V nebo salva nedoletí, na dvere sa hrajú deti…

Teda v časti „70“ sa presúva od porovnania života pastiera a porovnania pohodlia v meste k tomuto tu, keď Horislav má takéto poryvy:

„Než pozatím jako už ľepšej márneho ňeistí Bľesk ščasťá, ňepokoj, ťesknú peč a otrapu misľi, I mnohonásobné ňepotrebné potrebi zňatril:

Všecko sa mu znňechuťí, zlí duch, čo ňedávno do nútra Vestúpil, čosi keď ho naráz u trasidla ofúklo, Ven viľezá a klamať rovné ďál prestaňe srdce. Hňeď do seba vchádzá, za svúj se už účinek hanbí, A v tajném od iních vzďáľeň sám kúťe naríká:

Ach prečo tak márné púščaťe vi od seba bľeski, a sprostích márniťe ľudí§ abi misľeli toľko, Vám jeďiním že je dobre, iním aľe na svete všem zľe,Jak sem i já blázen tak misľel a dal sa ošáľiť. Zaslepen mírnú sťe opusťili prírodu matku….“

V edícií Zlatý fond slovenskej literatúry vyšlo vo vydavateľstve Slovenský Tatran v roku 1999 Dielo I, Ján Hollý a na strane 133 je to i preložené Ľ. Feldekom do zrozumiteľnejšej literárnej reči, kúsok, ktorý to vysvetľuje, dám i sem: „…Prečo márnivým leskom,, čo púšťate okolo seba, mámite prostáčikov, nech myslia si napospol všetci, že dobre iba vám je a zle je na svete iným, ako som myslieval tiež a ošialiť dal sa, ja blázon. Opustili ste, slepci, tú pokojnú prírodu matku, skromné potreby tých, čo žijú v jej blaženom lone, obludne násobíte len pre seba, neznajúc miery, hľadáte pohodlie väčšie, vždy  väčšiu, silnejšiu rozkoš.“

No prosím, náhodný citát z knižky, ktorú som dnes náhodne našiel, ktorú som asi pred pol rokom v lete niekde i pri Dunaji v Petržalke čítal, vcelku dobre priblíži to, čo som chcel vyjadriť.

Ide o to, že až niekedy oveľa neskôr po týchto klasických a múdrych myšlienkach začalo obdobie moderny,  po búrlivom období romantizmu a národných revolúcií, ktoré sa prehnali Európou v 19. storočí…A môžeme si dať otázku, čo bolo progresom a čo degresom? Čo v skutočnosti znamená nárast životnej úrovne a čo sa v samotnom človeku v jeho podstate až tak – v rámci pôsobenia vonkajších faktorov – nemení k lepšiemu? Teda otázka vzhľadom na posledné udalosti je skôr tá, či sa to nemení v rámci našej populácie k horšiemu? To, čo sa volá posledné roky – i v politike: „progres“, či nie je skôr kamufláž pre cieľ, ktorým je skôr opak, teda: „degres“…

Len pár príkladov na to z našich médií, aby som to trochu i dokumentoval a potom sa dám k úvodu, ktorý som písal do obeda:

Moderátor Rastislav I. v TA3 sa včera v rámci TV politických show – v rámci TV diskusií k prezidentským voľbám v ČR, pýta vyslaného redaktora TA3, ktorý bol priamo vo volebnom „dome“ A. Babiša, či si nemyslí, že jeho reč k voľbám bola neúprimná…teda, akoby sme boli v nejakej sekte priaznivcov jedného názoru, pravdy, sugescie, ideológie a nemali sme ako spoločnosť záujem o pluralitu názorov, diverzitu, inklúziu, rešpekt, športové a korektné správanie, kultúru…

K tomu fakt, ozaj fenomén, že naša pani prezidentka SR z neviem akého podnetu išla rovno do volebného „domu“ víťaza a niečo priamo na pódiu, ako rovný s rovným, si zaželali spoločne niečo a tuším sa už dohodli, že spolu pôjdu i na Ukrajinu…za ďalším prezidentom…to nebude náhoda …nechávam bez komentára, …a dva ďalšie napísané riadky som tu – po úvahe- zmazal…

O mier, ktorý sa podľa všetkého v doterajšej histórií ľudstva da dosiahnuť len dialógmi, dohodou o mieri,…majú záujem podľa všetkého skôr tí starší, skúsenejší, či už z našich krajov, či napr. z terajšieho Nemecka, Francúzska…a ten  „druhý“, je skôr vo význame strašnej a nekonečnej, krvavej a nezmyselnej vojny…aspoň tak sa to javí…

Jasné je i to, že o demokraciu v praxi, ktorá sa napĺňa činmi občanov, aktom voľby, o tú má záujem len tretina občanov, tiež tých starších, skúsenejších v žití i „v reálnom živote“…

Teda bez ohľadu na to, že som o tieto informácie naozaj nemal záujem, „doniesli“ sa mi do očí, uší,…a celé to, čo sa snažím nejak naformulovať vlastne súvisí s tým „novým“ (?) fenoménom, spôsobom života, s pohodlím, ktoré sa nám ponúka…teda vidno to podľa mňa v rámci toho, čo sa udialo 21.1.2023 – udalosť referendum, kedy jedni boli aktívni a „videli“ hrozby, napriek tomu, že sa ukazuje navonok iné (hrdinstvo, dobrá energia odvážnych budovateľov demokracie a vlasti…niekde za hranicami…) tými, ktorí akoby boli „uvedomelí“, „znalí“, „vzdelaní“ v niečom.. v neviem v čom…možno v nejakých pojmoch, ktoré niečo o niečom hovoria inak, ako predtým storočia sa zvyklo…taký zmätok v jazyku a v možnosti dohovoriť sa, ..nájsť dôveru, spoluprácu, ..nájsť si čas na dialóg, pozorumenie…na hľadanie spoločných cieľov, potrieb a ciest, ako na to.. ako byť úspešný…a nie v tom umení, ako žiť v mieri a spokojný a vnútorne šťastný, …plný lásky…nehnať sa zbytočne a v omyle neskúsenej mysle na ktorú sa spriada sieť pavúčia úkladov a mamov masových prameňov informácií, ktoré, ako vieme, sú dnes doslova zbraň a kde je novinár ako politik či vojak, účastník boja, ktorý ohrozuje…, za vzdušnými zámkami, za progresom a novinkami…

A teda celé to čo tu píšem začalo premýšľaním (zas)  nad rozprávkou Cisárove nové šaty….

Akosi som si uvedomil, že vlastne je možné tam vnímať citlivo i akúsi nádej autora (tiež z 19. storočia…), že mladšia generácia uvidí niečo z toho, na čo si v rámci zvyku, kultúry, tradície či poriadku, tí pred nimi zvykli.

Povie dieťa priamo to, čo je zrejmé, evidentné, také, aké to je.

Cisár je nahý.

A teda, na základe tých príkladov, ktoré som „náhodne“ či tak trochu znepokojený, sem dal, som si povedal, že asi opak sa stáva, autorov zámer akoby sa po sto rokoch nenaplnil…spoločnosť ide iným smerom…mládež je na tom možno horšie ako rodičia…

Nevidia fakt, či je niekto nahý, či oblečený. Nechcú to ani riešiť, pravda ich zaujíma menej ako to, čo z toho „mlčania“, kolaborácie, konformizmu…budú možno mať…

(Za predpokladu, že išlo o toto. Možno išlo i o to, že tretina sa vyjadrila v referende tak, a druhá tretina nemá žiaden názor na nič nikdy a tretia tretina – možno – v sebe skrýva dve skupiny, jednu, ktorá je ovplyvnená „stredným“ prúdom a potom druhá, ktorá neverí ani jednej zo strán „konfliktu“ a hlavne postoj je taký, nenamočiť sa pocitov, emočne do niečoho, čo nemôže ovplyvniť, čo nemôže zmeniť, ..robí si teda…možno múdro…svoje…

Kto vie…?

Tu pár citátov v rámci rešerš zdrojov na internete, som vysvietil a stiahol to, čo sa ukázalo pri vyhľadaní slova Cisárove nové šaty (H.Ch. Andrersen)“

„Byť neustále obdivovaný je hlavným zmyslom cisárovho života. A túto jeho slabosť využijú vo svoj prospech dvaja prefíkanci, ktorí sa vydávajú…“

Niečo je a iné sa za niečo vydáva, budí zdanie…môžeme mať názor…pocit, vnímať citlivo, potom reflektovať vnímané a hľadať v tom pravdu,…to, čo sa nám dáva, také, aké je…nie také, ako sa zdá, že je…

„Pred dávnymi rokmi žil cisár, ktorý mal tak nesmierne rád pekné, nové šaty, že všetky peniaze vydával na parádu. Nestaral sa o svojich vojakov, …“

„Dielo: Cisárove nové šaty. Autor: Hans Christian Andersen. Literárny žáner: Rozprávka. Hlavná postava: Cisár. Vedľajšie postavy: Tkáči, ministri, dieťa,…“

My dnes vieme, že cisárovi treba dať to ,čo treba a akosi sa „našinec“ uzavrie do seba a v sebe si hľadá útechu, že si žije svoj život, snažiac sa neznechutiť vonkajším svetom, ktorý nabáda k strachu, k prvej signálnej, k svetu emócii, orientuje sa na lásku. Vzťahy ja – svet…

Možno konštatovať, že sa H. Ch. Andersen mýlil, že práve staršia generácia všade na svete je akosi na rozpakoch, keď sa nielen nahote vraví krásny šat, ale i brojeniu, eskalácií napätia sa vraví snaha o mier, porazenie nepriateľa na hlavu už nie je moje

„Pyrhovo víťazstvo (teda v skutočnosti prehra, lebo ak si nevážim nepriateľa, nemôžem si vážiť ani víťazstvo a ani seba…),

A teda, zaujal ma ešte jeden náhodný zdroj informácie, ktorý ovplyvnil tieto úvahy.

Syn sa učí na literatúru a niečo k tomu mal a ja som si to prečítal. Priznám sa, že mám rád túto časť literatúry, Hugo, Goethe, Hollý…a Sládkovič…a veľa z toho, čo on má vedieť, neviem…

Mám dojem, že to má vedieť skôr na to, aby dostal dobrú známku, išiel ďalej …a ako mnohí z nás, celé generácie, o tzv. Štúrovcoch veľa nevieme, nič to v nás nezanechalo, len zmätok, že nerozumieme ani názvy niektorých diel a ani časopisov..tá doba bola i dosť zložitá, …i politicky i filozoficky…

„Ján Kollár – Slávy dcéra – časomerný verš…elégia…Ján Hollý – Svatopluk, epos a časomiera,, rozdelenie ohybných a neohybných druhov v rámci morfológie, romantizmus v literatúre, opisný slohový postup, nadpis, motto, symbol, refrén, dejový plán…“

(A toto sa mládež učí…a načo?)

A hlavne toto:

„Slovenská romantická literatúra – Ľudovít Štúr – prínos (podľa mňa – identita národa, spisovný jazyk …písomný…gramatika…Samo Chalúpka – Mor ho! veršovaný systém, rytmicko – syntaktický paralelizmus, rytmus, združený rým, epiteton, prirovnanie, zvukomaľba, Janko Kráľ – baladickosť, vplyv ľudovej slovesnosti, Ján Botto – Smrť Jánošikova, Andrej Sládkovič – Detvan a Marína., Publicistický štýl – žurnalistika, horizontálne členenie novín, krátka a rozšírená správa, interwiew, analytické útvary publicistického štýlu, komentár a recenzia, beletristické útvary – fejtón a reportáž.“

No a hlavne, tu hľa:

„Dumky večerní – zaznieva romantický smútok Ľ. Štúra, ktorý pramení z rozporu medzi snom a skutočnosťou.“

No mňa to zaujalo, to, čo mali tému už vtedy, to platí ako téma i dnes:

hrdosť, vlasť, sebectvo, ochota obetovať sa za rodnú hrudu, či vybrať si pohodlie…mesto verzus dedina a rôzne spôsoby života, hodnôt…deliaca čiara, ktorá kultúrne vedie cez Slovensko…

Ako u nás dnes, keď si spomenieme na to, čo sme očakávali v roku 1989, slobodu, podporu spoločnosti v sebarealizácií, v ochrane osobnej zóny, k napĺňaniu potrieb cez aktivizáciu síl, začleňovanie sa do spoločnosti, ako platný člen, prvok tvorivý v rámci celku…

„Štúr žiali nielen nad sebou, ale i nad ťažkým údelom ľudu… vyjadruje pocity, lásku k domovu…reflexívna lyrika…Smlúva Slováku ako prvá z revolučných básní v našej literatúre. Spevy a piesne  – ako tvorba už porevolučná, keď sa inšpiruje rodným krajom, stratou blízkych i stratou krásnych ideálov mladosti…Tvorca intímnej lyriky… V Národních písnich a povestech plemen Slovanských vyjadruje myšlienku, že Slovania vyniknú v budúcnosti národnou poéziou, ktorej prameňom je ľudová slovesnosť. Tu víťazí láska a obetavosť za vlastný národ (v tej slovesnosti). Odsudzoval západný subjektivizmus a individualizmus (opak kolektivizmus a obetavosť za vlasť, … zmysel rodná hruda…).“

No a dodnes kontroverzné dielo, ktoré myslím ani nevyšlo  v riadnom vydaní na našom území…Slovanstvo a svet budúcnosti, kde vyjadril sklamanie z výsledkov revolúcie, kritika Rakúskej ríše, viera v jej rozpad, kde sa mylne domnieval, že slovanské národy oslobodí cárske Rusko (áno, Rusko už nemá cára a tak to bol mylný predpoklad, Štúr nebol veštec…ale i tak, ak si dobre pamätám, toto dielo sa myslím v Slovenských pohľadoch hodnotilo tak, že to má neuveriteľný vizionársky „náboj“, myslím, že to písal pán Rezník …ale môžem sa mýliť…)

„Samo Chalúpka, najstarší štúrovec (tak sa to vo viacerých prameňoch na internete ako „floskula“ uvádza, neviem, ak sú Štúrovci písaný veľkým písmenom, otázka znie, prečo tu je ako malý „štúrovec“, nie som dobrý v gramatike sj, ale myslím, že by to malo byť „Štúrovec“, „najstarší Štúrovec“. (možno (?) podobné ako napr:  „Bratislavčan“, „Martinčan“…)…

Ale podstatné je to, o čom píše, to ma zaujalo:

„Ideály humanity a demokracie. Kmeňové vzťahy Slovanov, kde sú si všetci rovní. Ideály vlastenectva a národnej hrdosti. v kompozícií využíva harmóniu kontrastov )malá skupina Slovanov – veľký tábor Rimanov…“

„Slovania ponúkajú mier …“

(!!!)

„…Rimania vojnu…“

(!!!)

„neslobodu,

nerovný boj…

Slovania sú zabití, ale morálni víťazi…

cisár, vyhral,…a morálne prehral…

Jazykové prostriedky: zvukomaľba – Dunaj duní…symboly zemepisu – Tatry, Dunaj…hyperbola – zveličenie…

vlastnosti Slovanov – hrdí, mierumilovní, rovnocenní, odvážni…

Obľúbený motív je Jánošík a odboj proti Turkom…motívy z histórie, ktoré môžu motivovať v neutešenom stave, ktorí pociťovali vtedajší intelektuáli zo skupiny Štúrovcov…

Turčín Poničan, kde hrdina, poturčenec, zajal vlastnú matku a odvliekol ju ako otrokyňu….dosť silné podľa mňa i dnes…ak dnes vidíme hlavne u mládeži, ktorá podľa mňa podľahla zvodom a ponuke konzumu, pohodlia, spotrebe ..a nejde ani voliť vlastnú slobodu, seba, svoj rozvoj, realizáciu možnú, rozhodovanie v slobode o svojej budúcnosti – tu je sociologický silný odkaz posledného referendá (podľa mňa) – keď to hovorí o stave demokracie či spoločnosti …možno hodnotiť ako alarmujúci úpadok? Možno to privedie k otázke? či tzv. životná úroveň, je skôr o tom, že sa rozvíja hmotné zabezpečenie, dĺžka života, vi hmotné, telesné, požívačne…a nie schopnosť, vzostup schopnosti chápať život – ako vzostup vedomia, integrácie hlbinného, nadvedomia…s vedomím, citu s rozumom…, vzdelanie vo vlastnom zmysle toho slova, sloboda, jedinečnosť každého občana…podpora spoločnosti…deti, seniori…vízie, poslanie…efektívne riadenie, líderstvo…networking…(ako vravia dnes progresívni v neziskovkách  (keď skutočnosť je skôr degresívnosť…oportunizmus…faloš a povrchnosť…hm…)

Dielo ako podklad pre libreto diela Beg Bajazid – Ján Cikker…

Balady, romance, hrdinské spevy…

Toľko vsuvka o tom, čo sa naša mládež oficiálne učí, bez ohľadu na to, čo z toho neskôr vie, čo ju skutočne ovplyvňuje…keď ide napr. na VŠ…či do prvého zamestnania, čo pomáha tvoriť základ identity, osobnosti, integrity.. či obsah, či spôsob ako sa používa stratégia „úspechu“ naučená školstvom – asi nepriamo – keď v rámci pozorovania toho, čo treba, si osvojí občan, budúci volič, skôr to, ako pekne sedieť a ako pekne mlčať, ako poslúchať, ako sa tváriť…ako zaujať miesto a nevyčnievať v sieti… v rámci „networkingu“. Myslím, že za slovami člena „neziskovky,“ za úsmevom žiarivým, ktorý možno pripomína diela výtvarné z éry socialistického realizmu, možno vnímať skôr snahu hľadať svoje postavenie, príležitosť k postupu, moc v správnom vzťahu, kedy sa vyšvihnem po chrbte iného v danej sieti, ktorá ma podporuje k moci, k pohodliu, k bazénu, vysokému plotu pri domčeku v satelitnom mestečku niekde za hlavným mestom, kde som sám sebou…(otázka do diskusie – ktorá nie je možno prioritách spoločnosti, jej žiarivého výslnia, ktoré sa ukazuje oficiálne….

Teda, tak:-)

Progres/degres…o tom asi to tu malo byť. Či nádeje osobností z pred cca. 200 rokmi sa naplnili? Či ciele moderny, okrem vyššej hmotnej životnej úrovne, dlhšieho veku dožitia, v zdraví…sa aspoň z časti naplnili – či je možné to naplniť, či konzum, spotreba, veda a technika …pôsobí ako faktor, ktorý pomáha cez krízu vnímať opak, ducha, potreby osobnosti, potreby vymaniť sa zo sveta zmätku a pretlaku informácií a ponoriť sa do prostredia vnútra, ticha, hlbín duše, kde hľadať pravdu, šťastie,..kde hľadať podmienky na to, aby sme boli schopní ozaj chápať druhých, ..že zbytočné by nám boli zbrane, ak by každý mal v srdci istotu (Ventil RG, R. Grigorov, pieseň Vzťahy)… Povrch, tranparenty, steny, kde visia a skutočný svet, prostredie lásky, kde pôsobí..opak strachu…láska…mier..opak vojny…opak pekla…pekla pýchy…svet pastierov, prostých a múdrych ľudí, ideál z tradícií nášho ľudu, komunikácia ozajstná.. a opak, moderný svet, sprostredkované info, masovosť, zastupiteľstvo na úkor ozajstného, jedinečného, tvorivého…

„V nebo salva nedoletí…na dvore sa hrajú deti…“

Poznanie, že v Petržalke máme už od roku 2018 vojenský cintorín pre obete prvej svetovej vojny, že moderný svet na hraniciach sa nás týka, „hranične“. Preto je možno i Nám. Hraničiarov takto nazvané v Petržalke, že to je súčasť identity tohto miesta…Nie je v centre, je na okraji. Netýka sa to ani tak komunizmu, totality, oslavy „pohraničníkov“, ale možno všetkých tých, ktorí boli „iní“ a ochotní brániť celok na hranici, ochotní poznať tých na druhej strane, hľadať i mosty i dialóg, možnosť spolužitia, múdrosť žitia…

Je tu snaha určitej ideológie, politickej strany, jej PR, presadiť zmenu, cez článok v PR novinách, na dve strany vlastne v duchu tak trochu totality jedného názoru, či „pravdy“ sa snažia dať dojem ,že sú proti totalite..ak to zmenia, pôjde im i o to, dať pamätník obetiam komunizmu do mestskej časti..taký zvláštny paradox..obete totality si akoby neuvedomovali ,že to tak maj a majú dojem, že robia opak…:-) Ja som za taký pamätník tu, určite sem patrí, ale mal by byť pamätníkom obetí totality. Nielen jednej ale všetkých, mal by byť príležitosťou pre to, aby sa objavovali rôzne fenomény toho, ako to pôsobí, ako a prečo sa to deje, vďaka akým „nádejam“, slovám, myšlienkam…a ako sa činy neskôr odlišujú od vznešených ideálov..žiaľ, to násilie je pre modernú dobu typické…(asi som na záver odbočil, ale to, čo spomínam, môže chápavý čitateľ tiež brať ako jeden z príkladov toho, čo popisujem…že tu pôsobí, „formuje“, cez rôzne stupne násilia…čo sa vlastne zmenilo? A čo sa môže zmeniť? S čím sa máme vyrovnať a o aké zmeny sa máme pokúsiť? Kedy je správny čas? Možno treba začať čítaním. Možno Ján Hollý a hexameter, odkaz A. Bernoláka…:-)