A máme po chlebe, teda po slohu (nesatira)

Tak som sa dočítal, že četbot zvládol umelecký opis roviny lepšie ako beletrizovaný životopis Ofélie a že aspoň päť slovenčinárov by pravdepodobne nerozoznalo počítačom vygenerované texty od tých napísaných človekom. A povedal som si: Konečne!

Konečne sa možno posunieme vpred a zamyslíme sa nad tým, čo vlastne učíme, ako to učíme, ale hlavne načo a prečo to učíme. Konečne možno prestaneme zadávať slohové úlohy na príliš všeobecné témy, a to ešte v žánroch, ktoré v reálnom svete už asi ani neexistujú, ako napríklad diskusný príspevok. Konečne možno zvýšime nároky, aby bolo jasné, že vágna floskula nie je to isté ako argumentmi a faktmi podložené tvrdenie. Konečne sa možno pri hodnotení začneme sústrediť na dôležité veci, a nie na nejakú tú hrúbku alebo chýbajúcu čiarku, ktoré sa síce dajú opraviť ľahko a rýchlo, no je to lacná spätná väzba, ktorá iba kĺže po povrchu a ktorú vie dať aj počítač. Konečne.

Nie som slovenčinár. Učím písanie v angličtine, no predpokladám, že sa budem musieť prispôsobiť ešte skôr, pretože anglický korpus je väčší, a tak sa umelá inteligencia bude učiť rýchlejšie. Už teraz premýšľam, čo ďalej. No skúsim sa zamyslieť aj nad slovenčinou, lebo jazyk ako jazyk. Ak teda klasickému slohu odzvonilo, čo teraz? Podľa mňa by otvorené otázky na maturite mohli vyzerať aj takto:

Toto je text obežníka, v ktorom trnavský arcibiskup Ján Orosch reaguje na útok proti baru Tepláreň. Aký cieľ týmto textom sleduje a aké prostriedky využíva na jeho dosiahnutie? Vysvetlite jeho postupy s ohľadom na širší kontext, napríklad publikum alebo celkový diskurz o téme LGBTI+ na Slovensku.

Žiaľ, aj dnešná Trnava (sic!) a celé naše Slovensko ohrozujú epidémie. Nie je to však iba Covid-19 a vojna na Ukrajine, ale naše rodiny ohrozuje morová rana ateistického liberalizmu, neomarxizmu a čo je najsmutnejšie, aj kresťanského liberalizmu. Hedonizmus – nemravnosť ohrozujúca morálne životy najmä detí, mládeže a celých rodín je tragédiou nás všetkých. Do toho vstupuje ideológia rodovej rovnosti a mnohí v tom vo svojej naivnej nevedomosti nevidia, či nechcú vidieť žiadnu hrozbu.

Zaiste nás všetkých zasiahla správa o vražde dvoch mladých ľudí z komunity LGBTIQ+. Vrah bol pravdepodobne plný nenávisti a odporu voči veciam, ktoré sa okolo neho diali a s ktorými nesúhlasil. Radikálne a odsúdeniahodné riešenie osobného problému je tragické.

Už mnohí sa vyjadrili k tejto udalosti. Politici, najvyšší predstavitelia nášho štátu, bežní občania aj zástupcovia cirkví. Priznám sa Vám, že v ich vyjadrení mi vadí jedno slovo, s ktorým nemôžem súhlasiť. To slovo je „nevinné“ obete. Ľudia, počnúc majiteľom klubu „Tepláreň“, návštevníci klubu, o ktorých sme sa nedozvedeli nič o ich veku, o ich možnej drogovej závislosti, pohoršlivom – a zo strany veriacich právom videnom – nemravnom konaní, až po poľutovaniahodné obete, sú naozaj všetci nevinní?

Áno, Ježiš odpúšťal hriešnikom, ale ich upozornil na hriech a potrebu nápravy. Dokonca sa vyjadril, že ten, kto pohorší jedného z najmenších… Zaujímalo by ma, koľkokrát bola v Teplárni protidrogová razia, ako často sa tam objavila kontrola osôb mladších ako osemnásť rokov, kto je vlastne majiteľom tohto „zariadenia“? Viem si totiž predstaviť, že ani raz sa tam žiadna kontrola nekonala. Prečo? Lebo by sa to mohlo považovať za homofóbne konanie.

Zatiaľ sme sa vlastne nedozvedeli nič podstatné o celej tragédii. Podobne, ako sa nič nedozvedáme o obetiach prenasledovaných kresťanov vo svete, z ktorých je denne zavraždených 11 – 20 obetí.

Toto je úryvok s rozhovoru s Michalom Kaščákom, ktorý vyšiel v Denníku N. Akú taktiku zvolil Kaščák pri odpovedi na otázku o Amazone a ako na jeho odpoveď zareagovali novinári? Ak by ste rozhovor robili Vy, ako by ste reagovali na Kaščákovu odpoveď?

Otázka: Výročie mal teraz aj najväčší európsky festival Glastonbury, päťdesiatku. Vidíte sa o 25 rokov tak ako jeho zakladateľ Michael Eavis, ktorý festival zveril dcére a už tam chodí len ako VIP hosť? Alebo skôr sa vidíte ako divák, ktorý príde a kúpi si lístok s logom nového majiteľa, napríklad Live Nation?

Odpoveď: To by pre mňa bola absolútna prehra. Ak by Pohodu robila korporácia typu Live Nation, to by som sa cez ten víkend musel niekam úplne vytratiť. To sa určite nestane. Pohodu beriem ako kapelu, to je možno najjednoduchšie vysvetlenie, prečo sa tak bránim tej takzvanej investícii, čo je len vznešenejšie nazvaný predaj. Dá sa predať kapela? Vždy, keď sa niečo také stane, aj tí najväčší pankáči zrazu hovoria vety typu: „Vďaka tomuto spojeniu môžeme rozvíjať festival a naše hodnoty ešte viac“ alebo „Dáva nám to nové krídla“. To sú reči, ktorým neverím. Kto z nejakej kancelárie tisíce kilometrov ďaleko by nám dovolil minúť veľké peniaze na Luhanskú filharmóniu alebo na National Orchestra of Afghanistan? Veď to nejde. Festival prirovnávam ku kapele preto, lebo ho tiež považujem za typ tvorby. A nemôžem predsa dať pred Bez ladu a skladu meno Penty, alebo dať prívlastok Drť powered by J&T. Samozrejme, hovorím za seba, niekto iný to tak nemá. Čo sa týka mojich plánov, vždy sa sústreďujem na najbližší ročník, netuším, čo bude o 25 rokov.

Otázka: A kde máte hranice partnerstva? Tento rok máte napríklad Amazon, ktorý aj niektorí vaši fanúšikovia kritizujú ako firmu so zlým nastavením podmienok pre zamestnancov.

Odpoveď: Našu hranicu máme nastavenú veľmi prísne. Priznávam, že vždy nevieme o každom partnerovi všetko, ale vylučujeme spoluprácu s tými, ktorí z môjho pohľadu zásadne ubližujú Slovensku ako krajine. Týka sa to napríklad najväčších finančných skupín alebo firiem Andreja Babiša, či tých, za ktorými stojí Robert Kaliňák. Mali sme od nich ponuky, dokonca raz, kým sme nevedeli, že ide o firmu z portfólia jedného z týchto pánov, sme ju mali ako partnera. Keď sme sa to dozvedeli, spoluprácu sme zrušili. Nemôžeme na jednej strane vyhlasovať, že napríklad v kauze Hedvigy Malinovej boli porušené jej práva a ublížené bolo aj celej krajine, a potom na festivale postaviť pódium firme, za ktorou je jeden z hlavných aktérov tejto kauzy.

Otázka: Takže zatiaľ ste sa nepristihli pri myšlienke, že by niekto kúpil Pohodu? Počuli sme, že ponuky už boli.

Odpoveď: Áno, je to tak, ale pre mňa je to nepredstaviteľné. Mali sme viacero ponúk od veľkých hráčov. Dôvody som povedal. A existuje aj veľa odstrašujúcich príkladov. Verím, že Pohodu udržíme ako nezávislý umelecký festival.

Vyberte si jedno z týchto vyjadrení a zhrňte hlavnú myšlienku v jednej vete. Prečo si myslíte, že sa daný politik vyjadril takto a aký cieľ tým mohol sledovať?

A: A ak si povieme, že toto sú naše zásadné priority vrátane proeurópskej orientácie Slovenska a orientácie Slovenska na euro, v tomto Smer nikdy nepoľaví. … Z toho potom vyplýva, že sa musíme držať aj určitej filozofie, ktorú EÚ určuje skupina veľkých štátov. Dám si na stôl tieto argumenty, tieto priority, ktoré sú pre mňa podstatné, naozaj podstatné, a potom na princípe týchto priorít budeme rokovať s ostatnými politickými stranami… Čiže piliere, hodnoty, tie budú rozhodujúce, ktoré z tých strán, ktorá bude v parlamente by mohla byť zaujímavým partnerom pre Smer, alebo opačne to poviem, že pre koho môže byť Smer zaujímavý partner, keď si oni postavia na stôl svoje priority.

B: V tejto súvislosti považujem za potrebné zdôrazniť: nie, nestratili sme v SDKÚ-DS pamäť, pokiaľ ide o HZDS. No spoločný postup SDKÚ-DS, SMK, KDH a rokovania so štvrtým partnerom by nám (a verejnosti), nech by bol ich výsledok akýkoľvek, prinajmenšom ukázal, kde sú skutočné politické a programové priority jednotlivých strán. Až rokovania, nie ich odmietnutie, by boli možnosťou vygenerovať rozumné, zrozumiteľné a akceptovateľné podmienky takejto koalície, a to aj v jej predpokladaných neuralgických bodoch. Čo by sme však dosiahli určite, že by sme prekreslili povolebnú politickú psychológiu.

C: V parlamente sa tvorí skupina ľudí, o ktorých si myslím, že by mohli byť jadrom novej generácie politikov a nositeľmi úsilia o morálnu a mentálnu obnovu slovenskej politiky. A v rámci tejto neformálnej skupiny sa bavíme aj o mojej prezidentskej kandidatúre. No nie ako o osobnom projekte, ale ako o nástroji tohto širšieho úsilia. Bol by som rád, keby rozhovory preukázali schopnosť novej generácie uzatvárať zmysluplné dohody, schopnosť spolupracovať a zároveň hrať na ihrisku, na ktorom sme schopní kopnúť si do lopty. Som pripravený kandidovať, ale nie za každú cenu a sólo. Práve a len v rámci spoločného úsilia o dlhodobú perspektívu. Ak by som sa rozhodol kandidovať, tak by som chcel vyhrať. Budem chcieť byť prezidentom Slovenskej republiky.

Predstavte si, že sa uchádzate o pracovné miesto XYZ. Tu sú dva životopisy, ktoré treba skrátiť na jednu stranu A4. Vyberte si jeden z nich a skráťte ho tak, aby ste mali čo najväčšiu šancu dostať sa na pohovor.

Toto je úryvok zo zmluvy o spotrebnom úvere.

• Dlžník A platí mesačne splátku 116 € a úver má splácať ešte 3 roky.
• Dlžník B platí mesačne splátku 1103 € a úver má splácať ešte 2 roky.
• Dlžník C platí mesačne splátku 1214 € a úver má splácať ešte 7 mesiacov.

Aké poplatky (vyjadrené v %) zaplatia jednotliví dlžníci pri predčasnom splatení úveru?

Dlžník je oprávnený Úver kedykoľvek predčasne splatiť na základe žiadosti doručenej Banke, a to k dátumu dohodnutému s Bankou. Ak Dlžník v žiadosti neurčí inak, je dôsledkom čiastočného predčasného splatenia skrátenie trvania Zmluvy pri zachovaní výšky mesačných splátok. Poplatok za predčasné splatenie mimoriadnou splátkou banka zúčtuje nasledovne:

Ak obdobie medzi splatením spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti a dohodnutým dátumom ukončenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere presahuje jeden rok, predstavuje výška poplatku 1% výšky splateného spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti.

Ak obdobie medzi splatením spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti a dohodnutým dátumom ukončenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere nepresahuje jeden rok, predstavuje výška poplatku 0,5% výšky splateného spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti.

Poplatok nie je účtovaný, ak suma splátok splateného spotrebiteľského úveru pred dohodnutou lehotou splatnosti za obdobie predchádzajúcich po sebe idúcich 12 mesiacov vrátane naposledy vykonanej splátky nepresahuje 10 000 EUR.

Toto je úryvok z textu  Ivana Mikloša, ktorý vyšiel v Denníku N. Akej argumentačnej chyby sa Mikloš dopustil? Ako by mala vyzerať reakcia bez argumentačnej chyby?

Keď som začal v roku 2015 pracovať ako poradca pre ukrajinskú vládu, oslovil ma v posilňovni neznámy muž s tým, či som to ja a či naozaj pracujem pre „tú“ ukrajinskú vládu. Keď som povedal, že áno a že čo má proti „tej“ ukrajinskej vláde, tak zo seba začal súkať putinovskú propagandu o banderovcoch a všetko uzavrel tým, že veď Rusko má na Krym nárok, lebo „Krym bol vždy ruský“. Opýtal som sa ho, čie bolo vždy Komárno, načo očervenel a zmohol sa len na zajachtanie, že to je niečo úplne iné.

Je jedno aké budú texty, pretože ide stále iba o čítanie s porozumením, logickú argumentáciu, kritické myslenie. Sú to všetko zručnosti, o ktorých sa toľko hovorí, no často ostanú iba v učebných osnovách, v lepšom prípade sa zametú do debatných krúžkov alebo sa objavia na olympiáde kritického myslenia. No práve slovenčina by bola ideálnym priestorom, kde by sa všetko toto malo riešiť. A to vôbec neznamená, že by neostal priestor na beletriu, práve naopak.

Dodnes si detailne pamätám stredoškolské hodiny slovenčiny s Janou Tomáškovou, ktoré len tak niečo neprekoná a ktoré sa všetky točili okolo beletrie a rozboru literatúry, no cez literatúru sa venovali všetkým týmto veciam. Dodnes si pamätám jej jednoslovnú výzvu „Text!“, ktorá zaznela vždy, keď niekto niečo tvrdil a ona chcela, aby to doložil citátom. Dodnes si pamätám, ako som prezentoval Na západe nič nového a ona mi bez upozornenia vzala z ruky poznámky s tým, že sa mám dívať do publika a knihu mám ovládať dosť dobre na to, aby som vedel rozprávať bez papiera. Dodnes si pamätám, ako nás všetkých počas opakovania na maturitu vyviedla z miery otázkou „Čo majú spoločné Antigona a Mamka Pôstková. A z miery sme ostali vyvedení až kým sme si neuvedomili, že odpoveď na túto otázku sa neskrýva v jednej maturitnej téme. A dodnes si pamätám, ako reagovala na ľudí, ktorí chceli variť z vody, no uvarili iba omáčku. S kamennou tvárou ich nechala nech si povedia svoje a keď si už ten človek myslel, že vyviazol, veď predsa hovoril veľa bez toho, aby povedal čokoľvek k veci, tak za spýtala „Ako čo?“ a chcela všetko podrobne vysvetliť a podložiť. Asi nikoho neprekvapí, že viedla aj debatný krúžok.

Možno by celá slovenčina mohla fungovať ako debatný krúžok slovom a písmom. A možno by to ľudí na život pripravilo viac ako umelecký opis roviny alebo beletrizovaný životopis Ofélie.