Život bez povier

Pred časom sme sa rozprávali o piatku 13 o nádychu ktorý získal a ktorý z neho vytvoril mýtus, ktorý je však poverou. Je mýtom, pretože to tvrdenie o nešťastnom piatku je rozšírené a šírené ako fakt, hoci nie je pravdivé a je poverou, pretože nemá racionálny základ. Viac o piatku 13 tu: https://dennikn.sk/blog/3187905/piatok-13-strasiak-alebo-den-ako-kazdy-iny/.

Dnes budeme pokračovať pri snahe prispieť k duševnému zdraviu spoločnosti a pozornosť nasmerujeme k magickemu mysleniu.

Nie je to tak dávno, čo sme prežívali sviatok, ktorý je spojený s troma kráľmi. V ľudovej tradícií sú označovaní ako mudrci. Ale v historických prameňoch sú známi ako mágovia. Pri skúmaní tohto slova sa cez latinčinu a gréčtinu dostávame k staroperzskému magus, ktoré označovalo skupinu ľudí, ktorí boli poradcami kráľa. Neskôr slúžilo na označenie perzských kňazov, v ktorých náboženstve zohrávala dôležitú úlohu astrológia (ako veda). Bolo to hľadanie odpovedí na mnohé otázky v hviezdach. Nemalo to nič s anglickým magic, ktoré deformuje náš pohľad na slovo magický…

Asi najlepšie magické myslenie pochopíme v kontexte. Poďme na to.

Jedna z prvých definícií o ňom hovorí, že je archaické – sprevádza ľudské dejiny od ich počiatku. Preto sa o ňom tiež hovorí, že je „zastaralé“.

Možno nám pomôže, ak povieme, že aj doteraz toto myslenie pretrvalo a zohráva dôležitú úlohu v mnohých prírodných kultúrach. Sú to kmene a ľudia, ktorých život je ovplyvnený prírodou a jej cyklami. Mnohé veci sú pre nich zastreté tajomstvom a na mnohé nepoznajú racionálne odpovede. Je v tom kus záhady a tajomstva. Ale funguje to. Možno vďaka prírode, ktorá je síce tajomná, ale má svoje racio, ak ho nenaruší človek. Môžeme mať pocit, že sa nás to netýka, že nežijeme v prírodnej kultúre.

O magickom myslení sa však hovorí aj z hľadiska evolúcie. Ľudské dejiny v počiatkoch boli plné strachu a ohrozenia. Na každom kroku šlo o život, doslova. V stave ohrozenia nebol čas a priestor na úvahy. Intuícia nám ponúkla rýchle riešenie v podobe uteč, bojuj (útok) alebo strnutie (snaha „zapadnúť“ a nepritiahnuť pozornosť). A pre magické myslenie je jedným z typických znakov emócia. Strach náš život stále sprevádza a dominantné miesto v ňom má strach o život. Čo je v podstate obava, že nebudeme mať veci pod kontrolou a vo svojich rukách. Prežívame emóciu (strach) a snažíme sa ho pomerne rýchlo dostať pod kontrolu, preto miesto hľadania racionálnych riešení, máme sklon utiekať sa k poverám.

A aj keby sme strach popierali, aj tak s magickým myslením máme skúsenosť ako dieťa. Práve detstvo sa spája s obdobím, kedy mnohé veci sú spojené s rúškom tajomstva. Dieťa začína hľadať odpovede na otázku prečo a tým aj objavovať rôzne zákonitosti fungovania sveta a života. Vrátane princípov akcie a reakcie, príčiny a následkov, ale aj rozhodnutia a zodpovednosti.

Najlepším liekom na záhady je poznanie. Ale svet je čoraz komplikovanejší a tak záhad je čoraz viac a možnosti pochopiť svet je čoraz menej. Ako keby sme sa vracali na úroveň prírodných kultúr. Teraz sme skôr technickou kultúrou, ale pri porovnaní pomeru sveta poznania a záhad, sme si čoraz podobnejší. A preto, hoci sme zanechali detský svet a dosiahli vzdelanie v nejakej oblasti a v mnohých sme ďalej než naši predkovia, svetu rozumieme čoraz menej. Máme síce možnosť si veci doštudovať, ale svet sa nám odcudzuje a vzďaluje.

Pre odborníkov a vedcov je magické myslenie pozostatkom starého sveta. Tak ako súčasťou mozgu sú aj staré štruktúry. Aj tie máme stále k dispozícii. V kontexte magického myslenia jeho korene siahajú do nevedomia. Čo je veľmi silný obraz, pretože to čo je v nevedomí, čaká na presun do vedomia. Z tmy na svetlo.

„Špajza“ predstavuje zásoby, ktoré sú cenné. V nevedomí však nie sú len cenné veci. Preto predstavuje skôr komoru. Tam sú aj veci, ktoré sme chceli odložiť (potlačiť / vytesniť). Alebo o ktorých sme nevedeli, ale už keď ich máme v ruke zistíme, že nie sú potrebné. Tým smerujeme k ďalšej ceste magického myslenia – je spojené s fantáziou, s vierou a s iracionalitou.

Religionista James George Frasier vo svojej knihe Zlatá ratolesť píše, že magické obdobie bolo prvým v živote človeka. Po ňom malo nasledovať náboženské obdobie. A to malo byť prekonané vedeckým. Magické nás však stále sprevádza…

Často dochádza k zamieňaniu pozitívnej psychológie a pozitívneho myslenia. Kým pozitívna psychológia kladie dôraz na témy, ktoré boli v minulosti prehliadané a snaží sa klásť väčší dôraz na dobré veci (predstava, že je na čom stavať), pozitívne myslenie popiera realitu, prináša tvrdenia ktoré nie sú skutočné a verí tomu, že myslenie premieňa a tvorí skutočnosť. Stačí si pomyslieť. A stane sa. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/1856437/pozitivna-psychologia-a-pozitivne-myslenie/. Niektorí magické myslenie spájajú s pozitívnym myslením. Ale magické je staršie.

Stretol som sa dokonca s textami, ktoré o renesancií magického myslenia hovoria v kontexte diela C. G. Junga. Po všetkých tých prečítaných knihách od tohto autora a jeho žiakov, s touto predstavou nesúhlasím. Môžeme síce hovoriť o kolektívnom, či individuálnom nevedomí, ale proces individualizácie vedie k uchopeniu, k pochopeniu, k prijatiu a k integrácií do vedomia. A tento proces, často tak náročný a racionálny proces (ovocie analýzy) je vo svojej podstate v rozpore s magickým myslením. Rúca múry tajomstvá, aby viedol k pochopeniu otázky prečo?

Sigmund Freud vo svojom diele Totem a tabu hovorí o magickom myslení ako o koncepcií – presvedčení, že myšlienkou možno zmeniť svet. Tým sa vraciame k pozitívnemu mysleniu.

V diele C. G. Junga sa stretávame so synchronicitou. To je teória ktorá hovorí o dvoch udalostiach, ktoré prebiehajú v tom istom čase a navzájom sa podmieňujú a ovplyvňujú. Tu už vidno isté stopy magického myslenia. Pretože to, že prebiehajú naraz neznamená, že sa podmieňujú. Okrem toho, toto tvrdenie je intuitívne a teda emocionálne. Lenže magické myslenie je staršie. Synchronicita nehovorí o kauzalite (príčinnosti). A dve udalosti ktoré prebiehajú v rovnakom čase často spája len skutočnosť, že prebiehajú v rovnakom čase. Nič viac. Táto teória získava na „váhe“ cez naše prežívanie – my tie dve skutočnosti spojíme a pre nás sú prepojené. Hoci kauzalitu ostatní nevidia. Preto sa označuje aj ako akauzálne, teda bez príčiny a následku.

Francúzsky psychiater Jean-Marie Abgrall hovorí, že magické myslenie sa od logicko-kauzálneho myslenia môže a nemusí formou líšiť, ale jeho obsah je determinovaný iracionálny vierou v magický prvok. Nehľadáme racionálne vysvetlenie, ale iracionálne.

Keď sa vrátime k Frazetovej Zlatej ratolesti, hovorí o dvoch zákonitostiach magického myslenia: pravidlo podobnosti (podobnosť medzi príčinou a následkom) a nákazy/kontaktu (to čo sa dostalo do kontaktu, navzájom sa ovplyvňuje). Obidve pôsobia na formu myslenia a ovplyvňujú vnímanie príčiny.

Psychiater Ernst Kretschmer v magickom myslení vidí katatúmne myslenie (skreslené vplyvom silných emócií). To skresľuje informácie na základe silného prežívania emócií a znemožňuje logicko- kauzálne, teda racionálne myslenie. A magické myslenie spája s magickým prvkom. Teda s iracionálnou vierou v magický prvok.

Dnes spolu so sociológom Maximom Introvignom pozorujeme v súčasnej kultúre, ale aj v médiách návrat k snahe ovplyvniť svoj život cez niečo tajomné a magické. Magické myslenie sa spája s presvedčením, že naše myšlienky, slová a skutky majú akúsi „tajomnú“ moc.

Pavlov reflex je dnes pomerne známy. Ide o podmienený reflex, ktorý vznikol na podklade opakujuúcej sa udalosti. Samotný Pavlov vystríhal pred aplikovaním tohto princípu na iné oblasti. Za zmienku však stojí fakt, že išlo o udalosti, ktoré boli navzájom podmienené.

Z pohľadu dnešnej témy je zaujímavejší Skinnerov pokus s holubmi. Tu dochádzalo k automatickému kŕmeniu v náhodných intervaloch. Ak v danej chvíli holub vykonával nejakú zvláštnu činnosť, ak sa situácia zopakovala tak uveril že kŕmenie je s ňou spojené. A začal ju vykonávať, keď dostal hlad. Uveril, že vďaka tomuto rituálu má vplyv na to, čo sa stane. Tento myšlienkový mechanizmus poznajú aj ľudia – keď spájajú náhodne dve udalosti. Keď stratia cit pre skutočnosť, že potom, neznamená preto. To že dve udalosti prebiehajú v rovnaký čas, alebo jedna po druhej ešte neznamená, že spolu súvisia. Netreba však zabúdať, že je tu dôraz aj na opakovanie. Nie je to prvý krát…

Kým Pavlov zdôraznil previazanosť dvoch vecí a opakovanie. Skinner poukázal na spojenie dvoch vecí len preto, že sa dejú v rovnakom čase.

V článku o konšpiráciách sme priblížili podobné mechanizmy. V záplave informácií, ale aj voči zoči všade prítomnému strachu, strácame schopnosť premýšľať. Buď prepíname na jednoduchšie „okruhy“, alebo premýšľame útržkovito. Máme totiž pocit straty kontroly. Niečo sa deje. Úplne nechápeme čo. Máme strach. Nevieme, čo čakať. Tento pocit nám nie je príjemný. A hľadáme, čoho sa chytiť. Keď sa náš svet otrasie, konšpirácia prináša niečo, o čo sa môžeme rýchlo oprieť. O čo väčšie otrasy nastali, o to viac potrebujeme niečomu veriť. A tak ide bokom, či to je hodnoverné (racionálne). Ono sa to nezdá, ale aj konšpiračná teória prináša istý poriadok do toho chaosu. Minimálne nás upokojí, aspoň na čas. A tak napríklad veríme, že z práce nás prepustili, pretože nás čaká niečo lepšie… Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2614182/ako-sa-chranit-pred-konspiraciami/.

Ukázali sme si, že magické myslenie sa spája s národmi a kultúrami, ktoré žijú v súlade s prírodou a nepoznajú odpovede na mnohé otázky. Magické myslenie sa spája aj s rannou fázou človeka, kedy len spoznáva fungovanie sveta a jeho zákonitosti. Magické myslenie sa spája aj s jednoduchšími ľuďmi. Tam dostáva veľa priestoru. Ale nemáme dôvod pre pýchu, spája sa v istej miere s každým človekom.

Mnohé pranostiky a ľudové múdrosti sú spojené s magickým myslením. Ľudia mnohé nepoznali, ale odpozorovali. Nechápali ako to funguje, ale zistili, že navzájom tie javy súvisia. To je príklad toho, že magické myslenie môže byť aj užitočné.

Ak sa pozrieme do histórie, tak často sa spája s ohrozením, so strachom a s emóciou. A ako sme videli pri konšpiračnom myslení, dochádza k veľmi zvláštnym prepojeniam.

Práve pri skúmaní povier spojených s piatkom 13 sme videli, ako ľahko možno prepojiť aj veci, ktoré navzájom nesúvisia. Povera je vierou, ktorá je s rozpore s racionálnym myslením. Chýbajú rozumné dôvody pre očakávanie, že isté prejavy ovplyvnia budúcnosť.

Vašu budúcnosť ovplyvní napríklad výber školy. Ale nie to, akou nohou ráno vstanete.

Keď sa niekam presúvate, prechádzate. Ak vám mačka prejde cez cestu, tiež len niekam ide. Podobne ako vy.

Keď sa vám niečo v domácnosti rozbije, určite nebudete nadšení. Smola spojená s rozbitím skla má pôvod v skutočnosti, že sklo bolo kedysi drahé.

Keď sa vám rozsype soľ, má to priniesť smolu. Môžete to poriešiť tým, že štipku soli prehodíte cez ľavé rameno. Čo sa stane, ak ho prehodíte cez pravé, nikto nevie. Naozaj stačí tak málo?

Asi každý pozná poveru spojenú s videním nevesty vo svadobných šatách v deň svadby.

Alebo poveru spojenú s kukučkou – koľko krát zakuká, toľko rokov života nám ostáva…

Povery sú odpoveďou na mnohé strachy o dôležité otázky nášho života. A mohli by sme pokračovať. S odstupom vidíme iracionalitu. Niekedy pomôže poveru dohnať do extrému a ukáže sa jej nepraktickosť. Ale na chvíľu môže poslúžiť ako barla o ktorú sa oprieme pri chôdzi…

Povery sú „skratkou“, ktorá nám dáva pocit, že ak sa niečomu vyhneme, alebo niečo urobíme, tak ohrozenie pominie. A tento rituál má byť odpoveďou na tajomstvo. Keď to tak vezmete, je rovnakou záhadou. Tým sa vraciame k magickemu mysleniu a k spojenou podobného s podobným… Ako by sme vyrážali klin klinom. Na tajomstvo reagujeme tajomstvom a veríme, že si to poriešia medzi sebou. Nemusíme chápať, stačí veriť. V niečom by to bolo uspokojujúce, keby sa vývoj tu a tam nepohol iným smerom, ako chceme a vtedy si kladieme otázku: prečo? A tak či chceme, alebo nie, musíme byť aktívny a veci aktívne usmerňovať. Pre tajomstvo ponechať len určité veci života. To nás zároveň naučí pokore.

Pred rokmi sme do kolektívu k dvom ľuďom potrebovali tretieho. Kolegyňa sa ma spýtala, aké som znamenie zverokruhu, povedala mi aké má ona a aké znamenie máme uprednostniť pri výbere nového kolegu, aby s nami „ladil“. Nikdy som na „znamenia“ neveril. Je to rovnaké ako by sme verili, že keď spoznáme jedného Karola, tak všetci muži s týmto menom budú rovnakí…

Robíme to, pretože keď stretneme človeka, čím skôr chceme mať predstavu, aký je a či je pre nás ohrozením. Preto v duchu podobné s podobným, čo je aj v magickom myslení sa snažíme ho prirovnať k niekomu, koho poznáme a usudzujem, že bude rovnaký. Kríza (obava) je zažehnaná! Aspoň na chvíľu, kým sa ukáže, že sme nemali pravdu. Nemáme radi strach a neistotu, preto to robíme.

A robíme to stále znova aj pri poverách. Povera má zahnať strach, povera má priniesť odpoveď na otázku prečo a ako. Cestou ako z toho von – pestovať silnú vôľu, aby sme dokázali deň za dňom čeliť väčšiemu strachu a neistote. Nepomôže nám to vždy, bude to dlhá cesta, ale menej náš život budú ovplyvňovať povery, či už tie populárne, zľudovelé, osobné, ale aj do nevedomia vtlačené. Sme ochotní ísť tou cestou?

S magickým myslením sa môžeme stretnúť aj pri niektorých ochoreniach duše (psychických poruchách). Ale to už je na iný článok.

Možno ste si mysleli, že článok o poverách im urobí koniec. Ale tak to nie je. Niekedy odpovede nepoznáme a potrebujeme niečomu veriť, aj keď nechápeme preč. Aj povera patrí k životu, ale netreba to s ňou preháňať. Hlavne jej netreba dovoliť, aby nám bránila v živote. Je skôr prechodnom fázou, kým pochopíme prečo a nájdeme odpoveď na otázku ako? A učí nás pokore. Rozhodne netreba veriť mnohým zaužívaným poverám, pretože tajomstvo ktoré vytvára priestor pre tajomstvo, je v našom živote individuálne. Preto dvaja ľudia ktorí prežijú deň spolu, ho môžu chápať a hodnotiť odlišne.

Tomáš Hupka

Zdroj fotografie:

www. extramiletheharford. com