Denník N

Zem menom Láska

Teda snažil som sa naformulovať rôzne myšlienky k téme filantropie, slobody, snahy robiť niečo bez účelu, bez snahy o odmenu, o niečo, čo obohacuje i dušu účastníka na tom celku, jednote, i okolie, prírodu, spoločnosť, verejný priestor, vidno to i v tejto dlhej vete, že to je tak. A nakoniec som si pustil znova piesne Mariky Gombitovej, a okrem náznakov synthy popu, i drsného hard rocku, som našiel i pár krásnych myšlienok, obrazov i piesni. A teda názov tohto textu je z jednej z piesni.

Môže naznačiť úvahu, že tam, kde je priestor pre lásku, kde si môžeme priznať slabosti, city, kde si môžeme povedať : „prepáč“, bol som slabý, sebecký, mal som strach“, tam, kde možno nájsť i odpustenie, ktoré obohacuje silou i toho, ktorý odpúšťa, kde sa upevňuje vzťah, že tam sa žije lepšie, bohatšie, energeticky na vyššej úrovni.

Hej, trochu som v pojmosloví čerpal z úvah tzv. etikoterapie, ale možno by sa dalo jasnejšie i v pojmoch tzv. nenásilnej komunikácie, či riešenia konfliktov, vec nášho žitia pomenovať.

Teda v skratke to známe, keď „postihnutý človek“ v „chorobe vlastného ega a strachu“ skúma svoje vzťahy, moc, otázku si kladie: “ „Kto je väčší pes?“. Alebo, keď má nadhľad, keď je v pozícii „žirafy“ a s láskou v tom veľkom srdci, vidí svet z inej perspektívy. Keď hľadá porozumenie, keď sa vcíti do rozpoloženia inej bytosti.

Nenásilie, bohatstvo duše, keď si neubližujeme ani myšlienkou a ani slovom. Keď nevravíme krivého slova, keď z úst, ak už máme rozprávať padajú kvety, náznak, že v duši máme rozkvitnutú záhradu…

Je údajne falošná cesta, keď sa snažíme nekriticky . Ak pochopíme, že nasledovať nejaký systém príkazov a hrozieb, seba nútenia, či očakávania odmeny prekážka na ceste k vnútornému bohatstvu, spokojnosti, šťastiu, vedie cez boké pochopenie, zmenu postojov, myšlienok a správania, cez hodnotu „pravdivosť“ (autentickosť) a „integritu“.

Ak pochopíme, že strach je emócia, ktorá nás drží v zajatí, a opak je energia lásky. A ak nechceme prijať skutočnosť, že obviňovanie druhých, ukazuje na nedostatok vlastného svetla, „slnka v duši“, že ukazuje na neprijaté skutočnosti, obavy, vytesnenia, „tiene“…

Pravdivosť a nenásilie ako hodnota môže priviesť i do prostredia pozitívnu zmenu, pokoj, tvorivosť…a i ostatné bytosti v prítomnosti môžu údajne vycítiť takýto zmenený stav, postoj k svetu.

Marika Gombitová v piesni Vernisáž (text: Kamil Peteraj) ponúka taký priestor, „vzdušný zámok“, veľkú slávnosť, kde vidno prehliadku úprimnosti, citov…a nie je záujem, neprišiel žiadny návštevník…výpredaj sĺz a scén…,podnik skrachoval,. „Kam pôjdeš sám?“ (pýta sa textár, či pýta sa dielko poslucháča- „Zvedavý nie je zdá sa nik.“

Akoby nebol priestor pre otvorenosť, úprimnosť, poznanie šiesteho zmyslu, ktorý nie je lákaný svetom vonkajším, ale obracia sa do vnútra, a v hlbine hľadá zdroje skutočného bohatstva, nevyčerpateľnej sily, tvorivosti, našej jedinečnosti. ..

My si vyberáme iný „program,“ tú falošnú cestu (ako ju definuje už pred desaťročiami v knihe M. Polášek), naprogramovaní cez masové pramene, kde informácia, ako by sme mohli kriticky na základe vlastnej skúsenosti skonštatovať, je moc, zbraň, zbraň otočená na nás, tou silnou hlavňou s kalibrom šírenia strachu.

Strach o seba, strach z ohrozenia zdravia, života, budúcnosti, strach z toho, že niečo stratíme, strach z nedostatku…strach zo slobody či zo straty svojej „veľkosti“, postavenia…

Najskôr sme prijali stratégie konania a postojov cez predstavenie hrozby konca cez fenomén: COVID – 19. Potom sme si zvykli hľadať vnútorných nepriateľov, ktorých môžeme lepšie zhmotniť, a riešiť…Prišlo polarizovanie spoločnosti, strata dôvery, sily, ktorým je jednota. Udávali sa ľudia, ktorí nemali rúško na tvári, viditeľný znak inakosti…Ostrakizovali a kriminalizovali sa ľudia s iným názorom, nebola snaha pochopiť inakosť.

Potom to pokračovalo v tom, či akceptujeme nové – progresívne – riešenia výziev skutočnosti, keď nám z nejakého prameňa prišla nevšedné myšlienka, že mier dosiahneme tým, že v boji zničíme protistranu. Ako vždy v každom konflikte, tomu predchádzali fázy dehumanizovania, vytvorenia nepriateľa, ospravedlnenie toho, že i násilie je vhodné,…lebo veď na druhej strane „za plotom“, v tej hraničnej situácií, je netvor. A obeťou sme zase my sami.

Podobne, ak ostaneme vo fáze obviňovania iných, v mode súdenia, prídeme do fázy, kedy sme v tom dobrom tábore a neslobodne prijímame názor na riešenie vodcu tábora. Ten sa predstavil ako demokrat, ktorý označí – v rámci typického deštruktívneho riešenia konfliktov – toho druhého za zlého. Nerieši sa problém, rieši sa súper….a teda netreba využiť priestor slobody, priamej demokracie, referendum. Radšej budeme svedkami teroru a nezmyslov ďalšie mesiace. Lebo nám to je jedno. My sme predsa dobrí a poslušní. Tak nás to učila škola i rodičia. „Poslúchaj Jožko, budeš sa mať dobre. Zvýšia ti plat. Odmena príde.“ (Dostaneš sa do korporácie medzinárodnej, budeš robiť networking a budeš i senior menežér…wau…).

No nevravím, že i naša ponuka občianskeho aktivizmu, dobrovoľníctva, presunutie s do fázy bezpodmienečnej činnosti, ktorú chceme spraviť „len tak“, keď s otvoríme voči svetu a získame skúsenosť, radosť zo žitia, z tvorivosti…že nemala i fázy, kedy to bolo i „boj“, snaha riešiť financovanie, projektu, že to išlo vždy bez peňazí, take to easy…že sme sa nesnažili i o to, aby bol materiál i na budúcu „vedeckú štúdiu“ o tom, čo funguje, čo nie, čo z marketingového mixu, čo z oslovenia…ale posunuli sme sa naozaj ďalej, prišlo i akési vnútorne obohatenie, osobnostný posun. Prešli roky…a či sme vo fáze kategorického  – a nie „hypotetického“ konania (imperatívu ako ho definoval i I. Kant), to neviem…Na Slovensku je to stále boj. Niektoré veci sú mimo nás. Mám pocit, i na základe včerajšej skúsenosti, že i to dobro sa berie ako slabosť. Ak má niekto nálepku „filantrop“, „Dobrák“, tak to neberie široká verejnosť tak, že pozri, dáva príklad, naozaj sa za tie roky posunul niekam, žije radostne, plní si drobné ciele, napríklad sadí stromy a tie rastú…dávaj ovocie, orechy…poď, pridajme sa, bude i nám dobre, Spoločne dokážeme viac…Nie, je to tak, ja makám, mám peniaze, tento chudák, je tiež kamarát, pozvem ho na pivo, nech vidí, že raz za rok i ja mám úroveň. Je tu fáza postoja „psa“, hierarchia, kultúra toho, že robíme veci preto, že nás systém núti a dáva nám odmenu, a nie preto, že nás „núti“ ten prameň vnútornej sily.

Ako vraví známa teória (Maslow), len malé percento spoločnosti, skupiny, sa dostáva k potrebe sebarealizácie a sebaaktualizácie. Alebo k fáze uskutočňovania slobody.

Preto i ten strach, ak mocné média dávajú do umelých vzťahov, neosobných, je nebezpečným fenoménom, ktorý ovplyvňuje, teda média by mali byť zodpovedné, novinár by mal mať rozhľad, slobodu, nezávislosť….

To je kultúra, ktorá by bola fajn….

Tento text je vlastne začiatok toho textu, ktorý píšem v rámci tých úvah, „vedeckej práce“, ktorá dávala našej činnosti v OZ Presadíme od začiatku určitý zámer. Snaha  z pozície človeka so skúsenosťami z marketingu i filozofie i sociálnej práce…..

No a na záver okrem pár fotiek z činnosti, či možno popisu zámeru, ešte neviem ,čo napíšem, …dám i pár myšlienok, obrazov, z diela Zem menom láska…

Ešte i iné strachy som si spomenul, že sú, že ovplyvňujú: strach zo straty pohodlia, zo vybočenia z „komfortnej zóny“, zo zodpovednosti za iných (napr. založiť si vzťah, manželstvo…fenomén „mama hotel“…)…(to len tak…teórie, informácie, zbraň, projektil…).

„Môžeš byť iný, trocha lepší v nej“ (v zemi menom Láska)

„Vrav, čo ťa bolí. Žiaľ sa hojí v nej. Záhady vody, mušle vedia v nej. Nájdeš to miesto, našich tajných zmlúv. Nájdeš to miesto, z vody stvoríš kruh.“

No a takto, keď prirodzene som prišiel k vode, kde sa tvorí kruh, môžem prejsť na tú našu činnosť. Práve asi vrchol tvorivosti, bola pieseň Džungľoraj, ktorú sme produkovali o „storočnici „od podpisu mieru (1918 – 2018), či tvorivá súťaž na tvorbu videoklipu…k storočnici Petržalky, ak osa pripojila k ČSR, k demokracii nového typu. Hraničné územie…

Pieseň #dzungloraj začína takto, som si to musel pustiť, minule som to vlastne v názve článku skomolil…: „Na hladine vlny v kruhu, Privoláva úsmev dúhu. Rozbehnuté kvapky mútia v tvare srdca rozhodnutia.“

Teda posun za päť rokov od sadenia stromov, dávania príkladu deťom (a učiteľom) z „inklúzie“ bol…prešli sme viac k tzv. osobnostnému rastu.

A je vlastne fajn skúsenosť, poznanie, že niekto i vlastný priestor, ktorý si platíme v podnájme, čo asi neznamená, že chudák, nemá zdroje, pozvem ho raz za rok na pivo, …lebo ja som Slovák…ja asi poslušne slúžim, poslúcham a máám..na to pivo…že niekto to takto berie.

Preto je asi oprávnená námietka filozofa Platóna na tému demokracie, ako  správneho zriadenia. A platí asi i to, čo na túto tému tvrdil jeho žiak Aristoteles.

Boli skôr za zodpovedných, schopných, ktorých občania ocenia…s kontrolou moci…nie s kontrolou bezmocných, médiami tvorených…cez strach…emóciu, ktorá dáva okovy…

A kto náhodou chce prispieť, kto chce krajšiu Petržalku, kto sa chce starať o stromček, ktorý spolu s kamarátmi, susedmi sám nasadí, nech sa páči, ozvite sa ([email protected]), či QR kód, 6, – Eur na symbolické ročné členstvo…

pár fotiek zo sadenia stromov:

to len pár, máme projekt, hru Kamene, tú chceme tento rok poriadne v Petržalke rozbehnúť. Ako kvapky, ktoré mútia, v tvare  srdca rozhodnutia…Prvé foto je z vojenského cintorína pre obete prvej svetovej vojny v Petržalke ,kde strom ginko bilobe sadí čestný hosť, historik Dušan Kováč. Vďaka mu i za nezabudnuteľné múdre slová, o tom, že treba hľadať porozumenie, i keď hovoríme odlišnými jazykmi…hm…ilustračné foto je náhodné, monitorujeme rezerváciu Starý háj,…v každom počasí inšpiruje…možno i vás…

 

Teraz najčítanejšie