Chcú nás Záborská, Čepček a ďalší anti-choice/anti-life extrémisti vrátiť do stredoveku?
V stredoveku postoj k interrupciám rozhodne nebol tak jednoznačný, ako sa tomuto obdobiu pripisuje. Aj keď interrupcie boli považované za hriech a zločin, v niektorých prípadoch boli povolené a dokonca aj odporúčané. Rozlišovalo sa podľa štádia tehotenstva a tiež jeho rizikovosti resp. dôvodov na ich podstúpenie.
Čo sa týka štádia tehotenstva, existovala myšlienka dvoch období vývoja, ktoré možno prirovnať k súčasnému rozlišovaniu medzi embryom a plodom.
Podľa historika Maaike Van Der Lugt bola najviac jednomyseľne akceptovaná teória o spojení medzi „formáciou“ (tela) a „animáciou“ (duša): inak povedané, duša potrebuje sformované telo, aby s ňou mohla byť spojená. Až toto spojenie (a nie moment počatia) by sme mohli interpretovať ako moment „začiatku života“. Podľa autorov sa tak dialo medzi 40. a 90. dňom tehotenstva. Tomáš Akvinský, taliansky filozof a teológ, rozlišoval medzi momentom života u mužského plodu – po 40 dňoch tehotenstva – od ženského plodu – po 80 dňoch. U Aristotela to u žien bolo dokonca 90 dní. Aspoň, že verili, že aj my ženy nejakú dušu máme, všakže?
Interrupcie teda neboli trestané do cca 6-13. týždňa tehotenstva. Lex Carolina, ktorý uzákonil Karol V. v roku 1532, dokonca stanovil moment „života” plodu uprostred tehotenstva, teda od momentu, ako matka vníma jeho pohyby – a teda cca 18-20. týždeň tehotenstva.
Samozrejme v stredoveku nemožno hovoriť o práve ženy na interrupciu: avšak už vtedy určité špecifické prípady oprávňovali ženu podstúpiť „terapeutickú“ interrupciu.
Napr. v 13. storočí Guillaume de Salicet, dominikánsky mních a autor prác o medicíne a chirurgii, uznal, že aj keď tento akt zákon neodporúča, „môže byť nevyhnutný kvôli nebezpečenstvu pre ženu, ktorá je nezdravá, slabá alebo príliš mladá.“
Okrem teoretických a teologických úvah, zákonodarcovia, občianski aj cirkevní, brali do úvahy aj situáciu ženy: nezaobchádzali teda rovnako s interrupciami vykonanými „z núdze” alebo „pod tlakom extrémnej chudoby” a tými, ktoré boli „spáchané na zakrytie iného zločinu”, napr. cudzoložstva.
Avicenna, stredoveky perzský filozof a lekár uvádza, že ak tehotenstvo ohrozuje život ženy, musí byť zachránená ona, a nie dieťa. „Niekedy je za určitých okolností interrupcia nevyhnutná: napríklad keď je tehotná žena veľmi mladá alebo slabá a keď existuje obava, že zomrie počas pôrodu, […] alebo dokonca keď plod odumrie v maternici matky, alebo keď je vážne ohrozené jej zdravie.“
Taliansky humanista a lekár Michel Savonarole dokonca radí konať čo najrýchlejšie, ešte pred príliš pokročilým tehotenstvom a najmä vyhnúť sa obzvlášť traumatickému postupu tzv. embryotomii, ktorá spočíva v odstránení plodu jeho rozštvrtením. Aj preto stredovekí lekári uprednostňovali interrupcie vyvolané rôznymi bylinkami – čo by sme dnes nenazvali inak, ako použitie medikamentóznej formy – interrupčnou tabletkou. Tú na Slovensku nemáme ani v roku 2023…
Postoje k interrupciám boli v stredoveku rôzne. Samozrejme prevládala myšlienka, ako inak postavená na určitej interpretácii viery, že sa jedná o hriech a zločin. Ale dokonca aj cirkev rozlišovala závažnosť hriechu podľa situácie a štádia tehotenstva. Stredovek teda často mylne považujeme za temné obdobie, v ktorom boli interrupcie jednoducho zakázané a nevykonávané. Už vtedy však mnoho žien prichádzalo o život pri nebezpečných a nelegálnych zákrokoch. K takým sa dnes musia uchyľovať napr. mnohé Polky, ktoré si nemôžu dovoliť vycestovať do zahraničia. De facto zákaz interrupcií tam doteraz spôsobil smrť už takmer 10 žien, pretože im nemocnice odmietli vykonať nutnú interrupciu.
Interrupcie sa diali, dejú aj budú diať. Je ale neakceptovateľné, aby v 21.storočí v strednej Európe kvôli nezmyselným zákazom a zlému prístupu k tejto základnej zdravotnej starostlivosti zomierali ženy. Preto nesmieme dovoliť, aby aj u nás túto oblasť riadili dogmy a ideológia namiesto vedy, ktorá je dnes predsa, na rozdiel od myslenia niektorých extrémistov, na inej úrovni než v minulosti.
