Denník N

Ako zdravotnícki záchranári zvládajú náročné situácie? – 2. časť

Z médií sme síce často zvyknutí počúvať o zlyhaniach zdravotníkov, avšak toto nebude tento druh textu. Väčšina zdravotníckych záchranárov sa s danou situáciou vysporiadala úspešne a našim zámerom je priblížiť, ako vyzerá po mentálnej stránke jej adaptívne zvládanie. Zároveň vopred upozorňujeme, že ide o dlhšie čítanie.

predošlej časti nášho blogu o tom, ako zdravotnícki záchranári zvládajú náročné situácie, sme sa pokúsili priblížiť zvládacie mechanizmy, ktoré používali v simulovanej úlohe s viacerými situačnými stresormi. Išlo o prípad, v ktorom bolo kľúčové rýchle rozhodovanie pod veľkým stresom. Teraz sa pozrieme na zvládanie a reguláciu emócií v situácii, kedy nebolo možné úmrtiu pacienta predísť a ktorá bola predmetom našej ďalšej výskumnej štúdie1.

Záchranárska posádka dostala hlásenie, že prebieha resuscitácia doma narodeného novorodenca. Dieťa malo vrodenú vadu (Edwardsov syndróm) nezlučiteľnú so životom, a tak resuscitácia nemohla byť úspešná. Úlohou posádok tak bolo zo zdravotnej dokumentácie zistiť diagnózu dieťaťa a následne po ukončení resuscitácie adekvátne rodičom vysvetliť príčinu úmrtia a čo sa ďalej bude diať. Táto úloha bola na záchranársku súťaž pomerne atypická, keďže jej zameranie nebolo primárne medicínske, ale psychologické a komunikačné. Väčšina posádok rýchlo prišla na to, že rodičia sa rozhodli pre domáci pôrod, pretože ich zdravotnícky personál tlačil do potratu kvôli vrodenej vady plodu. Domáce pôrody v ČR (kde sa súťaž konala) nie sú povolené, ale nie sú ani ilegálne, a tak predstavujú  kontroverznú tému. Vo všeobecnosti majú českí (ale pravdepodobne aj slovenskí) zdravotníci k domácim pôrodom skôr negatívny postoj, čo mohlo ovplyvňovať komunikáciu zdravotníkov s rodičmi.

Hoci sa opäť jednalo o simulovanú úlohu a resuscitácia bola uskutočnená na neživej figuríne, súťažná úloha nenechala súťažiacich zdravotníkov chladnými – obzvlášť u tých, ktorí sú sami rodičmi. Výjazdy k detským pacientom, a to obzvlášť tie s nešťastným koncom, považujú zdravotnícki záchranári za emočne najnáročnejšie2Pre emočné spracovanie výjazdov, ktoré končia smrťou pacienta, majú skúsení zdravotnícki záchranári obvykle vytvorené kognitívne rámce na spracovanie takýchto udalostí. Tieto rámce spravidla obsahujú akceptujúci až takmer fatalistický postoj k smrti. Najčastejšie vyskytujúci sa kognitívny rámec by sa dal vyjadriť nasledujúcou vetou:

„Ak som urobil všetko, čo som v danom momente dokázal urobiť pre pacienta, a aj tak umrel, potom nastal jeho čas.“  

Tento rámec pomáha zdravotníckym záchranárom vysporiadať sa s pocitmi viny, pretože v každej situácii sa dá nájsť niečo, čo sa dá spraviť lepšie. Pokiaľ však zdravotníci nič nezanedbali, ale vyvinuli maximálnu aktivitu, tak si nemajú čo vyčítať. Iný často vyskytujúci sa kognitívny rámec by sa zase dal naformulovať takto:

„Ak by bez mojej odbornej pomoci pacient nevyhnutne zomrel, potom som mohol len pomôcť a nijako som mu neuškodil.“  

Tieto rámce však neznamenajú, že zdravotnícki záchranári sa alibisticky zbavujú viny za svoje pochybenia. Pri mnohých výjazdoch s nešťastným koncom sa však pohybujeme v šedej zóne, kde sa takmer vždy dajú vygenerovať možné scenáre, pri ktorých sa dalo nešťastie zvrátiť. Nechať sa zahltiť hypotetickými predstavami by však pre záchranára znamenalo, že by bol odkázaný na nemilosť pocitov viny, a tak je takýto spôsob rámcovania nevyhnutnosťou pre budovanie a udržanie psychickej odolnosti. Koniec-koncov, zdravotnícki záchranári zvyčajne hľadajú príčiny neúspechu na výjazde a snažia sa diskutovať medzi sebou o zvolených postupoch, aby našli poučenie pre ďalšiu prácu3.

Podobne ako pri prvej súťažnej úlohe s agresorom a tepenným krvácaním, aj pri tejto úlohe boli dôležité mechanizmy emočný odstup a fokusovanie pozornosti na aktuálnu úlohu, avšak s niekoľkými rozdielmi. V tejto situácii bola len jedna naliehavá úloha, a to resuscitácia novorodenca. Ostatné úlohy – skontrolovanie a ošetrenie rodičky, komunikácia s rodičmi (anamnéza, zistenie príčiny stavu novorodenca apod.) – nevyvíjali až taký časový stres. Navyše KPR je  mechanickejší a dobre nacvičený úkon v porovnaní s ošetrením tepenného krvácania, preto mohla byť pozornosť veliteľa viac rozdelená. Emočný odstup sa neprejavoval ako „športový“ prístup k úlohám, ale ako profesionálny odstup. Slovami participantov bol tento odstup vyjadrený spravidla tak, že rodičov mŕtveho novorodenca vnímali ako cudzích ľudí, alebo si udržiavali rolu profesionála. Zostať profesionálom však nemožno redukovať iba na potlačenie prejavu emócií, ktoré nie sú z pohľadu zdravotníckych záchranárov vhodné, lebo súčasťou ich role profesionála sú aj presvedčenia a spôsoby správania, ktoré nie sú zvonka predpísané, ale sú aj zvnútornené – čiže samotní respondenti im veria a považujú ich za správne. Tento mechanizmus regulácie emócií by sme tak mohli prirovnať k hercovi, ktorý sa vžije do svojej role natoľko, až si prestane uvedomovať svoje vlastné ja s jeho pocitmi a myšlienkami.

V niektorých ojedinelých prípadoch však emočný odstup mohol nadobudnúť až podobu dehumanizácie rodičov. Velitelia posádok sa buď vôbec nesnažili porozumieť príbehu rodičov na pozadí domáceho pôrodu alebo ich rozhodnutie vnímali ako natoľko iracionálne a nepochopiteľné, že matku považovali za potenciálnu psychiatrickú pacientku a chceli jej podať lieky na ukľudnenie, aby toľko „nehysterčila“.

V rozhovore s výskumníkmi vyjadrovali velitelia posádok skôr akceptujúce stanovisko – žena má podľa nich právo rodiť doma, ale musí znášať dôsledky. To z ich pohľadu znamená, že síce si môže zavolať záchranku, ak počas pôrodu nastanú komplikácie, avšak záchranári by nemali znášať žiadnu právnu zodpovednosť za zdravie dieťaťa a matky – matka by svojím rozhodnutím pre domáci pôrod mala zodpovednosť preberať na seba. Akceptácia je taktiež jednou zo stratégií regulácie emócií, dokonca tvorí dôležitú súčasť niektorých psychoterapeutických prístupov ako napr. ACT (Acceptance and Commitment Therapy). Ide pritom o veľmi špecifickú stratégiu, lebo kým ostatné stratégie sa snažia ovplyvniť situáciu alebo určitý aspekt emočného prežívania, akceptácia spočíva práve v tom, že sa vzdávame kontroly nad situáciou a našim prežívaním, a ostávame v stave pozorovania a prijímania vo vzťahu k vonkajším okolnostiam a našim emočným reakciám na ne4. Obzvlášť v situáciách, kedy nie je možné ovplyvniť určitú situáciu, ktorá je v nesúlade s našimi ústrednými potrebami a hodnotami, je akceptácia považovaná za adaptívnu stratégiu. V prípade zdravotníckych záchranárov v situácií domáceho pôrodu, ide práve o takýto typ situácie. Akceptáciu je však dôležité si nemýliť s tým, keď od situácie a/alebo našich emócií odpútavame pozornosť alebo potláčame v sebe našu emočnú odpoveď.

Zároveň sme identifikovali v tejto simulovanej úlohe okrem stratégií regulácie vlastných emócií aj niekoľko spôsobov, akými velitelia posádok regulovali emócie rodičov. Empatický postoj a naladenie na rodičov, ktoré zaujala väčšina participantov, viedlo k tomu, že súcitili s ich stratou a rozumeli potrebe rodičov mať svoj priestor pre smútenie a rozlúčenie sa s dieťaťom, do ktorého je lepšie nezasahovať. Pri empatizovaní nemuseli nevyhnutne dôjsť k rovnakému porozumeniu – napríklad mnohí, ale zďaleka nie všetci zachytili a uvedomovali si religiózny aspekt v rozhodnutí rodičov dieťa napriek vrodenej vade donosiť a porodiť – avšak dôležitý bol predovšetkým zámer počúvať a vnímať prežívanie rodičov. Pri empatii sa spravidla rozlišuje medzi kognitívnou a afektívnej empatiou. Kým kognitívna empatia je založená na porozumení mentálnych stavov, pri afektívnej empatii dochádza aj k ich zdieľaniu. Pre zdravotníkov je dôležitejšia kognitívna empatia, pretože emočná empatia môže narúšať ich koncentráciu na riešenie situácie a/alebo pacientových ťažkostí.

Počas resuscitácie dieťaťa niektorí velitelia posádok sa snažili zamestnať a rozptýliť otca (napr. hľadaním zdravotnej dokumentácie, asistovaním pri KPR, dozeraním na manželku), čo mohlo  mať za cieľ znížiť jeho nepohodu. Často však majú záchranári  tendenciu niečím zamestnať rozrušených príbuzných či iné osoby na mieste, aby im menej prekážali pri výkone ich práce. Taktiež sa viacerí participanti nášho výskumu priznali k tomu, že umelo naťahovali resuscitáciu, aby rodičia boli menej znepokojení alebo mali čas na postupné zmierenie sa s tragickou skutočnosťou, čo je taktiež bežná prax záchranárov v podobných situáciách. Po ukončení resuscitácie mali niektorí velitelia tendenciu utešovať rodičov tým, že sa snažili presmerovať ich pozornosť na pozitívne podnety (napr. skutočnosť, že už majú jednu zdravú dcéru).

Zhrnutie

V prvej časti blogu o zvládaní náročných situácií v práci zdravotníckych záchranárov sme poukázali na to, ako im pomáha schopnosť zúžiť svoju pozornosť na priority aktuálnej situácie a zachovať si emočný odstup (napríklad aj tým, že k situácii pristupujú ako k výzve). V tomto pokračovaní sa viac ukázala dôležitá rola kognitívnych rámcov, ktoré umožňujú prijať smrť ako nevyhnutnú súčasť života a ich práce. Zároveň o svojom emočnom odstupe od situácie hovorili velitelia záchranárskych posádok ako o omnoho komplexnejšom mechanizme, ktorý spočíva v identifikácii s rolou profesionála. Vo vzťahu rodičom sa objavovali rôzne snahy o reguláciu ich emócií, avšak prevažoval empatický prístup rešpektujúci ich rozrušenie a následné smútenie.

Branislav Uhrecký

Referencie

1Uhrecký, B., Gurňáková, J., & Marcinechová, D. (2021). ‘We Ought to Be Professionals’: Strategies of Intrapersonal and Interpersonal Emotion Regulation of Emergency Medical Services Professionals in Confrontation With the Death of a Newborn in Simulated Task. Qualitative Health Research31(13), 2364-2377.

2Regehr, C., Goldberg, G., & Hughes, J. (2002). Exposure to human tragedy, empathy, and trauma in ambulance paramedics. American journal of orthopsychiatry72(4), 505-513.

3Tangherlini, T. R. (2000). Heroes and lies: Storytelling tactics among paramedics. Folklore111(1), 43-66.

4Wojnarowska, A., Kobylinska, D., & Lewczuk, K. (2020). Acceptance as an emotion regulation strategy in experimental psychological research: What we know and how we can improve that knowledge. Frontiers in Psychology11, 242.

Teraz najčítanejšie