Najväčšou dnešnou výzvou dospelých je stať sa citlivými

„Stretneme sa na mieste, kde nie je tma.“

George Orwell

Správy o násilí, zabíjaní, vojne, šikane, o napätí a polarizácii v spoločnosti sa stali dennými správami. Rovnako ako správy o strese a napätí dospelých, o úzkostiach a depresii dospievajúcich, o nenávisti a strachu. V rodinách, v školách, na ulici, v obchode, vo vlaku, v politike.

Vyzerá to ako poriadna tma. Dá sa s ňou niečo robiť? Čo? Kto? Ako?

Od roku 2004 sa v Návrate venujeme terapii dotykom. Venujeme sa jej preto, že sme pomáhali umiestňovať do náhradných rodín deti, ktoré zažili týranie, zneužívanie či zanedbávanie. Následky takýchto udalostí v životoch konkrétnych detí boli a sú katastrofické.

Vytvorili sme vtedy prevenčný a korektívny program rozvíjajúci vzťahy medzi rodičmi a deťmi rešpektuplným, vnímavým a láskyplným spôsobom s využitím dotyku. Hlavným nástrojom tohto programu je rodič. Jeho oči, ktoré vnímajú, kde sa díva dieťa, jeho pokojný hlas, ktorým sa dieťaťu prihovára, jeho koncentrácia a stíšenie sa a plný záujem o dieťa, jeho ruky, ktoré vychádzajú zo srdca. Program rozvoja rodičovských zručností rozvíja jemnocit rodiča vo vzťahu k dieťaťu, učí ho naladiť sa na dieťa, prepojiť sa s ním, komunikovať s ním s úctou a rešpektom, všímať si signály, kedy dieťa s dotykom rodiča súhlasí a kedy nie.

Dieťa sa cez takéto správanie rodiča učí, čo je normálne v blízkych vzťahoch a ako si dávať hranice v tom, čo sa mu už nepáči, ale aj ako si všimnúť hranice toho druhého a ako ich rešpektovať. Toto je pre mňa v poriadku a toto mi naozaj nerob. Terapia dotykom, z ktorej vyššie menovaný program vychádza „nastavuje normu“. Normu komunikácie verbálnej i dotykovej v hlbokých vzťahoch, ktoré dieťa formujú – medzi rodičmi a deťmi. Na tréningoch k tejto téme často počúvam: „My sa doma veľa dotýkame.“ A ja hovorím: „To rada počujem. A pýtate sa pred objatím jeden druhého, je to ok, keď ťa teraz objímem? Alebo ako viete, že ten druhý si v tejto chvíli praje byť objatý?“

Terapiu dotykom učíme takmer 20 rokov nielen náhradných rodičov, ale aj rodičov s vlastnými deťmi a pomáhajúcich profesionálov. Naše skúsenosti a skúsenosti z iných organizácií potvrdzujú, že zvýšenie rešpektuplnej (verbálnej i dotykovej) komunikácie medzi rodičmi a deťmi výrazne zlepšuje vzťahy , zbližuje ich a robí ich vnímavejšími a rešpektuplnejšími k iným. Princípy terapie dotykom sa dajú aplikovať aj v školskom prostredí a v iných prostrediach.

Vrátim sa k tej tme, v ktorej sme sa ocitli. A k otázke kto, čo a ako s ňou môže niečo robiť?

Deti sa neučia tým, že im hovoríme, čo sa má a čo nemá (kričať či nekričať na iných). Oni, naše mláďatá, nás dospelých napodobňujú – učia sa od nás tým, že sa na nás dívajú, že nás pozorujú, že kopírujú to, čo robíme.

Schopnosť šomrať na iných si už rozvíjať nemusíme – dosiahli sme v nej snáď strop.

Tma sa nezmenšuje tým, že na ňu ukazujeme prstom, diskutujeme o nej alebo ju ohovárame. Tma sa zmenšuje rozsvietením. Keď je veľká tma, rozsvietiť po troške musíme všetci.

Ako dospelí čelíme dennodenne vlastným emóciám (strachom, zúfalstvu, frustrácii, hnevu, bezmoci). Ale nielen čelíme. Sme aj tí, ktorí môžu znovuobjaviť alebo rozvinúť vlastnú schopnosť upokojovať tieto emócie, keď nami lomcujú a znovuobjaviť alebo rozvinúť schopnosť úcty k iným, ale aj k rešpektovaniu ich hraníc. Praktizovanie rešpektuplných vzťahov s našimi deťmi a s ľuďmi okolo môže napomôcť tomu, že deti to od nás odkukajú a prenesú si to do svojich ďalších svetov.

V dňoch 6.-12. februára Návrat pripravil k podpore tejto témy viaceré aktivity s názvom Týždeň rešpektuplného dotyku v rodinách. Budeme radi, ak sa k nám pridáte.

Dana Koníček Žilinčíková, trénerka a lektorka Terapie dotykom, sociálna poradkyňa Návratu