemu ani trochu nezapadajú do Potockého profilu. Zato tvrdenie Potockého o Reitmanovi, vzhľadom na jeho kriminálnu minulosť, sedí na neho ako uliate. Ale možno druhovia v zbrani iba tak trochu žartovali.

Fotografie

fotografia v záhlaví, zdroj tu a tu

Reitman pred pár rokmi v Banskej Bystrici

Reitman po zranení v nemocnici, zdroj tu

Reitman s  Michalom Böhmom (vľavo) a Štefanom Potockým (vpredu), zdroj tu a tu

Pavel Botka, Jirí Urbánek, Mario Reitman, zdroj tu

Reitman, zdroj tu

Miroslav Roháč

Svetobežník, ktorý sa narodil v Žiline a žil niekoľko rokov v Írsku a v Anglicku a niekoľko mesiacov vo Francúzsku a v Taliansku. Spoza hraníc sa však opakovane vracal domov. Jedného dňa sa však zbalil a odišiel na Ukrajinu.

Na Ukrajine

Na letisku v Kyjeve zaregistrovali Roháčov príchod 3. júla 2014. O deň neskôr bol už v Donecku a 6. júla vstúpil ako dobrovoľník do oddielu separatistov. Ešte v ten istý deň v statuse na Facebooku žiadal priateľov „aby otvárali oči ostatným, lebo na Ukrajine sa láme aj náš chlieb„. V auguste padol do zajatia v bojoch pri meste Ilovajsk, asi 35 kilometrov východne od Donecka. 4. septembra ho Ukrajinci v rámci výmeny zajatcov prepustili na slobodu. Zaujímavosťou je, že v bojovníkom, ktorí ho zajali, tvrdil, že je Srb. Usvedčili ho však slovenské doklady, ktoré mal pri sebe. Po prepustení zo zajatia už nemieni ďalej bojovať so zbraňou v ruke, ale chce tamojším ľuďom pomáhať iným spôsobom. Zajatie ho zrejme poznačilo, sťažoval sa na veľmi zlé podmienky. Vyjadril sa, že na Slovensko sa už vrátiť nemieni.

Roháčove vyjadrenia pre tlač

O dôvodoch svojho odchodu na Ukrajinu povedal „Som obyčajný človek, ktorý dospel k názoru, že to, čo sa deje z celosvetového hľadiska, nie je dobré. Vážim si slobodu ľudí a myslím si, že používať vlastnú armádu proti svojim aobyvateľom je to najväčšie zverstvo, ktoré mohli politici dopustiť. To je dôvod, prečo som sa rozhodol byť na strane domobrany.“ Vládu v Kyjeve označil za „zradcovskú a fašistickú“. Podľa jeho slov žijú na Donbase „ľudia Novoruska, ktorým nikto nepomáha“.a preto im prišiel pomôcť. Svoj vzťah k Európe označil za chladný, lebo v Európe sa podľa neho väčšina ľudí zaujíma iba o peniaze. Slovensko je členom EÚ a pre EÚ a NATO je Rusko nepriateľ, ale ľudia na Slovensku majú Rusko a ruských ľudí radi, rovnako ako iné národy bývalého Sovietskeho zväzu.

Na otázku či sa plánuje vrátiť na Slovensko sa vyjadril „Doma som tam, kde sa práve nachádzam. Ľudia okolo mňa sa postarali o to, aby som sa tu cítil ako doma, ako jeden z nich. Keby som sa vrátil na Slovensko, tak ma čaká za službu v cudzej armáde odmena v rozpätí štyroch až ôsmich rokov väzenia. Čiže odpoveď je jasná – nie, na Slovensko sa nevrátim. Svoju budúcnosť vidím ako občan Ruskej federácie. Prichádza do úvahy aj to, že by som bol občanom novovzniknutej Novorussije, ale moja cesta vedie ďalej do Ruska.„

O Roháčovi a jeho ukrajinskej anabáze informovali postupne tieto médiá: Pravda 20.8.2014, HN 20.8.14, Čas 21.8.14 ., Bystricoviny 21.8.14, Pravda 11.9.14, Pravda13.9.14, Čas 23.9.14, Aktuality 5.2.15. Rozhovor s ním nájdeme aj na YouTube. Z 3.5.2015 pochádza rozhovor pre HOBOPOCC.info a НОВОСТИ МИРА ponúkajú interview s Roháčom. Zmienka o Roháčovi je aj v rozhovore MK RU zo 7.10.2014 s Jurijom Jurčenkom, ktorý bol s ním v zajatí. Mimoriadne si porozumel v rozhovore so Štefanom Kalinom, signatárom Quislingovského paškvilu Charta 2015, aj v rozhovore pre Kroky s ich dopisovateľom Arturom Bekmatovom, reportérom plátku Zem a vek a číslom štyri na kandidátke KSS.

Fotografie

Fotografia v záhlaví, zdroj tu

Roháč po príchode na Ukrajinu, zdroj tu

Roháč ako snajper, zdroj tu

Spolubojovníci, zdroj tu

Informácia o Roháčovom zajatí, zdroj tu

V zajatí, zdroj tu

Po prepustení zo zajatia, zdroj tu a tu

Michal Böhm

V správe o zranení a liečení Maria Reitmana je záznam o ďalšom ranenom Slovákovi, Michalovi Böhmovi z Partizánskeho, ktorý sa po zranení údajne vrátil na Slovensko. O ňom a ďalších snáď niekedy nabudúce.

Správa o zranení, zdroj tu

Preklad:

Böhm, Michal Vladislavovič, nar. 25.3.1987, občan Slovenskej republiky, mesto Partizánske, opolčenec z Donbasu s telesnými poraneniami od strelnej zbrane vo vrchnej tretine pravej holene. Zranený počas bojov pri Fedotovke v Luhanskej oblasti. 26.8.2014, privezený do nemocnice v meste Rovenki na Ukrajine a následne do nemocnice v Novošachtinsku v Rostovskej oblasti (v Rusku).

Michal Böhm v nemocnci  Novošachtinsku, zdroj Facebook.

Michal Böhm s Máriom Reitmanom, zdroj Facebook

Michal Böhm na demonštrácii v Bratislave. Na megafóne nemôže chýbať logo Slobodného vysielača, zdroj Facebook.

Profil Michala Böhma na ruskej sociálnej sieti, zdroj tu

Tomáš Révay

Kvôli početným reakciám považujem za korektné uviesť, že aj na opačnej strane konfliktu bojujú dobrovoľníci zo Slovenska. Martin Sojka Keprta v komentároch hovoril o troch. Ja viem z tlače iba o jednom. Je ním Tomáš Révay v batalióne Azov. Osobne nepodporujem účasť občanov v SR v zahraničných konfliktoch, okrem vojakov Armády SR na oficiálnych misiách. Nebudem však tajiť, že pokiaľ niekto bojuje na strane ozbrojených síl krajiny, ktorá bráni svoju územnú celistvosť, vnímam predsa len určitý rozdiel oproti ľuďom, ktorí bojujú v jednotkách, ktorým neraz velia a aj v nich bojujú „dobrovoľníci a dovolenkári“ z krajiny silného a rozpínavého suseda, ktorý im naviac dodáva modernú vojenskú techniku a odborníkov na jej obsluhu.

Zdroj tu a tu

Pre tých, ktorí rozumejú rusky. Veľmi dobrý článok o pomeroch na východnej Ukrajine. tu
Prvú časť blogu o slovenských žoldnieroch na Ukrajine si môžete prečítať tu