Denník N

Keď krása, miesto a tajomstvo okúzlia dušu…

V roku 2018 zaplnil stránky novín príbeh britského turistu, ktorý sa stratil v Izraeli. Vybral sa do púšte na bicykli. Jeho veci sa našli, ale on nie. Medzi nájdenými vecami boli výpisky z Biblie. Boli to úlomky z príbehu, v ktorom Ježiš odišiel na púšť, aby sa 40 dní postil. Média potom začali riešiť otázku, či turista netrpel Jeruzalemským syndrómom…

O syndróme sa hovorí, ako o súbore niekoľkých symptómov, ktoré sa vyskytujú pri určitej chorobe, alebo poruche. Dnes si syndróm priblížime v štyroch rôznych podobách. Na štyri spôsoby: Florentský, Parížsky, Rubensov a Jeruzalemský… Najviac pozornosti však budeme venovať posledne menovanému…

Florentský syndróm

Stendhalov syndróm sa spája s Henri Beylim, ktorý písal pod umeleckým menom Stendhal a svoju skúsenosť z návštevy Florencie popísal v knihe Neapol a Florencia: Cesta z Milána do Reggia. Niekedy sa používa aj označenie Florentský syndróm. Sám Beyli v knihe píše: „bol som v akejsi extáze z myšlienky, že som vo Florencií, blízko velikánom… pohltený rozjímaním o posvätnej kráse… dosiahol som bod, kedy človek prežíva nebeské pocity… všetko hovorilo k mojej duši… búšilo mi srdce…“

Psychiatri dlho zvažovali, či je tento syndróm skutočný. Ale personál nemocnice vo Florencií má časté skúsenosti s ošetrovaním turistov, ktorí trpia závratným očarenímdezorientáciou pri obdivovaní umeleckých diel v tomto meste. Syndróm bol po prvý krát popísaný odborne až v roku 1979. Zaujímavosťou je, že samotní Taliani sú voči nemu imúnni, je to tým, že krásu Florencie poznajú veľmi dobre a nie sú ňou „unesení“. Skôr sú z nej unavení :)

Rizikovou skupinou sú tu ľudia, ktorí sú senzitívni. Pristupujú k umeleckému dielu a jeho krása ich „dostane“. Výtvarné umenie starých majstrov tak môže mať škodlivý vplyv na duševné zdravie niektorých ľudí. Svoje zohráva aj únava z cestyočakávania, ktoré majú…

Dokonca došlo k vytvoreniu zoznamu miest a diel, pred ktorými sa treba mať na pozore: Giottove fresky, Michelangelova socha Dávida, Botticelliho Zrodenie Venuše, sál v Pallazzo Pitti, sál v Palazzo Medici Ricciardi a sál v Uffizi, kostol Santa Croce, Caravaggiove diela Bacchus a Medusa, Duomo Cupola a Picassova Guernica…

Stendhalov syndróm je definovaný ako psychosomatické ochorenie s prejavmi ako : zrýchlený tep, závrate, zmätenie, pocit na odpadnutie (a odpadnutie), žalúdočné ťažkosti, pocit dusenia a záchvat paniky (úzkosti) a halucinácia. Tieto symptómy môžu vyústiť v dočasnú psychózu (výrazný odklon správania a vnímania zdravého jedinca) .

Hoci sa Stendhalov syndróm spája primárne s Florenciou, môže sa spájať s akýmkoľvek mestom, ktoré má veľa kvalitných umeleckých diel. Dochádza tu k presýteniu duše umeleckou, estetickou a duchovnou krásou a organizmus pod silnými emóciami „kolabuje“. Niektoré pramene spomínajú okrem bežných prejavov aj plač, tras, panické ataky, infarkt a dočasné šialenstvo“.

Aby sme boli presní. V umení je racionalita prevenciou a ochranou. Emócie môžu človeka prevalcovať a riziko sa nespája len s maľbami, ale aj s hudbou, s divadlom (s umením ako takým) a s pobytom v prírode. Odborníci špekulujú o tom, že pozadím tohto problému sú procesy v mozgu, konkrétne nadmerné uvoľnenie niektorých hormónov (predovšetkým dopamínuserotonínu). Ale táto teória ešte len čaká na potvrdenie.

Parížsky syndróm

Okrem Florentského syndrómu, existuje aj Parížsky. A tiež má svoje špecifiká.

Hoci sa označuje ako Parížsky, môže sa spájať aj s návštevou Španielska, či Francúzska, nielen s návštevou Paríža. Čo je zaujímavé, tak rizikovou skupinou sú hlavne turisti z Japonska… Môže to byť tým, že v Japonsku je Paríž veľmi populárny a dochádza k jeho idealizovaniu. Pri návšteve tak dochádza k sklamaniu a k frustrácií. Ročne tento syndróm postihne asi 20 japonských turistov.

S Parížskym syndrómom sa spájajú tieto prejavy: bludy, halucinácie, pocit prenasledovania, derealizácia, depersonalizácia, úzkosť, ale aj psychosomatické problémy (závrate, potenie, búšenie / pichanie srdca). Príznaky ktoré pred cestou neexistovali, sa strácajú po návrate domov.

Podľa odborníkov je za prepuknutím syndrómu aj neznalosť francúzštiny, veľké rozdiely v kultúre a vo zvykoch, ale aj veľké rozdiely medzi očakávaním a realitou, opäť sa spomína únava, ale aj stressnaha stihnúť / vidieť čo najviac pamiatok. Problém zhoršuje aj prekonanie viacerých časových pásiem.

Syndróm bol prvý krát popísaný v roku 1986. Vzrušenie z cesty do Paríža vedie k zrýchleniu činnosti srdca, to vedie k závratiam a k problémom s dýchaním a to vedie k halucináciám.

 Rubensov syndróm

Maliara Petra Rubensa asi netreba veľmi predstavovať. S jeho tvorbou sa však spája jeden syndróm – Rubensov. Mnohé jeho diela prinášajú a vzbudzujú silné sexuálne vzrušenie. Samozrejme, Rubens nie je jediný umelec, ktorého diela môžu mať tento efekt. Ale spojenie umenie a sexuálne vzrušenie sa spája práve s ním. V dnešnej dobe filmu a videí nám to môže prísť zvláštne, ale Rubens tvoril v 16/17 storočí a tie obrazy sú tak reálne a plastické… Na tento pojem / syndróm som narazil pri prehrabávaní v „odkazoch“. Syndrómy môžu mať naozaj rôznu podobu… Ich zoznam je naozaj dlhý. Pri Rubensovom syndróme môžeme o jeho význame a o mechanizmoch ktoré sa tu aktivujú hovoriť „klasicky“ – zoči voči kráse, nahote a spontánnosti sa dostáva na povrch to, čo bolo potlačené, všedné a zanedbané. Prípadne nerozvinuté.

Kultúrny a nábožensky šok. Mesiášsky komplex

Skôr než prejdeme k syndrómu, ktorý je hlavnou témou dnešného článku, ešte si priblížime tri pojmy / definície.

Ako už asi tušíte, v pozadí týchto syndrómov sa dejú „veci“.

kultúrnom šoku sa hovorí ako o otrase, ktorý je spôsobený konfrontáciou na mieste. Je to konflikt očakávania a reality. Istú mieru na tom má aj odlišná strava, podnebie, jazyk a zvyky (teda prostredie). Je to konflikt / kontrast medzi očakávaním a realitou. K prejavom tohto šoku patrí: strachpocit bezmocnosti (znakov je oveľa viac, ale z pohľadu dnešnej témy, sú dôležité tieto dva). Antropológovia hovoria o fázach ktorými človek prechádza pri kontakte s tým cudzím, aby nakoniec si to osvojil a prijal za svoje. Pri návrate domov môže byť paradoxne šokovaný zo svojej domácej – pôvodnej kultúry. Slováci to dobre poznajú, pri návrate zo zahraničia na Slovensko. Okrem strachu a beznádeje sa môže objaviť aj úzkosť. Kultúrny šok v mnohom pripomína otras spôsobený umeleckým dielom…

Okrem kultúrneho šoku sa hovorí aj o náboženskom šoku. A tiež sa primárne spája s kontaktom s niečím novým „náboženským“. Je podobný a predsa odlišný, hovorí sa tu o otrasení, okúzlení, ale aj znechutení. Ale aj tu dochádza ku kontrastu / konfliktu v podobe očakávania a reality. Vo fáze okúzlenia, vzniká priestor pre iracionalitu – k slovu sa dostanú emócie sentimentalita. Človek môže pri kontakte to nové / iné vnímať ako jediné a pravé. Po fáze okúzlenia, môže prísť k zreálneniu (túžba prehĺbiť život v istej miere), ale aj k znechuteniu. Dokonca sa nakoniec môže objaviť akési popieranie a nenávisť voči náboženstvu a jeho predstaviteľom. Je to akási snaha o vyrovnanie sa s tým všetkým. Všimnite si, že ani v kultúre a ani v náboženstve sa nehovorí o tom, že by došlo k niečomu zlému. Celý ten proces sa odohráva v jedincovi.

Do tretice máme spasiteľský syndróm, známy tiež ako Božský a spasiteľský komplex a predovšetkým mesiášsky komplex. Ide o človeka ktorý verí, že jeho poslaním je pomáhať druhým (zachraňovať druhých). Problémom je, že tu vlastne nejde o snahu pomáhať, ale o túžbu ovládať toho druhého (schovanú za snahu pomôcť). Pojem spasiteľ je úzko spojený so židovstvom a s kresťanstvom. V tomto prípade nejde o psychiatrickú diagnózu či duševnú poruchu, ide o súčasť či jeden z prejavov rôznych psychotických ochorení.

Jeruzalemský syndróm

Možno pomôže ak povieme, že pre Japoncov je Francúzsko terra incognita (zem neznáma). A v prípade Jeruzalemského syndrómu  môžeme hovoriť o zemi svätej (terra sacrum). Už nie umenie, kultúra či národ, ale duchovný náboj a náboženstvo…

Dnešnou hlavnou témou bude Jeruzalemský syndróm. K tejto téme som sa dostal počas putovania Izraelom.

Jeruzalemský syndróm sa spája s turistami / pútnikmi, ktorí zavítajú do tejto krajiny. Miestnych Židov a moslimov sa dotýka len okrajovo. Podľa štatistík, 95 % ľudí s týmto syndrómom tvoria kresťania a z nich 60 % tvoria protestanti. A 7 z 10 tvoria ženy. Zaujímavosťou tohto syndrómu je, že ľudia ktorých zasiahne sa prehlasujú za niektorú z biblických postáv, prípadne sa snažia ju napodobniť a správať sa, ako ona (robiť to, čo bolo pre ňu typické).

Odborníci hovoria o tomto syndróme ako o skupine duševných javov zahŕňujúcich náboženské obsedantné predstavy, bludy (nevyvrátiteľné a mylné presvedčenie) a zážitky podobné psychóze. Tento stav je vyvolaný návštevou Jeruzalema (prípadne iných posvätných miest v krajine). Tento syndróm nie je diagnózou (sám o sebe). A dotýka sa všetkých, hoci v rôznej miere. Jeruzalemský syndróm je akútnym psychotickým stavom (dezorientácia, falošné predstavy a halucinácie).

Človek sa navonok javí ako normálny a po príchode do Jeruzalema sa stane psychotickým. Je tu intenzívne prítomná náboženská téma. Práve to ho odlišuje od Florentského, Parížskeho, či Rubensovho syndrómu. K zotaveniu by za normálnych okolností prišlo po návrate domov (po nejakom čase). Ale v tomto stave cestovanie nie je možné a je potrebná hospitalizácia.

Jeruzalemský syndróm bol pôvodne považovaný za formu hystérie. Prvý krát bol popísaný v 30 rokoch 20 storočia. Ešte stále sa diskutuje o tom, či stačí návšteva Jeruzalema, alebo je potrebné, aby si človek niesol v sebe nejaký problém. O vplyve náboženských miest sa hovorí aj v kontexte Ríma u katolíkov a Mekky u moslimov…

Tri typy jeruzalemského syndrómu

Veľmi často sa porovnáva Jeruzalemský syndróm so psychózou (ako takou). Je len jej prejavom, alebo niečím samostatným? Dokonca došlo k snahe o zadefinovanie troch typov tohto syndrómu..

Prvý typ sa spája s ľuďmi, ktorí už pred návštevu Jeruzalema mali problém (psychotické ochorenie). Píše sa o náboženských bludoch. Títo ľudia sem išli pod vplyvom náboženských predstáv a často s cieľom / poslaním, ktoré je potrebné splniť (po príchode). A tak sa môžu domnievať, že sú historickou náboženskou postavou. Ak chcete vykonať niečo veľké, „hodí“ sa byť Abrahámom, Mojžišom, alebo rovno Ježišom práve v  Jeruzaleme.

Druhý typ je prekrytý a komplikovaný svojráznymi (idiosynkratickými) myšlienkami. Je v tom akási posadnutosť významom Jeruzalema. To vedie k predstave akéhosi vyvolenia, poslania, ale aj k sklonu k sektárstvu, či k vyhľadávaniu svojráznych skupín. Pri týchto predstavách sa tu musí stať niečo veľké. Projekcia a očakávania nepustia.

tretí typ popisuje práve jedinca, ktorý príde ako normálny človek a stane sa psychotickým. Človek bez problému s ktorým prichádza a bez svojrázneho prístupu k živote je oslovený miestom. Jungiáni by povedali archetypmi, ktoré niečo v ňom vyvolali. Ale prečo?

Rozmanitosť syndrómu

Od roku 1980  sa izraelskí psychiatri stretávajú s čoraz väčším počtom turistov, ktorí po príchode do Jeruzalema trpia psychotickou dekompenzáciou. Všetkých turistov s týmto syndrómom posielajú na jediné miesto – Centra duševného zdravia Kfar Shaul. Práve tu začali hovoriť o troch typoch syndrómu.

Prvý typjedinci sa silne stotožňujú s postavami zo Starého a z Nového zákona a často sú presvedčení, že ňou sú. Ich presvedčenie dosahuje psychotické rozmery. Kým Židia inklinujú k postavám zo Starého Zákona, Kresťania k tým z Nového Zákona. V písomných prameňoch sa spomína príbeh dobre stavaného Američana, ktorý po príchode do Jeruzaleme v sebe objavil Samsona a pokúsil sa premiestniť kameň z múra nárekov… Ale patrí sem aj stotožnenie s náboženskou myšlienkou – napríklad boj proti inému náboženstvu. Turista z Austrálie znesvätil mešitu na posvätnej hore. Niektorí veria, že tu budú uzdravení. Akoby Boh inde nepôsobil. A niektorí ľudia veľmi zvláštnym spôsobom spájajú svoje problémy s Jeruzalemom (zvrátený oidipovský komplex priviedol turistu do Jeruzalema, aby tu zavraždil muža, ktorý mal znásilniť jeho dcéru – všetko to bola psychóza).

Druhý typ – zahŕňa ľudí s duševnými poruchami, ako sú poruchy osobností. Ich myšlienky a predstavy nedosahujú klamlivé a psychotické rozmery. Buď sa vyskytujú v skupine, alebo vystupujú ako jednotlivci. Práve tento druhý typ má najväčšie zastúpenie medzi ľuďmi s Jeruzalemským syndrómom. Jeruzalem priťahuje mnohé malé kresťanské cirkvi, ktoré sa tu pokúšajú o niečo veľké (napríklad vzkriesenie mŕtvych, či znovuobjavenie Ježiša). Snažia sa nosiť odev, aký sa nosil v dobe Ježiša Krista. Ale aj medzi Židmi sú skupiny, ktoré majú neobvyklé nápady a zámery spojené s Jeruzalemom. Títo ľudia nie sú ohrozením, ale sú zvláštni. Človek nemusí byť súčasťou skupiny, aby bol zvláštny. Vystačí si aj sám. Písomné pramene spomínajú človeka (z Nemecka), ktorý prišiel študovať Judaizmus, židovstvo nakoniec zavrhol. Prešiel k „surovému“ kresťanstvu – k akejsi Kristovej náuke bez vplyvu Petra a Pavla. V tomto duchu začal kázať – chcel ľuďom sprostredkovať to, čo vnímal ako pravé náboženstvo (cítil to ako poslanie). Nakoniec sa dostal do stavu, kedy kričal po kňazoch, že sú pohania a ničil zariadenie kresťanského chrámu. Psychiatrické vyšetrenie pritom vylúčilo psychopatológiu, či poruchu osobnosti. A spomenúť možno turistku, ktorá po príchode do Jeruzalema sa prehlásila za Pannu Máriu a vybrala sa do Betlehema hľadať Ježiša…

Tretý typ je najzaujímavejší. Pri prvých dvoch totiž máme „problém“ a Jeruzalem je len kontextom, plátnom a spúšťačom. Ale tu, normálny človek príde, v Jeruzaleme prežije psychotickú epizódu a po návrate domov žije normálny život. Žiadny regres, či stopy po psychóze. Tretí typ zvyčajne nezahŕňa zrakové a sluchové halucinácie. Ľudia so syndrómom poznajú svoju identitu. Žiadajú však, aby mohli dokončiť svoju misiu. Ich stav sa vráti do normálu v horizonte 5 až 7 dní. Pomáha im vrátiť sa domov, návrat do svojej (turistickej / dovolenkovej) skupiny.  Dôležitú úlohu hrá krízová intervencia. Dokážu si spomenúť na každý detail – všetko čo sa dialo, nie sú a neboli mimo.

Od úzkosti ku kázaniu

S tretím typom sa spája sedem štádií: 1 úzkosť, rozrušenie, nervozita a napätie 2 túžba oddeliť sa od skupiny a prezrieť si Jeruzalem na vlastnú päsť 3 posadnutosť čistotou (až obsedantná) – kúpanie a sprchovanie, strihanie nechtov 4 z dostupného materiálu (často hotelové prestieranie) si urobia (bielu) tógu 5 nahlas hovoria a kričia žalmy, verše z Biblie, náboženské hymny a spirituály 6 procesia / pochod na niektoré zo svätých miest v Jeruzaleme 7 kázanie spojené s nereálnou výzvou a prosbou k ľuďom, výzva na jednoduchší spôsob života.

Najväčšie riziko prepuknutia syndrómu sa spájajú s náboženskými sviatkami (väčšia intenzita prežívania) a potom s letnými mesiacmi (pobyt na slnku). Symptómy sa objavujú na druhý deň pobytu (začnú pociťovať nervozitu a úzkosť). A nasleduje tých sedem fáz…

Že Vám niektoré body pripomínajú slová babky o priebehu poslednej (lokálnej) púte? Ľudia ktorí prichádzajú do Jeruzalema, cítia Božiu prítomnosť. Na tom nie je nič zlé. Kedy je však viera v poriadku a kedy nie? Pýta sa Pesach Lichtenberg, izraelský profesor psychiatrie. Verím, v Boha. V poriadku. Verím, že príde. V poriadku. Hovorím, že príchod je za dverami? To je viera! A keď tvrdím že viem, kedy príde?! Niekedy je hranica veľmi tenká. Podobne ako medzi genialitou a šialenstvom.

Turistický sprievodcovia tieto fázy a jeruzalemský syndróm dobre poznajú a sú usmernení tak, aby zasiahli skôr, než na každom rohu Jeruzalema bude kázať Mojžiš s Abrahámom…

„Zaujímavosti“ tretieho typu

Skúmanie jeruzalemského syndrómu tretieho typu, hovorí o ľuďoch, v ktorých živote dôležitú úlohu zohrávala Biblia. V kontexte Biblie sa Jeruzalem javil ako ideálne miesto. Zdá sa, že pri návšteve Jeruzalema nie sú schopní sa vysporiadať s realitou. Zdá sa, že snahou o preklenutie tohto rozdielu a rozporu, je práve ich poslanie. Psychotický stav, tých sedem fáz zavŕšených kázňou, je snahou obnoviť pôvodný stav. Biblia je vlastne v tom nevinne. Problémom je ilúzia a predstava Jeruzalema, ako čistého miesta, ako dokonalosti a duchovného ideálu. A rozpor s touto skutočnosťou.

Jeruzalem je len impulzom

Rozcítiť nemusí len múr nárekov (Židov), či krížová cesta, ale aj kalvária a Boží hrob (kresťanov). A mnohé iné miesta.

Podľa izraelského psychológa a antropológa Yorama Bilu, je Jeruzalem len spúšťačom. Väčšina ľudí u ktorých sa objaví Jeruzalemský syndróm, už problém mala. Jeruzalem ho len zviditeľnil, alebo odštartoval…

Jeruzalem je duchovným centrom troch veľkých náboženstiev. A ako píše izraelský psychiater Jordan Scher, toto miesto priťahuje veľa „narušených“ ľudí… je divadlom na ktorom chcú odohrať svoju scénu, aby dosiahli pokoj vo svojej duši. Jeruzalem je plátnom predstáv a očakávaní

Historička architektúry Karla Britton v kontexte posvätných miest, ako je Jeruzalem, ale aj Rím, či Mekka hovorí o prelínaní minulosti a súčastnosti. Putovanie môže so sebou niesť istú dezorientáciu – vraciame sa v čase. Tieto miesta sa o to aktívne snažia – pripomenúť, aké to vtedy bolo. A tak nežijeme odkazom, ale ako by sme ho prežívali v tej dobe. A inak. Boli jeho súčasťou.

Židov to tiahne k Múru nárekov. Akoby hľadali nadprirodzený zážitok v prítomnosti tohto náboženského miesta. Mnohí sem chodia v noci… Ich psychika je zapálená historickou svätosťou, v ktorej sa cítia zahalení. Mnohí očakávajú vybudovanie tretieho chrámu. A pre mnohých je to politický program… Dokonca sa objavili snahy o obnovu krvnej obety (zvierat). Je za tým jeruzalemský syndróm?

Profesor a psychiater Eliezer Witzum pripomína, že mnohí kresťania považujú Jeruzalem za miesto Armagedonu a druhého príchodu Krista. A keď navštívia Jeruzalem, môžu zažiť kognitívnu dizonanciu (rozpor medzi predstavami a skutočnosťou) kvôli konfliktu medzi ich predstavou a očakávaním na jednej strane a realitou na strane druhej.

Podľa štatistík ročne postihne Jeruzalemský syndróm cca 150 pútnikov / turistov. Je to málo / veľa?

Pocit derealizácie

Aj samotný Sigmund Freud prežil skúsenosť, ktorá je podobná jeruzalemskému syndrómu. Pri návšteve Akropole v Aténach zažil pocit derealizácie (pocit neskutočnosti a odlúčenia, odosobnenie sa). Prežíval pocit nedôvery voči realite. Jeho zmysly mu hovorili, že sa nachádza na Akropole a on tomu neveril.

Keď sa blížilo milénium a teda prelom tisícročí (Židia majú iný kalendár a teda aj rok), tak Židia s obavou očakávali koniec roka. Báli sa, že tento okamih okrem nárastu počtu turistov, prinesie aj hojné „ovocie“ v podobe nových a samozvaných Mesiášov. V istom okamihu mali v tom (vyššie spomenutom) židovskom centre dvoch. A tí dvaja sa nevedeli dohodnúť, ktorý z nich je ten pravý… V tom čase sa očakávalo, že sa niečo stane. Preto v tom čase sem smerovalo veľa ľudí. A medzi nimi bolo veľa takých, ktorí už sa liečili, alebo už mali „problém“. Teda kandidáti I a II typu Jeruzalemského syndrómu… Jeruzalemský syndróm z 80 % tvoria práve ľudia I a II typu. Čo sa človek nedozvie, keď si prekladá priamo židovské texty :)

Mal som to šťastie čítať reportáž s izraelským psychiatrom Pesachom Lichtenbergom, ktorý sa už desaťročia venuje jeruzalemskému syndrómu. Novinár s ním prežil deň a vyrazili spolu aj do terénu. Lichtenberg mu ukazoval rôzne náboženské prejavy priamo v teréne a pýtal sa ho na pocity. Spolu prešli kolečko aby sa uistili, či niekde nepribudol nový pacient. Ak by pribudol, zobrali by ho rovno so sebou…

Syndróm a katarzia?

Pri syndrómoch sa hovorí o katarzií. Samozrejme, veľkým rizikom tu sú zdravotné riziká. Ale aj možnosť pádu a poranenia hlavy. A predsa sa hovorí aj o akomsi očistení. S pojmom katarzie pracoval už Aristoteles. Spájal ho s pôsobením umeleckého diela na človeka a predovšetkým s gréckou tragédiou. Na Aristotela nadviazal Sigmund Frued – ten katarziu považuje za veľmi zdravý spôsob uvoľnenia potlačených a traumatických spomienok, blokov a vnútorných konfliktov, ktoré majú neurotické a psychotické následky. Pri syndrómoch sa hovorí o stave vytrženia a extázy, o mystickom zážitku a sexuálnom prežitku. Teraz vidíme, ako sa zlievajú Florentský a Rubensov syndróm dokopy… Otras najviac sprítomňuje Parížsky syndróm. A do toho vstupuje vytrženie zo sveta v podobe kontaktu s Bohom a v podobe mystického zážitku. A tak prichádzame k Jeruzalemskému syndrómu… Katarzia – človek je vystavený skúsenosti, je v tom kus expozičnej terapie, ale aj kontakt s tým, čomu nevenoval pozornosť, čo môže byť uzdravené a čo ho môže posunúť ďalej. Syndróm nie je niečo, čo treba nutne zažiť. Ale môže niečo aj priniesť a život obohatiť.

Sila miesta a okamihu

Inak práve v Izraeli sa dajú dopátrať písomné pramene, ktoré hovoria o Jeruzalemskom syndróme, ako o niečom starom. Jeruzalem totiž od dávna priťahoval pútnikov a do stredoveku siahajú prvé zápisky o tom, že niektorí z nich sa zrazu začali správať „čudne“. Nie je to nič nové. Sila miesta a okamihu. Navyše, ak človek si priniesol problém so sebou. Okrem toho, Židia často diskutujú o tom, či v istom okamihu aj kráľ Dávid neprežil to, čo neskôr bolo zadefinované ako Jeruzalemský syndróm – v istom okamihu v silnom náboženskom prežitku sa správal „zvláštne“.

Izraelský historik Simon Montefiore hovorí o Jeruzalemskom syndróme, ako o šialenstve očakávania, ako o dôsledku sklamania a klamu. Jeruzalemský syndróm je viac než prejavom náboženského zápalu a následne sklamania. Je to aj dôsledok mesta, ktoré tu stále je. To čo sa stalo, tu je stále prítomné a živé. Teda hmatateľné. Po stáročia je toto mesto spojené s náboženskými predstavami a ideálmi. Je zaťažené duchovným bremenom. Ako by bolo medzi nebom a zemou. A z tohto miesta, je to prudký pád na zem.

Archetyp a syndróm

Písal som o archetype a jeruzalemskom syndróme. Ten obraz som poznal z fotiek. Netušil som, že ho uvidím na živo. Program som mal, ale netušil som, že sa k nemu dostanem a že sa ho budem môcť dotknúť. Nemal som očakávanie. A predsa som zrazu pred ním stál. To miesto ma „dostalo“. Nie som Žid. Ale aj ja som sa pri ňom rozplakal. Ten obraz oslovil archetyp v mojej duši. Smútok v kolektívnom nevedomí a bolesť dodnes prítomná v živote Židov, oslovila a zarezonovala aj vo mne. Bol to silný okamih. Nie je ľahké ho ustáť. Archetyp môže s človekom naozaj zatriasť.

.

Jeruzalem je naozaj len spúšťačom. Pretlak emócií a v prípade náboženstva posvätnosť miesta, môžu ľahko viesť k stavu, ktorý je podobný jeruzalemskému syndrómu. Poznajú to nielen kresťania, ale aj Židia. A kresťania to poznajú aj na iných miestach. Poznám ženu, ktorá po pútnickom zájazde prišla s „problémom“. A poznám ženu, ktorá na pútnickom zájazde prežila niečo, v rozpore s realitou. Jeruzalem je v tom nevinne.

A ako dopadol náš turista z úvodu článku? Nenašiel sa. Rozhodne nie je vhodné Izraelom a Jeruzalemom sa túlať osamote. Nielen z bezpečnostných dôvodov…

Tomáš Hupka

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa.

Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee.

O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.

Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia...

Aktuálne "zastrešujem" projekt www.knihypredusu.sk - eshop so starostlivo vybranými knižnými titulmi...

Prajem Vám príjemné čítanie! Tom