Denník N

O Dzurindovi a odpúšťaní

Mikuláš Dzurinda po prvotnej TK strany Modrá Koalícia. Zdroj: ČT 24, Česká Televize
Mikuláš Dzurinda po prvotnej TK strany Modrá Koalícia. Zdroj: ČT 24, Česká Televize

Keď počúvam vyzretého Mikuláša Dzurindu, nevidím iba spomienkový optimizmus a infantilnú nádej po záchrancovi republiky v chaose. Vidím človeka konsenzuálneho, s cieľom spájať a čeliť výzvam priamo. Možného štátnika, ktorý sa vyjadruje odborne, skúsene a nevyvlieka sa z ťažkých tém a minulých krívd. Žiaľ, sú to práve tie krivdy a minulosť, ktoré mu tento návrat môžu oprávnene prekaziť. Je to však správne?

Posledné dni rezonuje krajinou víťazoslávny návrat bývalého dvojnásobného predsedu vlády Mikuláša Dzurindu. Jeho návrat spolu s vytvorením novej strany, tzv. „Modrej Koalície“ sprevádzali komentáre a reportáže, ktorých podtón niesol prvky spomienkového optimizmu.

Taktiež ale sa po pár dňoch prvotných rozhovorov prebudila kritika a volania po akomsi pokániu za krivdy minulosti a škandály, ktoré už tak známo spoločnosť pozná obzvlášť z druhej Dzurindovej vlády, ktoré pre stručnosť článku nebudem menovať.

V poslednom rozhovore na podcaste Aktuality.sk viedol moderátor poslednú tretinu rozhovoru v duchu témy vyvodenia politickej zodpovednosti a trestu. Bývalý predseda, ktorého vládnutie si moja generácia pamätá už len veľmi matne, na to odpovedal otázkou, ktorá nerezonuje v Slovenskom spoločenskom a politickom prostredí často. Čo má človek urobiť po uplynutí významného času (už vyše 12 rokov) s bývalými krivdami a škandálmi, ktoré sa spájajú s jeho menom? Celá prvotná reakcia a taktiež kritika (i keď oprávnená) na návrat Mikuláša Dzurindu do Slovenskej politiky prináša dôležité otázky, ktoré si naša spoločnosť, ale aj spoločnosti mimo Slovenska kladú veľmi málo a to je otázka zodpovednosti a odpustenia.

Nebudem a ani sa nemusím stavať do pozície obhajcu Dzurindu a jeho aktuálneho návratu do slovenskej politiky. Po vypočutí už tretieho rozhovoru, v ktorom ani sám reportér nevie zodpovedať na otázku vyššie uvedenú sa vraciame do dilemy slovenského pravicového voliča, ktorú okrajovo spomínam aj v poslednom článku. Je už tak typické pre našinca vyžadovať absolútnu čistotu a absolútnu morálnu zodpovednosť za všetky predošlé hriechy každého jedného kandidáta a poslanca, resp. verejne známu osobu. O to viac, ak má rozhodovať o smerovaní našej krajiny. Je to požiadavka a očakávanie, ktoré je de facto správne a zakorenené v správnych hodnotách, aké slovenského pravicového/demokratického/liberálneho voliča často definujú. Je to však aj táto, nie vždy praktická, či až logická požiadavka, ktorou pravicový volič na Slovensku vyradzuje často nádejných aj schopných kandidátov. A to je škoda.

Ešte ďalej vedia zájsť aj niektorí neúprosní demokratickí voliči a komentátori, ktorí pripisujú chyby na najvyšších exekutívnych pozíciách tomu, že naša spoločnosť akceptuje morálny relativizmus a tzv. „ačohentizmus“ – „Prečo mám ja platiť dane, keď oni všetci kradnú?“, „Prečo neodpisovať v škole, keď je aj z nich mnoho plagiátorov?“. Absurdita tohto argumentu spočíva v premise že podvádzanie ľudí vyššie v hierarchií moci, spoločnosti či exekutíve národa automatickým spôsobom ospravedlňuje podvádzanie nás samotných. Toto je v rozpore s individuálnou zodpovednosťou a s logikou. Keď niečo ukradnem, resp. spácham niečo nesprávne, nekonám tak preto, že to robí aj Fico, Dzurinda alebo Matovič a iní. Urobím tak preto, že konám sám so svojím svedomím a vedomým a som za svoje rozhodnutie stopercentne zodpovedný. Adekvátny trest vo vážnejších situáciách alebo vyvodenie osobnej zodpovednosti pri tých ostatných je preto to maximálne, čo môže jedinec po nesprávnom konaní spraviť.

Na záver, nikto nepozná odpoveď na otázku toho, čo by viac mal Dzurinda v prípade minulých škandálov, s ktorými je politickou zodpovednosťou často nepriamo spájaný urobiť. On sám tvrdí, že zodpovednosť vyvodil a to presnejšie odstupom z poslednej pozície a viac než desaťročným odchodom z aktívnej slovenskej politickej scény. Celá táto téma zobúdza v našej spoločnosti dôležitú otázku, ktorú by sme si mali ako národ a aj ako jedinci raz a navždy zodpovedať. Je to otázka odpustenia a akceptácie toho, že ľudia, obzvlášť v dobovom a mocenskom kontexte často robia prešľapy a chyby, ktoré sa s nimi budú ťahať celý život. To je ten najväčší osobný trest, ktorí ľudia spájaní s rôznymi škandálmi budú navždy nosiť.

Mikuláš Dzurinda podľa môjho pohľadu svoju zodpovednosť značne vyvodil. Posledných desať rokov o ňom nebolo skoro vôbec počuť a najväčšie mená zo škandálov často asociovaných práve s ním sú buď odsúdené alebo čelia prebiehajúcemu trestnému konaniu. Pre mnohých je toto málo a nestaviam sa do pozície, že tomuto postoju nerozumiem, práve naopak. No ak sa má táto krajina aspoň na čas znovu vytiahnuť z marazmu, diletantstva, absolútneho gaunerstva a morálneho rozkladu, budeme sa žiaľ miesto čakania na mesiášov musieť obrátiť na lídrov, ktorí už raz túto spoločnosť posunuli smerov vopred. A to aj napriek krivdám, ktoré sa s nimi budú celý život vliecť. Obzvlášť vtedy, ak ide o človeka, ktorý zodpovedá na výčitky priamo, vyvracia historické obvinenia alebo verí sám v to, že je na čase viac odpúšťať a ponúkať druhú šancu. Ak tak neurobíme, môže sa veľmi jednoducho stať to, že prídu takí, pri ktorých bude pokánie za krivdy minulé alebo budúce to posledné, čo ich (aj nás) bude trápiť.

Autor nie je členom žiadnej politickej strany. Všetky uvedené názory sú mojím osobným presvedčením a nemusia sa zhodovať s členmi akejkoľvek politickej strany.

Teraz najčítanejšie

Dominik (Niko) Dubovsky

Spoločenský introvert so širokým spektrom záujmov. Pôvodom z Bratislavy, žijem v Spojených Štátoch kde pracujem a študujem v oboroch politológie a medzinárodných vzťahov.