Denník N

Ľud sklamal dôveru vlády. Treba vymeniť ľud. ( Bertold Brecht)

„Kto sa raz preslávil hanebným podvodom, stratil dôveru, aj keby hovoril pravdu.“ (EZOP)

Vláde Slovenskej republiky bola dňa 15.12.2022 národnou radou (ktorú verejnosť s obľubou  nazýva aj slovom „parlament“) vyslovená nedôvera. Na to musí podľa Ústavy SR nadviazať krok prezidenta, ktorý vládu odvolá. Bez ohľadu na to, aký termín predčasných volieb bol schválený, odvolaním vlády začala predvolebná kampaň.

Predpokladám, že napriek dobe, v akej žijeme, majú čitatelia aspoň hmlistú predstavu, aký je zmysel slova dôvera a jeho opaku slova nedôvera.

Pri dôvere sa musím pristaviť, pretože tento pocit, tento vzťah, je základným kameňom existencie ľudskej spoločnosti. Dôvera  je vzťahom, ktorý v súčasnosti čelí najväčšiemu a sústredenému útoku z každej strany, čo znamená, že útoku čelí ľudská spoločnosť a jej existencia ako taká. Zodpovedanie otázky, či  sa jedná o útoky plánované, úmyselné a koordinované, alebo neplánovaný, vedľajší, produkt straty morálneho kompasu, teraz zámerne vynechám.

“ Človek, ktorému nemožno dôverovať, nie je veru na nič. „ hovorí Confucius. Tento fakt najradšej programovo ignorujú, a jeho význam úplne marginalizujú, najmä ľudia z tzv. civilizovaného západu a severoatlantických štruktúr, ku ktorým sa ústami politikov hlási aj väčšina našej spoločnosti. Namiesto dôvery presadzujú bezbrehý individualizmus.

Ale práve v komplikovane vystavanej ( už nielen) západnej spoločnosti, nadobúda dôvera ústredný význam. Potraviny, ktoré jeme sme si nedopestovali sami, výrobky, ktoré používame, sme si nevyrobili sami a môžu byť aj smrteľne nebezpečné. Ale tomu, že nebezpečné  nie sú a môžeme ich používať, hoci sme nevideli toho, kto ich vyrobil, alebo vypestoval, dôverujeme. Dôverujeme, že vo fľaši s vodou, ktorú kúpime v obchodnom reťazci, je nezávadná voda a nie smrteľný jed, hoci o jeho vlastníckej štruktúre, zamestnancoch, zásobovateľoch a zmluvných partnerov vo väčšine prípadov nevieme vôbec nič a ani sa nenamáhame čokoľvek zistiť. Prečo ? Lebo dôverujeme, že ktosi za nás plní zodpovednú úlohu kontroly bezpečnosti a nezávadnosti predávaných produktov.

Aby takýto mechanizmus fungoval je nutné, aby každý, ktorý v ňom plní aj akúkoľvek bezvýznamnú funkciu ju plnil spoľahlivo a dôveryhodne, v opačnom prípade nás čaká katastrofa. Je milión oblastí v živote, v ktorých jednotlivec nie je odborníkom a musí sa spoľahnúť na iného a dôverovať mu, že mu pomôže a nie poškodí.

Asi nikto nepochybuje o pravdivosti starého perzského príslovia “ Skôr nájdeš prsteň stratený v púšti ako raz stratenú dôveru“https://www.kvizy.eu/mudrost-3409/kto-neskoro-plati-doveru-strati

A predsa politici prvoplánovo, programovo a cielene využívajú lož, ako pracovnú metódu. V prípade lží šírených politikmi ,príslovie “ lož má krátke nohy“ ,z ich pohľadu stráca svoju pravdivosť, lebo   im  sa, podobne ako opitému človeku,  zdá, že lož je krásna dáma s nohami dlhými ako Adriana Sklenaříková.

Napriek blúzneniu ľudí opitých mocou, platí, že ich počínanie pochováva dôveru verejnosti nielen v politikov, ale  postupne pochováva aj dôveru verejnosti v štát. 

Medzi výrokmi o dôvere nájdeme aj výrok Petra Gossányiho “ Odkedy bol spolupracovníkom ŠtB snaží sa podkopať dôveru v každú vládu.“ 

Prvý februárový týždeň 2023 priniesol okrem schválenia termínu predčasných volieb, ktorý nedôveryhodnej vláde vykúpil ďalších 8 mesiacov pri kormidle, aj informáciu, že člen vlády Ján Budaj, bol spolupracovníkom ŠtB a médiá zavalili aj takéto titulky “ Našli dôkaz, že minister Budaj spolupracoval s ŠtB. Matovič ho vyzýva, nech sa postaví pred novinárov a vysvetlí to.“

Na margo tohto „škandálu“ dve poznámky : po prvé) informácie, ktoré na verejnosť  bombasticky vyniesol Matovič nie sú nové, boli prístupné aj v minulosti a po druhé) bol to Matovič, ktorý tomuto človeku umožnil prístup k postu ministra vo vláde Slovenskej republiky. A ak máme jeho bombastickému odhaleniu o “ vlastnom človeku“ dnes veriť, prejavil v prípade pána Budaja trestuhodnú nedbanlivosť pri overovaní dôveryhodnosti jeho minulosti. Alebo to bol zámer ?

Je „eštébácka minulosť ministra vlády SR“ len nepatrným hodnotovým problémom, a to najmä v kontexte účinkovania tohto človeka v najvyššej politike, prezentujúceho sa ako nekompromisného kritika komunistického režimu a jeho prívržencov ? Je eštébácka minulosť pána Budaja problémom len preto, že pán Budaj sa teraz, v podstate bezprecedentným spôsobom ,vymedzuje voči ostatným politikom tak, že chce verejnosť presvedčiť o tom, že on je  jediný a ozajstný demokrat ?

Ani najmenej. V našom právnom systéme totiž zakotvil na určitú dobu od 5.11.1991 do 31.12.1996 zákon číslo 451/1991 Zb. zo 4.10.1991, s nie veľmi známym oficiálnym názvom “ Zákon, ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Českej republiky a Slovenskej republiky“, a s oveľa známejšou prezývkou “ lustračný zákon“.

Pán Budaj bol mnohými označovaný a vnímaný ako človek novembra 1989, človek z tribún, teda ten, ktorý sa mal významnou mierou zasadiť za pád predchádzajúceho režimu, označovaného za nedemokratický.

A práve lustračný zákon v sebe obsiahol “ nálady tej doby“ a potrebu spoločnosti vysporiadať sa so svojou vlastnou minulosťou a to primárne tým, že chcel zabrániť prístup k výkonu funkcií v orgánoch štátnej správy, v armáde, v informačnej službe, v policajnom zbore, v kancelárii prezidenta, národnej rady, úradu vlády, ústavného súdu, najvyššieho súdu, akadémii vied, štátnom rozhlase, televízii a v štátnych podnikoch, ale aj sudcu, prísediaceho, prokurátora, vyšetrovateľa prokuratúry, štátneho notára, štátneho arbitra a pre osoby vykonávajúce činnosť justičného čakateľa, právneho čakateľa prokuratúry, notárskeho čakateľa a arbitrážneho čakateľa, osobám, ktoré boli od 25.2.1948 do 17.11.1989

a) príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti zaradeným v zložke Štátnej bezpečnosti,

b) evidovaný v materiáloch Štátnej bezpečnosti ako rezident, agent, držiteľ požičaného bytu, držiteľ konšpiračného bytu, informátor alebo ideový spolupracovník Štátnej bezpečnosti,

d) tajomníkom orgánu Komunistickej strany Česko-Slovenska alebo Komunistickej strany Slovenska od stupňa okresného alebo jemu na roveň postaveného výboru vyššie, členom predsedníctva týchto výborov, členom Ústredného výboru Komunistickej strany Česko-Slovenska alebo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, členom Byra pre riadenie straníckej práce v českých krajinách alebo členom Výboru pre riadenie straníckej práce v českých krajinách, s výnimkou tých, ktorí tieto funkcie zastávali iba v období od 1.1.1968 do 1.5.1969,

e) pracovníkom aparátu orgánov uvedených pod písmenom d) na úseku politického riadenia Zboru národnej bezpečnosti,

f) príslušníkom Ľudových milícií,

g) členom akčného výboru Národného frontu po 25.2.1948, previerkových komisií po 25.2.1948 alebo previerkových a normalizačných komisií po 21.8.1968, h) študentom na Vysokej škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského pri Rade ministrov Zväzu sovietskych socialistických republík pre príslušníkov Štátnej bezpečnosti, Vysokej škole Ministerstva vnútra Zväzu sovietskych socialistických republík pre príslušníkov Verejnej bezpečnosti, Vyššej politickej škole Ministerstva vnútra Zväzu sovietskych socialistických republík alebo vedeckým ašpirantom alebo účastníkom kurzov dlhších ako 3 mesiace na týchto školách.

Z toho, aké osoby  sa v súčasnosti dostávajú na najvyššie politické poschodia nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike (viď ostatná voľba prezidenta), sa javí, že naša spoločnosť sa už „preniesla“ nad určité traumy a jazvy minulosti a osoby, ktoré pôsobili v bývalej štátnej bezpečnosti, už v najvyššej politike neprekážajú.https://dennikn.sk/blog/2482436/nie-totalita-ale-sloboda-nam-robi-problem/

Pred úvahou nad tým, či je to správny alebo nesprávny trend, je vhodné sa pristaviť nad štátnou bezpečnosťou ako takou, a priblížiť si nielen zákonný rámec jej fungovania, ale aj jej reálnu činnosť, úlohy  a ciele, ktoré plnila v predchádzajúcom režime.

Takýto exkurz presahuje priestorový rámec môjho príspevku, ktorý nie je historickým exkurzom, ale podnetom na zamyslenie, preto sa obmedzím na stručné fakty vytiahnuté možno z nie až tak historicky spoľahlivého a vedecky exaktného zdroja, akým wikipédia je, ale pre účely hrubej orientácie najmä tých čitateľov, ktorí majú len málo informácií alebo žiadne, považujem aj tento zdroj za vhodný https://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0t%C3%A1tna_bezpe%C4%8Dnos%C5%A5

„Štátna bezpečnosť (skr. ŠtB, po česky Státní bezpečnost, StB) bola štátna politická tajná služba Ministerstva vnútra ČSSR v povojnovom období. Predstavovala neuniformovanú zložku polície, ktorej príslušníci boli hovorovo nazývaní eštebáci…Po konci druhej svetovej vojny významnú politickú moc získali komunisti, ktorí ovládli aj rezort bezpečnosti (ministrom vnútra sa stal komunista Václav Nosek). Už v roku 1945 kritizovali nekomunistickí politici nezákonnosti, ktorých sa dopúšťali príslušníci Bezpečnosti. Kritika sa zmenila na trvalý „zápas o Bezpečnosť“ (napríklad spor o bezpečnostného referenta)[2]. Komunisti už v tom období mali sieť agentov, informátorov a tajných členov KSČ v ostatných stranách Národného frontu s cieľom ich ovládnuť.“ Niektorí historici preto datujú vznik ŠtB už v polovici roku 1945.

K decembru 1947 boli k ŠtB pričlenené aj spravodajské zložky a rozšírili sa jej právomoci. Zákon vymedzil len „existenciu“ ŠtB, ako zložky „Zboru národnej bezpečnosti“, obdoby dnešného policajného zboru. Jej činnosť a metódy práce neboli zákonom regulované, riadili sa “ nižšími  normami“, teda pokynmi politických špičiek a mohli vykonávať sledovania, odpočúvania a vyšetrovanie “ z vlastného rozhodnutia“ bez akejkoľvek zákonnej kontroly. Už v ranom období jej činnosti bolo jej primárnym cieľom identifikovať, vyšetrovať a likvidovať oponentov komunistickej strany a komunistického režimu. A hoci ŠtB vznikla v období, kedy komunistická strana bola len jednou z politických strán sediacich v parlamente, keďže mala ministra, ktorý ovládal rezort vnútra, ŠtB od začiatku plnila protizákonné úlohy a operácie v prospech komunistickej strany, primárne sledovanie, odpočúvanie významných členov politickej opozície alebo iných koaličných strán, vytváranie falošných dôkazov s cieľom očierniť alebo zlikvidovať odporcov komunistickej strany.

„Podľa F. Blaščáka úlohou tajnej služby v totalitnom režime bolo zbierať informácie o oponentoch režimu a na ochranu režimu mala k dispozícii beztrestnosť a všemocnosť a všetky možné nástroje ako sledovanie korešpondencie, výsluchy a odpočúvania, preventívno-rozkladné opatrenia.[5] Zameranie na ochranu KSČ svedčí aj to, že ŠtB nemohla verbovať do svojich radov vyššie postavených kádrov KSČ (tzv. nomenklatúra),[5] pretože tí ju vlastne riadili.“

Význam tajnej polície v priebehu rokov narastal, čo súviselo  s prenasledovaním  oponentov a začiatkom politických procesov, v ktorých sa ukladali okrem dlhoročných trestov väzenia aj tresty smrti. Téme politických procesov aj s JUDr. Miladou Horákovou som sa venovala napríklad tu  https://dennikn.sk/blog/2773656/co-sa-stalo-s-usa-ci-nic/ 

ŠtB sa tradične delila na rozviedku, kontrarozviedku, ochranku, útvary sledovania a spravodajskej techniky. Presná organizačná štruktúra ŠtB napríklad v rokoch 1975 ─ 1989 bola zverejnená ÚPN:[11]

K metódam práce ŠtB uvádza wikipedia toto :

„ŠtB používala aj nezákonné metódy ako mučenievynucovanie priznania bytím a týraním (obmedzovanie spánku vo väzení a pod.) a podávanie drog. Po februári 1948 sa tieto praktiky stali bežnými, čo tiež podporovali sovietski školitelia a pozorovatelia (prítomní od roku 1949). ŠtB mala právomoc polície napríklad v tom, že uskutočňovala výsluchy danej osoby. Informácie získavali od osôb z jej okolia, od tajných spolupracovníkov a podobne. Potom mohli nasledovať aj domové prehliadky, počas ktorých si agenti robili kamerové a fotografické záznamy z bytov sledovaných osôb. V praxi však často tieto tzv. spravodajsko-technické úkony (aj sledovanie korešpondencie, odpočúvanie telefónov) boli nasadzované už na začiatku vyšetrovania. Prípady úmrtia alebo doživotného zmrzačenia vypočúvaných boli tolerované – po výsluchu ŠtB zomreli napríklad český filozof Jan Patočka, či kňaz Josef Toufar.

V skutočnosti však ŠTB, rovnako ako KGB, špionáži venovala približne len 15% svojho času a svojich zdrojov. Zvyšných 85% sa zameriavalo na takzvané aktívne opatrenia. Nazývali sa tak všetky aktivity, ktorých cieľom bolo zmeniť spôsob, akým ľudia vnímajú realitu. Často tak išlo o akcie, ktoré skresľovali pravdu, zahmlievali, mystifikovali alebo jednoducho úmyselne šírili nepravdivé informácie. Podľa Ladislava Bittmana išlo hlavne o tajnú manipuláciu verejnej mienky.[12] (Pozri Akcia Neptún.)

Metódy ŠtB boli preberané aj od iných služieb. Jednou z nich bolo psychické pôsobenie u nás nazývané zneistenie[13] v DDR známe ako „Zersetzung“ – rozklad osobnosti. „Zersetzung opatrenia“, boli definované v smernici Stasi o policajných postupoch z roku 1976. Zersetzung v praxi znamenal represívne prenasledovanie pozostávajúce z rozsiahlych tajných akcií a manipulácií, ktoré často zasahovali až do najintímnejších vzťahov obetí. Stasi pri tom používala sieť tajných spolupracovníkov,[14] možnosť uplatniť vplyv štátu na všetkých typoch inštitúcií (napríklad v škole alebo zamestnaní) a tzv. „operačnú psychológiu“. Prostredníctvom cieleného psychického nátlaku (v súčinnosti s inými opatreniami) sa Stasi týmto spôsobom snažilo znemožniť, ba dokonca predchádzať ďalším „nepriateľským činnostiam“. Vďaka zverejneniu spisov Stasi po politickej „zmene“ (Die Wende) v roku 1989, bolo používanie Zersetzung dobre zdokumentované. Odhady počtu obetí takýchto opatrení sú rádovo tisíce až desať tisíce, z ktorých asi 5 000 utrpeli nezvratné poškodenia.[15] “

Vyššie uvedené riadky o povahe, metódach práce a cieľoch ŠtB sú jasnou odpoveďou na to, prečo bol prijatý zákon číslo 451/1991 Zb.

Vyššie uvedené riadky a javy v súčasnom politickom  a verejnom živote a v práci silových zložiek objasňujú, kde sa nachádzame dnes, a prečo nám ľudia  s takouto minulosťou vo vyššej politike už neprekážajú, naopak, sú víťazmi volieb.

Ak pán Budaj hovorí o tom, že on a jemu podobní sú jediní  demokrati, je evidentné, že obsah pojmu demokracia sa radikálne zmenil a v skutočnosti zažívame to, čo sa dialo koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia.

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..