Denník N

Magda Vášáryová: Kým budeme preskakovačmi vatier

Ivana Šáteková: Bez názvu, 2017, gvaš na papieri, zdroj: archív autorky
Ivana Šáteková: Bez názvu, 2017, gvaš na papieri, zdroj: archív autorky

Študovala sociológiu, poznáme ju ako herečku aj ako kultúrnu diplomatku. Je držiteľkou viacerých ocenení a vyznamenaní v oblasti medzinárodných vzťahov a kultúry. Založila a riadila Slovenskú asociáciu pre zahraničnú politiku. Zaslúžila sa o vznik Kultúrneho a kreatívneho centra v Pistoriho paláci v Bratislave. Bola tieňovou ministerkou kultúry SDKÚ-DS. V roku 2006 založila Inštitút pre kultúrnu politiku Via Cultura, kde dodnes pôsobí. MAGDALÉNA VÁŠÁRYOVÁ.

– –

V januári uplynulo 30 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Ako hodnotíte vývoj slovenskej kultúry a kultúrnej politiky? Kam sme sa posunuli?

Rozdelením Československa sa naplnili túžby a sny nacionalisticky zmýšľajúcich spoluobčanov, ale slovenská kultúra stratila 10 miliónový trh v českej časti republiky. Trvalo skoro 40 rokov, kým sa Česi a Moraváci naučili čítať naše knihy, preklady, a vnímať nás nielen ako pastierov a konzumentov slivovice. V 60. rokoch už stáli v radoch pred predajňou Slovenskej knihy na Václavskom námestí v Prahe. Dnes v Prahe nepredávajú slovenské knihy, nevysielajú v televíziách slovenské programy a mladí Česi prestávajú rozumieť slovenčine. My, na rozdiel od nich, budeme stále kontakt na českú kultúru potrebovať.

Takže možno konštatovať, že sme ohraničili kultúrny priestor, v ktorom existujeme. Počas 30 rokov štátnej samostatnosti sme sa, okrem niektorých jednotlivcov, nevenovali diskusii o stratégii a plánoch kultúrnej politiky, ktoré by presahovali osobné záujmy jednotlivých aktérov. Dodnes sme nepresvedčili väčšinu našej spoločnosti, vrátane politických subjektov, že kultúra je základným kameňom existencie nášho národa. To sa ukázalo v momentoch kríz, kde pri vystúpeniach umelcov zaznievalo volanie davu, aby išli radšej k lopate.

Na poste ministra kultúry sa za 30 rokov vystriedalo 14 predstaviteľov a predstaviteliek, pričom „rekordérom“ bol Marek Maďarič, ktorý vo funkcii s menšou prestávkou pôsobil 10 rokov. Čo to znamená pre kultúrny a kreatívny sektor na Slovensku? Aká je to správa?

Dnes môžeme konštatovať, že vlastne nevieme, načo máme Ministerstvo kultúry. Je to aj jediné ministerstvo vlády SR, ktoré neprešlo auditom. Vytvorením troch fondov ako pokladníc, ktoré poskytujú granty pre umelecký svet, stratilo ďalšiu zo svojich minimálnych funkcií. V štruktúre vlád SR je to najmenší a tým aj menej dôležitý subjekt vládnej politiky. Ani jeden z ministrov sa v prvých dvadsiatich rokoch tomu nevenoval. Jediný, kto nastupoval s akousi predstavou o MK, bol Ágnes Snopko, ale mnohé svoje plány nemal čas uskutočniť.

Najväčšiu šancu zmeniť ponižujúcu pozíciu MK mal Marek Maďarič, ktorý bol aj podpredsedom vlády a tým mohol MK pozdvihnúť na inú úroveň. Bohužiaľ, jeho úlohou bolo vytvárať a viesť politické kampane svojej politickej strany SMER, čo spôsobilo, že sa na MK zdržoval len nevyhnutný čas. Aj vytvorenie Audiovizuálneho fondu a Fondu na podporu umenia bolo len výsledkom straty trpezlivosti voči tlakom zvonku, najmä zo strany Zory Jaurovej a v parlamente mojej maličkosti, ako aj nie celkom nezištného záujmu producentov audiovizuálnych diel. Ale zákon, ktorý pre AF pripravili, nesie znaky komunistického myslenia, čo sa nám v parlamente nepodarilo celkom odstrániť, hoci sme sa usilovali, a presadila som len dva dôležité pozmeňovacie návrhy, ktoré sa týkali financovania.

Aký vplyv má diskontinuita a časté striedanie politických lídrov vo sfére kultúry na jej rozvoj a aktuálne výsledky? V rámci rezortu kultúry vzniklo už viacero koncepcií, vízií pre kultúru, ktoré by predsa „stačilo“ nasledovať a rozvíjať…

Každý druhý minister počas svojej vlády pripravoval najmä stratégie, namiesto toho, aby so stratégiami a plánmi už nastupoval do kresla. Hlavný problém vidím v kultúrnej obci, ktorá sa o dialóg s politickými subjektmi nezaujíma, nepýta sa pred voľbami, kto je pripravený v tej ktorej strane na post ministra alebo ministerky, a tak sú po voľbách všetci zdesení, keď strany zháňajú nepripravených dobrovoľníkov, ktorí by zasadli do Tatra banky. Prax nielen u nás, ale aj v zahraničí dokazuje, že niektorým veľkým osobnostiam, ako boli Jacques Lang alebo Melina Mercouri, stačili štyri roky, aby kompletne prestavali nielen štruktúru ministerstiev, ale založili aj významné programy pre celú Európu.

Bývalý minister kultúry Marek Maďarič mal v tomto zmysle výhodu oproti ostatným, bol v úrade medzi rokmi 2006 – 2010 a 2012 – 2018. Aká je jeho vizitka z pohľadu analýz a reflexií Inštitútu pre kultúrnu politiku Via Cultura?

Na stránke Via Cultura nájdete 20-stranový elaborát, ktorý sa venuje jeho činnosti. On mal inú úlohu, než byť ministrom kultúry. Nestál o dialóg s kultúrnou obcou. MK SR zostalo zaprášeným, nemoderným úradom, ako je aj doposiaľ. Zabránil vzniku dobrého zákona o financovaní RTVS, vetoval môj návrh na obranu nezávislosti novinárov, a pod. Pritom svojím vzdelaním mal na to, aby sa MK venoval. Negatívom všetkých predošlých ministrov kultúry je, že nenadväzovali kontakty so zahraničím, nepriviedli zahraničné investície do kultúry na Slovensko a úplne negovali činnosť Kultúrnych inštitútov v zahraničí, ktorá zostávala len na MZV a jednotlivých riaditeľoch/kách KI.

Plán obnovy a tiež sociálne dopady pandémie Covid-19 ukázali, aká zásadná pre celý sektor je pozícia ministra resp. ministerky kultúry, ktorý/á za normálnych okolností presadzuje záujmy kultúrnej obce a jej infraštruktúry. Čo by mohli občania urobiť pre to, aby táto funkcia stúpla na hodnote a začala byť vnímaná aspoň trochu vážne?

Rozhodne treba urobiť v krátkom čase niekoľko zásadných obratov:

Prihlásiť sa k dejinám Uhorského kráľovstva a teda ku kultúrnemu dedičstvu, ktoré spravujeme. Zatiaľ sa tvárime, že my, Slováci, máme ako kultúrne dedičstvo len maľované drevenice a kroje, hoci žijeme stáročia na najbohatšom – i kultúrne – území Uhorského kráľovstva a Monarchie. Kým sa budeme aj sami pred sebou predstavovať len ako preskakovači vatier a analfabeti, nemôžeme počítať s podporou modernizmu, dnes už postmodernizmu. Tvoriví ľudia budú musieť opúšťať Slovensko, pokiaľ budú chcieť urobiť kariéru tak, ako sa to deje doposiaľ.

Mali by sme začať diskusiu o tom, že sme kultúrne najviac protestanti, hoci sa väčšina – aj zo zvyku – hlási ku katolicizmu. Považujem to za veľmi dôležité, pretože protestantizmus predstavuje väčšiu voľnosť a priamy kontakt s duchovným svetom. Kontrast medzi literatúrou a umením, tvorených zväčša protestantmi – až po Vilikovského a Lasicu – , ktorú predkladáme občanom a postojom katolíckej cirkvi k tvorivosti, je veľká priepasť. Tá nám znemožňuje civilizačné posuny v spoločnosti, ktoré sú vo veľkej miere kultúrne.

Vo vzťahu k zahraničiu – pokiaľ nebude mať slovenská literatúra Nobelovu cenu, márne sa budeme snažiť na seba upozorniť. Čo taká cena znamená aj dovnútra spoločnosti, si môžeme odsledovať v priamom prenose v Poľsku a u Oľgy Tokarczuk. Žiaden minister sa doteraz niečím takým – pre nich zrejme nedosiahnuteľným – nezaoberal.

Bývalý minister zahraničných vecí Ivan Korčok sa za krátku etapu svojho pôsobenia zaslúžil o to, že kultúrna diplomacia je opäť viditeľná a zaujímavá. Vznikol nový Slovenský inštitút v Jeruzaleme, pravidelne vychádza dvojjazyčný magazín Art.Ex, a máme aj reprezentatívnu publikáciu o slovenskom umení. Ako vnímate smerovanie kultúrnej diplomacie?

To, čo  spomínate, je síce fajn, ale nič z toho nemá synergický efekt. Môžeme urobiť výstavu gotiky v Paríži, ale pokiaľ to nie je súčasťou dlhodobých a premyslených plánov, tak je to len jedna kvapka, ktorá keď prestane kvapkať, kameň uschne. Stovky takých časopisov a publikácií chŕlia aj iné krajiny. Získanie Nobelovej ceny by mal byť prioritný cieľ kultúrnej diplomacie, lebo o to vlastne ide. Trvá to minimálne 4 roky, literáti musia dostať štipendiá, posudzovať ich práce musia zahraniční odborníci, musíme zaplatiť preklady najlepších prekladateľov, najlepšie vydavateľstvá, recenzie v prestížnych časopisoch – to stojí, ale tak sa to robí. Nie tak, že si jednotlivci vymysleli a navrhli Rúfusa, a Francúzi zistili, že písal básničky na Tisa, a bolo po paráde. Keď mal Chopin výročie, Poliaci mali plán na 4 roky a dosiahli, že dnes je na celom svete Chopin Poliak a nie Francúz, čo v skutočnosti bol.

Aká je podľa Vás funkcia národne koncipovaných kultúrnych inštitútov v globalizovanom svete? Nie je to už tak trochu prežitok v kontexte medzinárodného dialógu a spolupráce, ktoré charakterizujú 21. storočie?

Nemyslím si, hlavne nie pre Slovensko, ktoré kultúrne ešte nezostalo začlenené do európskej kultúry. Ale KI by mali mať minimálne 5 ročné plány programov, ktoré by boli riadené MK SR. Malé výstavy, ktoré putujú od jedného k druhému, nestačia. Minister/ka musí vycestovať, stať sa osobnosťou európskej kultúry, vystupovať na konferenciách. Veď v kultúre nejde len o umenie, ale aj o vzdelávanie, kultúrne dedičstvo, aj to nechcené, vzťah s cirkvami, čo je dnes mimoriadne dôležité, ide o životný štýl, teda priam zelená téma, o solidaritu s inými a utečencami, o všetky humanistické hodnoty.

Je aj vo sfére kultúrnej diplomacie vôľa a priestor na reformy? Príkladom môžu byť výberové konania na riadiace funkcie našich zahraničných inštitútov, ktoré dodnes nie sú otvorené kandidátom/tkam z radov širšej odbornej verejnosti.

Problémom je neexistencia vzťahu medzi MK SR a MZVaEZ SR. O čom sa môže Ivan Korčok alebo Rastislav Káčer dohovoriť s Ľubicou Laššákovou alebo Natáliou Milanovou? Nemáme pravidlá, a ak aj niektoré sú, nedodržiavame ich. Nemáme v spoločnosti a v kultúrnej obci dohovor, čo a ako chceme prezentovať. Či zostaneme pri Lúčnici, alebo začneme prezentovať staré osídlenie Slovenska. Mimochodom, keď som musela byť ako veľvyslankyňa v Poľsku aj 6 mesiacov riaditeľkou KI vo Varšave, priviezla som veľkú výstavu z Nižnej Myšle. Poliaci stáli v rade.

Čo považujete za najvýznamnejšie kroky kultúrnej politiky na Slovensku doteraz a aké sú jej výzvy budúcnosti?

Nevidím žiadne významné kroky. Cenzúru, prekážku, ktorú sme považovali za rozhodujúcu, zrušili demokratickí politici v Prahe aj pre nás už dávno. Nepostavili sme ani jednu modernú knižnicu. Poľsko ich má za európske peniaze 9. A v podstate ani jednu novú budovu filharmónie alebo kultúrneho centra. Všetky malé kultúrne centrá vznikli napriek kultúrnej politike štátu. Od Žiliny až po Tabačku. Na rekonštrukciu SNG sme čakali vyše 20 rokov a na Redutu 10. Kultúra a jej politika zostali vylúčené z financií európskych fondov. To je niečo, čo sa nestalo nikde v Európe. Vina padá na všetky ministerské hlavy. Rozpočet MK je smiešny. Ale chápem, že bez auditu je to len liatie peňazí do bezodnej jamy.

MK nepodporuje kritické myslenie. Kritici a kritické mozgy nie sú preferované a podporované. Všetko, aj každý gýč dnes považujeme za úžasné diela. Nemáme kultúrne časopisy, ktoré by formovali verejnú mienku. Nemáme programy v TV, ktoré by boli v hlavnom vysielacom čase a boli by moderne režírované. Vzor by sme si mohli zobrať zo športu. Rádio Devín bojuje o poslucháčov a bojí sa ich stratiť modernizáciou programov. Sme zavalení kultúrnymi pamiatkami, ale ešte stále nevieme, načo by sme ich mali zachraňovať, koho je to dedičstvo – podľa mňa európske – a čo sa oplatí zachraňovať v pôvodnej podobe a čo v modernizovanej. Fénix to nezachráni, lebo tam oceňujú jednotlivcov, ktorí sa chopili iniciatívy, nie štátnu politiku.

Aktuálne máme vládu v demisii a čakajú nás predčasné voľby. Kto by mal byť budúcim ministrom resp. ministerkou kultúry? A je vôbec možné politickú nomináciu nejakým spôsobom ovplyvniť a nasmerovať?

Samozrejme, musíme sa začať pýtať, koho máme na post MK? Akú agendu budú presadzovať v týchto 10 bodoch? A keď nemajú nikoho a nič zaujímavé, ideme k ďalšiemu subjektu. A nepopustiť. Doterajšia prax bola – hlavne nech je tam niekto, kto mne dá…každý za seba. Jánošíci v kultúre.

– –

Výskumný projekt „Modely a trendy kultúrnych politík v súčasnej Európe (V4)“ bol podporený z verejných zdrojov poskytnutých Fondom na podporu umenia. Tento rozhovor je súčasťou verejných prezentácií výskumu, reprezentuje výlučne názor autorky a respondentky, a fond nezodpovedá za jeho obsah.

Teraz najčítanejšie

Nina Vrbanová

Kurátorka a kritička súčasného umenia. Študovala na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie UKF v Nitre a na Univerzite Karlovej v Prahe. V rokoch 2009 – 2013 pracovala ako kurátorka Galérie Cypriána Majerníka v Bratislave, od roku 2014 pôsobila v Kunsthalle Bratislava, v rokoch 2017 - 2021 ako jej riaditeľka a šéfkurátorka. Dnes je vedúcou oddelenia kultúry Hlavného mesta SR - Bratislavy a predsedníčkou Správnej rady Akadémie umení v Banskej Bystrici.