Jin a jang. Alebo: každé dieťa vás dostane iným spôsobom

Minule som si čítal moje zápisky z čias, keď mala staršia dcéra dva roky a dáke drobné. Teraz v tom veku mladší braček. Presne toľko má, hoci mu ešte dáke dva týždne do tých dvoch rokov a dvoch mesiacov chýbajú : ) Sú to krásne spomienky na ktoré som už pochopiteľne zabudol, pretože ich prekryli úplne iné zážitky. Ponúka sa však krásne porovnanie predností oboch potomkov.

Potvrdila sa moja teória, že človek musí mať svoje priority. Buď sa vrhne do intelektuálnych záležitostí alebo do výsostne praktických. Prvorodenej ku šťastiu vôbec nechýbali prechádzky pešo, práveže vždy simulovala hroznú únavu a dožadovala sa prepravného prostriedku, ktorý však nemusí tlačiť ani nijako poháňať. Áno správne, svoj športový kočík.

Ten istý, ktorý máme momentálne zaparkovaný v predsieni a už ho takmer nepoužívame. Braček, už keď mal rok a pol, dokázal prejsť kilometrový okruh a vôbec sa netváril, že by bol unavený. A to išiel za ruku! Na druhej strane, rozprávanie sa u neho rozbieha veľmi postupne, hoci rozumie úplne všetko. Hlavne to, čo potrebuje. Ak v dialógu rodičov zaznie kľúčové slovo „von“, „prechádzka“ alebo „prejsť sa“, okamžite s radostným výskaním „ta ta ta“ nie kráča, ale uteká k dverám, samostatne sa obuje a potom donesie topánky aj nám.

Pokiaľ reagujeme príliš pomaly, povzbudzuje nás a pokiaľ sa nevieme rozhýbať, otvára dvere. Boh chráň, aby sme mu začali vysvetľovať, že ešte budeme papať a odkladať hračky a až potom pôjdeme von. Znesie sa na nás zmes ľútosti a rozhorčenia, aj susedia vedia, že sme nešli ta ta ta.

Najmladší člen rodiny je nanajvýš praktická osobnosť. Od útleho veku presne odpozoroval čo a ako sa robí a musí to robiť aj on. Veľký pomocník. To čo práve robíme my, musí okamžite robiť aj on. Človek sa poteší, keď zhrabne metlu alebo začne ťahať vysávač a žasne nad tým, že si vie upratať hračky a začne to robiť presne vtedy, keď má.

Ale už ste zažili dieťa, ktorému keď dôjdu baterky v autíčku a poviete, že ich musíme vymeniť, odbehne do vedľajšej miestnosti a donesie elektrickú dokrucovačku s ktorou sme to robili naposledy? To obnášalo ísť do správnej miestnosti, nájsť správnu škatuľu, zobrať ju a doniesť.

Zároveň si veľmi potrpí na rituály, všetko musí byť presne tak ako má a musí byť poriadok. Dokonca ani ja už poriadne neviem, čo a ako, musí ma opravovať aby to bolo v poriadku. Je to pritom typický chlap, veľa toho nenarozpráva, ale veľmi rázne dá najavo čo a ako má byť. Ak ho zaspávaní mám ešte hladkať, tak mi zdrapí ruku a dá ju tam, kde má byť. Ak už chce spať, ruku mi dáva preč.

Pamätám si, že veľká sestra, keď bola malá, rada sa ku mne natlačila v posteli od chrbta. To bolo výborné, pretože som potom neschytával do tváre rôzne údery a kopance počas spánku. Nikdy sme ju totiž nepresvedčili, aby spala v postieľke. Pri bračekovi i sa nám to podarilo, ale občas nadránom dolezie ku nám a ostane. Nesmiem sa však odvracať, za vlasy alebo za ruku sa ma snaží celého otočiť, kým nepochopím, že musím byť k nemu otočený tvárou. Takže sa musím kryť keď sa prudko otáča, aby som nedostal hlavičku do nosa a prípadne sa budím na to, že mi skúma nosné dierky a vysvetľuje, kde mám očko a uško.

Ráno keď vstaneme, donesie si veci a chce sa prezliekať. Ešte to samozrejme nevie, ale treba to urobiť, takže sa snaží. Dokonca už má obľúbené vecičky a ukazuje mi, aké tam má zvieratká či autíčko.

Sestra v jeho veku na takéto veci ešte kašlala, kam sa ponáhľať. Zato už hovorila ucelené vety a ponúkala riešenia na najrôznejšie situácie. Mala rada gauč, kde si čítala. Na zadku ale neobsedela, bola veľmi aktívna a nikdy sme u nej nevideli, že by si v kľude ľahla a aspoň chvíľu nelietala hore dole. Mladší súrodenec to má naopak ako druhú prirodzenosť, urobiť si pohodlíčko a len tak ležať a užívať si. Prípadne si zobrať autíčko a v úplne zenovom stave z boku v stave ležmo sledovať, ako sa točia kolieska.

Pragmatickosť a vecnosť druhorodeného sa prejavuje aj v takých rutinných činnostiach ako spanie či prebaľovanie. Zatiaľ čo pri staršej sestre si pamätám boj pri prebaľovaní, obliekaní a uspávaní, náš syn si v pohode príde ľahnúť na prebaľovaciu podložku a po celej operácii povie „ďaka“ (akože ďakujem). Obliekanie má tiež rád, začína si vybrať aj obľúbené veci. Keď sa oblečieme, pochopiteľne vyžaduje, aby som sa prezliekol aj ja. Takže čerstvo oblečené veci musím dať dole a pekne si dať pyžamo. Vtedy je spokojný a môžeme ísť ďalej.

Večer, keď je unavený, sám sa sunie do postieľky. To samozrejme neznamená, že vždy zaspí rýchlo a nevymýšľa. To by sme sa asi obávali o jeho zdravotný stav a mentálne zdravie. Pochopiteľne, že niektoré uspávania dlhé a obsahujú veľa podnetov, rozprávania a spievania (z jeho strany), pričom niekedy aj ja zaspím ako prvý. Kázeň nastolím len odobraním dudlovacieho prostriedku a prerušením kontaktu. To väčšinou zaberie. Obľúbené sú skoré ranné vstávanie, hlavne keď sa prerezávajú stoličky. O pol piatej ho musím dotlačiť späť do postieľky a rázne vysvetliť, že má ešte spať. Nastane ticho a potom sa ozve: „spim… spim … spim“.

Je to pozoruhodné, ale pokiaľ si pamätám tak dcéra bola vždy nezávisláčka, zatiaľ čo syn je prekvapivo prítulný a vyžaduje si viac mojkania. Samozrejme že aj prvorodená rada vyliezla na mňa a urobila si tam pohodlie, ale mladší brat to doviedol ešte ďalej a niekedy je to úplný mazel.

Zato keď sa rozzúri, tak sa s ním nedá pohnúť a odmieta aj obľúbené veci a činnosti. Dudel na upokojenie vyberie z úst a rezolútne ho zanesie do kuchyne na linku, aby sme si nemysleli, že ho takto opijeme rožkom. Pomôžu len srandičky na zlepšenie nálady a ľady povolia.

Staršia sestra dnes už samozrejme nezaostáva a tak na mňa vylezie aj ona, takže na mne leží dákych 35 kíl živej váhy, ktorá sa medzi sebou klbčí a druhú stranu sa snaží vytlačiť preč. Keďže mladší brat má často viac pozornosti (lebo je menší) tak staršia sestra sa občas začne správať ako bábätko, čo je niekedy komické a niekedy to zase pekne brnká na nervy.

Veľká sestra je totiž niekde úplne inde a najväčšie zážitky s ňou mám, keď predvádza svoju tvorivosť, fantáziu a um tou správnou formou. Okrem toho, že čoraz viac číta náučné knižky pre deti a dáva ťažké otázky, je šikovná vo vymýšľaní najrôznejších hier a aktivít, ktorými keď chce, tak zaujme aj svojho brata (väčšinou nechce, ale časom sa to postupne zlepšuje).

Okrem toho že vie dobre počítať (hoci do školy pôjde až na jeseň), fascinuje tým, ako si vie veci premyslieť a spojiť. Ako som ju učil dôvodiť a argumentovať, aby sa vedela obhájiť a nepresadzovať si veci krikom. To sa samozrejme nie vždy podarí, ale je čarovné sledovať, ako sa mi snaží vysvetliť, prečo je dobré, aby som jej dal to, čo chce.

Čoraz lepšie kreslí a je milé keď príde a začne mi dopodrobna vysvetľovať, čo je na obrázku a ako sa volajú postavičky na obrázku a prípadne aj to, ako sa cítia. Moje hlúpe otázky zodpovedá s nevyhnutným vyvrátením očí a poznámkou, že som nedával pozor keď mi to hovorila. Skrátka, už sa musím sústrediť keď mi niečo hovorí. Naopak, miluje keď spolu čítame a dávam je rôzne úlohy čo práve spontánne vymyslím. Väčšinou má niečo na danej strane nájsť alebo spočítať a dávam jej indície. Takto nalákala na knižky aj bračeka, aj keď on má rad hlavne tie s traktormi a autíčkami.

Zatiaľ najväčší zážitok som mal raz keď sme odniekiaľ išli a snažil som sa zabrániť tomu, aby pobehovala hore dole po chodníku. Takže sa musela chytiť kočíka a začali sme sa rozprávať. Chytila sa a v priebehu 20 minúť mi dopodrobna vysvetľovala že si kúpi pozemok, bude mať domček a rôzne zvieratka. Stále som vyzvedal podrobnosti že či a ako a koľko a kde a ona sa úplne autenticky rozžiarila a začala sa na to tešiť a plánovať. V pohode sme zašli celú cestu až domov.

V interakcii s mladším súrodencom robíme pokroky, hoci sa stále držíme tradičných hodnôt ako napríklad, že najobľúbenejšie hračky sú tie ktoré má braček a keď sa s niečím hrá tak mu to treba zobrať lebo je to veľmi zaujímavé, hoci predtým si to ani nevšimla. Naopak, keď má dobrú náladu tak sa mu teší, pohladká ho a hrajú sa spolu rôzne hry, čo je ochutnávka slastnej budúcnosti, kedy si už nebudú nonstop vyžadovať našu neustálu pozornosť.

Dokonca sa už stalo aj také, že sa zatvorili do detskej a neozýval sa odtiaľ krik ani plač a to, že bolo ticho, neznamenalo, že tam vyjedajú čokoládu, pečiatkujú steny alebo kreslia fixkami po plyšákoch. Normálne sa hrali neškodne hry. Heúreka! Častejšie pochopiteľne spolu blbnú a mladší braček ju úplne bezvýhradne zbožňuje a užíva si tú výhodu, že sa má s kým hrať. Vždy je otázkou času, kedy jeden alebo druhy začne výskať, utekať a smiať sa a ten druhy sa radostne pripojí a spoločne vytvárajú kravál a ja ďakujem za to, že sme v dome a nemusíme riešiť susedov.

Ako budú rásť, budeme ich viesť k tomu, aby sa nie len dopĺňali, ale vzájomne si pomáhali, mali sa radi a mohli sa na seba spoľahnúť. Áno, už začíname robiť policajtov pri najrôznejších sporoch, ale s tým sme počítali kto má aspoň dva kusy potomstva tak sa tomu nevyhne.

Deti vás dokážu priviesť až na hranu vyčerpania a ukážu vám, čo všetko zvládnete (tomu by ste neverili, kým sa to nestane). Ale urobíte to z lásky k ním. Zároveň dokážu šponovať vaše nervy až do prasknutia a vedia presne kedy prestať, aby ste sa úplne nezrútili. To je zase preto, že vás tiež ľúbia a bez vás sa nezaobídu. Ak je už všetko až priveľmi dobré, začnú robiť blbosti, aby ste sa zase nenudili. Je to skrátka delikátna rovnováha udržiavaná vzájomnou láskou. Máte chuť ujsť, ale len čo by ste to urobili, už by ste utekali späť lebo bez nich by ste to tiež nevydržali. Chvíle vzájomnej prítomnosti, všetky tie pekné hry a činnosti ktoré spolu robíme, momenty keď vidíte, ako sa niečo naučili ako sa z toho tešia a chcú vás potešiť a vzhliadajú k vám, tie totiž nahradia všetky predchádzajúce hriechy, nervy a vyčerpanie. Nie, tretie neplánujeme, dve bohato stačia : D